Modlitby

Séria: Nádej v podobenstvách

Každý štvrtok o 19:30 hod. sa stretávame na spoločné modlitby online.

Link na pripojenie:  meet.google.com/pyy-kdcf-tcz

Predošlé zamyslenia: Naplnenie Duchom

Veľká priepasť; Lukáš 16,19–31

8.H. Posledné dni

V poslednej časti Kristovho podobenstva sú znázornené záverečné udalosti dejín sveta. Boháč tvrdil, že je Abrahámovým synom, aj keď ho od Abraháma delila neprekonateľná priepasť – nesprávne utvorená povaha. Abrahám slúžil Bohu vierou a poslušne plnil Božie slovo. Boháč sa nestaral ani o Boha, ani o potreby trpiacich. Veľká priepasť medzi ním a Abrahámom bola vlastne priepasťou neposlušnosti. Takíto ľudia žijú aj dnes. Hoci sú členmi cirkvi, nie sú obrátení. Možno sa zúčastňujú na bohoslužbách a spievajú slová žalmu: „Ako laň dychtí po vodných bystrinách, tak moja duša dychtí po Tebe, Bože“ (Ž 42,2), ale ich vyznanie je neúprimné. Pred Bohom nie sú o nič spravodlivejší než najväčší hriešnik. Človek, ktorý túži po vzrušujúcom ovzduší svetských zábav a obľubuje prepych, nemôže slúžiť Bohu. Tak ako boháč v podobenstve ani on nechce bojovať proti hriešnym žiadostiam a vyhľadáva také prostredie, kde ich môže ukájať. Keď ho zaskočí smrť, odchádza zo sveta s povahou, ktorú za života stvárnil v spoločnosti satanových pomocníkov. V hrobe sa už nemá možnosť rozhodnúť ani pre dobro, ani pre zlo, pretože okamihom smrti sa myslenie človeka končí. (Pozri Ž 146,4; Kaz 9,5.6.)

Keď ho Boží hlas zobudí zo spánku smrti, vstane z hrobu s rovnakými sklonmi, vášňami, záujmami a predsudkami, aké ho ovládali počas jeho života. Boh už vtedy neurobí zázrak a nepretvorí takého človeka, ktorý nestál o zmenu, aj keď mu Pán poskytol na to príležitosti a urobil všetky potrebné opatrenia. Za svojho života nemiloval Boha a nenašiel záľubu v jeho službe. Pretože jeho povaha sa nezhoduje s povahou Božou, nemohol by byť šťastný v nebeskej rodine.

Na svete žije mnoho samospravodlivých ľudí. Nie sú to nenásytníci, pijani, smilníci, ale tí, čo chcú žiť len pre seba, nie pre Boha. Naňho ani nemyslia, preto sa zaraďujú medzi neveriacich. Keby smeli vstúpiť do brán Božieho mesta, nemali by právo na ovocie stromu života, pretože pri upozornení na Božie prikázania so všetkými záväznými požiadavkami povedali: Nie! Neslúžili Bohu na zemi, neslúžili by mu ani v nebi. Nemohli by žiť v Božej prítomnosti, necítili by sa tam totiž dobre a všade inde by im bolo lepšie než v nebi.

Učiť sa od Krista znamená prijímať jeho milosť, teda jeho povahu. Tí však, čo si nevážia a nezužitkúvajú jedinečné príležitosti a posväcujúci vplyv tu na zemi, nie sú pripravení slúžiť Bohu v nebi. Ich povaha sa neutvárala podľa nebeského vzoru. Svojou ľahostajnosťou a nevšímavosťou vytvorili medzeru, ktorú nemožno ničím preklenúť. Od skutočne spravodlivých ľudí ich delí veľká priepasť.

8. G. Podobenstvo a židovský národ

V tých časoch, keď Kristus rozprával podobenstvo o boháčovi a Lazarovi, boli mnohí Židia veľmi bohatí. Ako poľutovaniahodnému statkárovi aj im sa Božie dary stali zdrojom bezohľadného pôžitkárstva, čím na seba privolali Boží súd. „Bol si odvážený na váhe a nájdený si nedostatočným“ (Dan 5,27). Boháč dostal všetky hmotné i duchovné požehnania, ale odmietol spoluprácou s Bohom zúročiť prijaté dary. Boh mu zveril poklad pravdy, a tým ho ustanovil za správcu svojej milosti. Poskytol mu duchovné i hmotné výsady s výzvou, aby sa o tieto požehnania rozdelil s ostatnými. Podobne to bolo aj so židovským národom. Židia dostali zvláštne pokyny, ako sa majú správať k svojim chudobným a trpiacim spoluobčanom, bratom i cudzincom, ktorí sú medzi nimi. Nehľadiac len na vlastný prospech mali pamätať na utrpenie biednych a na ich potreby. Boh sľúbil, že ich požehná podľa ich skutkov lásky a milosrdenstva. Ako boháč z podobenstva ani Židia nepomáhali trpiacim ľuďom a nezmierňovali ich hmotnú a duchovnú biedu. Pokladali sa za vyvolený a Bohom obľúbený národ, hoci Bohu neslúžili ani ho neuctievali. Spoliehali sa na to, že sú synmi Abraháma. Sebavedome vraveli: „Sme potomstvo Abraháma“ (Ján 8,33). V rozhodujúcej chvíli sa ukázalo, že sa od Boha odvrátili a spoliehali sa na Abraháma, akoby patriarcha bol Bohom.

Kristus sa snažil osvietiť zatemnenú myseľ príslušníkov tohto národa, a preto povedal: „Ak ste Abrahámove deti, mali by ste robiť Abrahámove skutky. Teraz však chcete zabiť mňa – človeka, ktorý vám povedal pravdu, ktorú počul od Boha. Toto Abrahám neurobil“ (Ján 8,39.40).

Kristus nepokladal rodovú príslušnosť za cnosť. Učil, že duchovné zväzky nahrádzajú všetky príbuzenské putá. Židia boli pyšní na svoj abrahámovský pôvod, ale pre svoje neabrahámovské skutky nemohli byť skutočným potomstvom patriarchu. Pán uznáva za pravých potomkov Abraháma len tých, čo svojou poslušnosťou voči Bohu dokazujú, že sú s praotcom duchovne spojení. Napriek tomu, že podľa názoru ľudí patril Lazar k podradnej spoločenskej vrstve, Kristus v ňom videl človeka, ktorý patrí do najužšieho spoločenstva s Abrahámom.

Boháč pri všetkom svojom prepychu bol predsa len duchovne zaslepený, keď Abraháma staval na Božie miesto. Keby si bol uvedomil, aké mal výsady a keby bol dovolil, aby mu Boží Duch pretvoril myseľ i srdce, všetko mohlo byť celkom inak. V podobnej situácii sa nachádzal aj národ, ktorého bol predstaviteľom. Keby boli Židia splnili Božie poslanie, ich budúcnosť mohla byť úplne iná. Duchovne by sa boli mohli správne rozhodovať. Mali by dostatok prostriedkov a Boh by im ich bol ešte rozmnožil, aby boli požehnaním a svetlom celému svetu. Následkom odklonu od Božích zámerov bol celý ich život zvrátený. Prijaté dary nezhodnocovali ako verní Boží hospodári v súlade s pravdou a spravodlivosťou. Vo svojich zámeroch prestali počítať s večnosťou a následkom tejto ich sprenevery bola záhuba celého národa.

Kristus vedel, že pri skaze Jeruzalema si Židia pripomenú  jeho varovné slová. Tak aj bolo. Keď Jeruzalem postihla pohroma, ľud sa v období hladu a rôzneho príkoria rozpamätal  na Kristove slová a pochopil význam podobenstva o boháčovi.  Utrpenie si privolali sami tým, že zanedbali povinnosť priniesť  svetu svetlo, ktoré dostali od Boha.

8.F Na čo nám je dávané, to, čo sme dostali

Boháč s toľkými prednosťami mal zúročiť svoje dary tak, aby ho jeho dielo duchovne obohatilo a aby malo zmysel pre večnosť. Cieľom vykúpenia nie je len odstrániť hriech, ale aj vrátiť človekovi duchovné dary, o ktoré prišiel vplyvom ničivej moci hriechu. Peniaze si nemožno vziať do budúceho života, tam nie sú potrebné, ale dobré skutky vykonané na záchranu ľudí pre Krista nás predchádzajú do nebeských príbytkov. Tí, čo Božie dary len sebecky míňajú a nepomáhajú nimi svojim blížnym, ba nepodporujú ani rozmach Božieho diela vo svete, zneuctievajú svojho Stvoriteľa. Pri ich menách sú v nebeských knihách záznamy o tom, že okrádali Boha.

Boháč mal všetko, čo mohol získať za peniaze, nemal však bohatstvo, ktorým by mohol vyrovnať svoj dlh u Boha. Žil tak, akoby všetko, čo vlastnil, patrilo len jemu. Nedbal na Božiu výzvu a prosby trpiacich. Nakoniec prišlo volanie, ktoré nemohol prepočuť. Nepopierateľná moc, a tej sa nedá odporovať, mu prikazuje opustiť statky a odoberá mu správu nad nimi. Niekdajší boháč sa stáva úbohým chudákom. V nebi pripravené rúcho Kristovej spravodlivosti nikdy neprikryje jeho nahotu. Ten, kto kedysi nosil najskvostnejší šarlát a najjemnejšie plátno, je teraz nahý. Čas a možnosť nápravy sa skončili. Nič na svet nepriniesol a nič si z neho ani neodnesie.

Kristus odhrnul oponu, aby kňazom, vládcom, zákonníkom a farizejom predstavil tento obraz. Podívajte sa naň vy, čo ste bohatí na svetské statky, ale nie ste bohatí v Bohu. Nechcete sa nad touto scénou zamyslieť? Čo si ľudia často veľmi cenia, to býva pred Bohom ohavnosť. Kristus sa pýta: „Čo osoží človekovi, ak získa aj celý svet, ale svojej duši uškodí? Za čo vymení človek svoju dušu?“ (Mar 8,36.37)

8.E Neverný hospodár

Rozhovor medzi Abrahámom a bývalým boháčom je obrazný. Poučný je v tom, že Boh dopriava každému dostatok svetla, aby mohol plniť zverené povinnosti. Zodpovednosť človeka je úmerná prednostiam a príležitostiam, ktoré dostal. Každý má od Boha potrebné poznanie a milosť, aby mohol pracovať v Božom diele. Ak nerobí to, čo má vykonať pri malom svetle, väčšie svetlo zjaví už len jeho neveru a premárnené požehnanie. „Kto je verný v malom, je verný aj vo veľkom, kto je nespravodlivý v malom, je nespravodlivý aj vo veľkom“ (Luk 16,10). Ak niekto odmieta prijať Božie svetlo, ktoré prišlo prostredníctvom Mojžiša a prorokov, a žiada nejaký zázrak, ten sa nedá presvedčiť, ani keby mu Pán splnil jeho prianie.

Podobenstvo o boháčovi a Lazarovi ukazuje, ako Boh hodnotí ľudí, ktorých predstavujú títo dvaja muži. Byť bohatým nie je hriech, ak sa bohatstvo nezískalo nespravodlivo. Boháč nebude odsúdený preto, že mal majetok. Boží súd ho však neminie, ak zverené prostriedky sebecky premárni. Oveľa lepšie by urobil, keby si peniaze ukladal v nebi tak, že by ich používal na konanie dobra. Smrť nič nevezme tomu, kto takto získava večné bohatstvo. Kto však hromadí majetok len pre seba, ten si z neho  nič nevezme do neba.

Správal sa ako neverný hospodár. Počas života sa tešil z majetku a sebecky ho užíval, ale zabúdal na povinnosť voči Bohu, nezabezpečil si nebeský poklad.

8.D Mojžiš a proroci

Boháč strávil celý život uspokojovaním svojich sebeckých záľub a príliš neskoro si uvedomil svoju nerozvážnosť, pričom si spomenul na bratov, ktorí budú ďalej žiť roztopašne, ako žil aj on. Preto žiadal: „Prosím ťa, otče, pošli ho (Lazara) do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov. Nech im vydá svedectvo, aby sa aj oni nedostali na toto miesto múk. A Abrahám mu odpovedal: Majú Mojžiša a prorokov, nech ich poslúchajú. Ale on vravel: Nie, otec Abrahám, ale ak príde niekto z mŕtvych, budú sa kajať. Odpovedal mu: Ak neposlúchajú Mojžiša a prorokov, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto vstal z mŕtvych“ (Luk 16,27–37).

Na boháčovu žiadosť, aby jeho bratia dostali ďalší dôkaz, prišla odpoveď, že aj keby ho dostali, ani ten by ich nepresvedčil. Nerozvážny boháč akoby vytýkal Bohu: Keby si ma bol upozornil, nemusel som teraz byť tu. Abrahám dal v podobenstve na túto prosbu odpoveď: Tvoji bratia boli dostatočne varovaní. Potrebné svetlo dostali, ale nechceli vidieť; pravda zaznela, ale oni ju nechceli počuť.

„Neposlúchajú Mojžiša a prorokov, nedajú sa presvedčiť, ani keby niekto vstal z mŕtvych.“ Dejiny židovského národa dokázali pravdivosť tohto výroku. Kristovým posledným a vrcholným divom bolo vzkriesenie Lazara z Betánie, ktorý bol štyri dni mŕtvy. Židia teda dostali obdivuhodný dôkaz Spasiteľovho božstva, ale odmietli ho. Lazar vstal z mŕtvych a priniesol im svedectvo, oni však zostali slepí a hluchí voči všetkým dôkazom, a dokonca ho chceli usmrtiť. (Pozri Ján 12,9–11.)

V Písme nám Boh oznámil všetko, čo potrebujeme na spasenie. Kristus vlastne povedal: Nech sa pridŕža týchto svedectiev. Keď neposlúchajú Boží hlas, ktorý hovorí z Písma, nedbali by ani na slová svedka vzkrieseného z mŕtvych.

Kto poslúcha Mojžiša a prorokov, nebude žiadať väčšie svetlo, než je to, ktoré Boh už dal. No ak ľudia toto svetlo zavrhujú a nevážia si poskytnuté príležitosti, neposlúchnu, ani keby k nim prišiel s posolstvom niekto z mŕtvych. Ani taký dôkaz by ich nepresvedčil. Tí, čo zavrhujú zákon a prorokov, zatvrdzujú si srdcia až tak, že zavrhnú všetko svetlo.

8.C Veľká priepasť a jediná možnosť

V tomto podobenstve sa Kristus dotkol vtedajšieho, medzi ľuďmi rozšíreného názoru. Mnohí z jeho poslucháčov sa totiž nazdávali, že medzi smrťou a vzkriesením človek žije ďalej vedomým životom. Spasiteľ vo svojom podobenstve použil ich vlastné predstavy, aby im mohol objasniť dôležité pravdy. Poslucháčom nastavil zrkadlo, v ktorom mohli poznať seba i svoj skutočný vzťah k Bohu. Použil teda bežný príklad, aby upozornil na to, čo chcel mimoriadne zdôrazniť, že totiž Boh neposudzuje nikoho podľa majetku, pretože všetko, čo človek má, mu len prepožičal. Každý, kto tieto dary zneužije, skončí horšie než ten najchudobnejší a najúbohejší človek, ktorý miluje Boha a verí v neho.

Kristovi poslucháči mali pochopiť, že človek nemôže od neho získať spasenie po smrti. Abrahám v podobenstve odpovedá boháčovi na prosbu: „Synu, rozpomeň sa, že ty si za svojho života dostával všetko dobré a Lazar zase zlé. Teraz on sa tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, aby tí, čo by chceli, nemohli prejsť odtiaľto k vám, ani odtiaľ prekročiť k nám“ (Luk 16,25.26). Kristus teda ukázal, aké beznádejné je spoliehať sa na nejakú možnosť nápravy života po smrti. Tento život je jediný čas, ktorý Boh poskytol človekovi, aby sa pripravil na večný život.

Boháč v podobenstve sa však nevzdal predstavy, že je synom Abraháma a v súžení volal k nemu o pomoc. Prosil: „Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou.“ Nemodlil sa k Bohu, ale k Abrahámovi. Abraháma teda pokladal za viac než Boha a veril, že príbuzenstvo s ním ho zachráni. Lotor na kríži prosil Krista: „Ježiš, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Luk 23,42) a hneď dostal odpoveď: Hovorím ti dnes (teraz, keď v ponížení a útrapách visím na kríži), že budeš so mnou v raji. Boháč sa však modlil k Abrahámovi a jeho prosba nebola vypočutá. Len Kristus je vyvýšený ako „Vodca a Spasiteľ, aby daroval Izraelu pokánie a odpustenie hriechov“ (Sk 5,31). „V nikom inom niet spásy“ (Sk 4,12).

8.B Koho predstavuje boháč; (Lukáš 16,19–31)

Keďže boháč sa stal správcom majetku len z Božieho rozhodnutia, mal povinnosť starať sa práve o takých ľudí, ako bol Lazar z podobenstva. Príkaz znel: „Milovať budeš Hospodina, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou silou“ (5Moj 6,5), a „miluj svojho blížneho ako seba samého“ (3Moj 19,18). Boháč bol Žid, a teda poznal Boží príkaz. Zabudol však, že je zodpovedný za to, ako používa zverené prostriedky a schopnosti. Hospodin ho bohato požehnal, ale on Božie dary sebecky premárnil na vlastnú slávu, nie na oslavu svojho Tvorcu. Čím viac darov prijal, tým väčšia bola jeho zodpovednosť za to, že ich použije na prospech a požehnanie ľudí. Taký bol Boží zámer, no boháč ani len nepomyslel na svoju povinnosť voči Bohu. Požičiaval peniaze a hromadil zisk. Z toho však, čo mu požičal Boh, nijaký úrok Darcovi nevracal. Bol nadaný a získal potrebné vedomosti, ale zneužil ich. Zabudol na zodpovednosť voči Bohu a bezvýhradne sa oddal svojim záľubám.

Všetok nahromadený majetok sebecky premárnil v zábavách, oslavných príležitostiach, v prijímaní nezaslúženého obdivu a v pôžitkárskom užívaní života. Spoločnosť ho strhla natoľko, že stratil pocit zodpovednosti za povolanie k Božiemu dielu milosrdenstva. Mal možnosť poznávať a pochopiť Božie slovo a riadiť sa jeho učením. Kvôli priateľom, ktorými sa obklopil, na večného Boha celkom zabudol.

Po čase sa postavenie oboch mužov zmenilo. Úbožiak trpel deň čo deň, svoje trápenie však znášal bez reptania. Keď zomrel, pochovali ho, a hoci za ním nikto netrúchlil, svojou trpezlivosťou v trápení svedčil o Kristovi. V skúške viery totiž obstál a po smrti ho anjeli podľa podobenstva odniesli do Abrahámovho náručia.

Lazar predstavuje trpiacich chudobných, ktorí uverili v Krista. Keď zaznie Božia poľnica a všetci, čo sú v hroboch, budú počuť Kristov hlas, vstanú a dostanú odmenu, pretože ich viera v Boha pre nich nebola len teóriou, ale skutočnosťou.

„Zomrel aj boháč a pochovali ho. Potom v pekle v mukách pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a Lazara v jeho lone. I zvolal: Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazara nech si namočí konček prsta vo vode a ovlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni“ (Luk 16,23.24).

8.A Podobenstvo o boháčovi a Lazarovi

Podobenstvom o boháčovi a Lazarovi Kristus upozornil, že ľudia rozhodujú o svojom večnom určení počas pozemského života. V tomto skúšobnom čase Boh ponúka milosť každému človekovi. Kto však ponúknutú príležitosť sebecky premárni, sám sa zrieka večného života. Nijaký iný čas milosti nedostane. Vlastným rozhodnutím človeka vzniká medzi ním a Bohom nepreklenuteľná priepasť.

V tomto podobenstve vidieť rozdiel medzi bohatými, ktorí sa nespoliehajú na Boha a chudobnými, ktorí sa mu bezvýhradne oddali. Kristus upozorňuje, že príde čas, keď sa ich postavenie zmení. Tí, čo nemajú nijaké pozemské bohatstvo, ale dôverujú Bohu a trpezlivo znášajú svoje utrpenie, jedného dňa predstihnú tých, čo teraz síce vo svete zastávajú najvyššie miesta, ale svoj život nepodriadili Bohu.

Ježiš povedal: „Bol bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu, a deň čo deň skvostne hodoval. Pri jeho bráne líhaval akýsi chudák menom Lazar, plný vredov. Túžil nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola“ (Luk 16,19–21).

Boháč nebol z tých, čo otvorene priznajú, že neveria v Boha a nedôverujú ľuďom. Pokladal sa za Abrahámovho syna. K chudákovi sa nesprával násilne, ani sa od neho s odporom neodvracal. Nič nemal proti tomu, keď pri jeho bráne ležal úbohý, odpudivo vyzerajúci žobrák a hľadel naňho, ako vchádza do svojho domu. Zostal však k potrebám svojho trpiaceho brata sebecky ľahostajný.

V dávnych časoch neboli nemocnice, kde by sa postarali o chorých. Trpiaci a chudobní boli odkázaní na súcit a pomoc tých, ktorým Boh zveril bohatstvo. Tak to bolo aj v prípade žobráka a boháča z podobenstva. Pretože Lazar nemal priateľov, domov, peniaze, ba ani čo jesť, naliehavo potreboval pomoc. Deň za dňom sa míňal a on bol stále v rovnakom položení, kým boháč mal všetko, na čo si pomyslel. Zo svojho nadbytku mohol zmierniť utrpenie chudáka, no bránilo mu v tom sebectvo. Podobne sebecky žijú mnohí aj dnes.

Aj v našom najbližšom okolí žije mnoho ľudí trpiacich nedostatkom potravy a odevu alebo bez strechy nad hlavou. Ak si týchto ľudí nevšímame a ak im nepomáhame podľa svojich možností, previňujeme sa a so svojou vinou sa nebudeme chcieť raz stretnúť. Boh odsudzuje každú žiadostivosť ako modlárstvo a uráža ho každé uspokojovanie sebeckých záľub.

7. F Odpustil si? Bude ti odpustené!

Kto hľadí na Krista, nie na ľudské nedokonalosti, toho povaha sa mení podľa Božieho vzoru. Kristov Duch stvárňuje v ňom svoj obraz. Všemožne sa snažte vyvýšiť Ježiša. Zahľaďte sa zrakom viery na Baránka Božieho, „ktorý sníma hriech sveta“ (Ján 1,29). Nezabudnite, že „ten, kto vráti hriešnika z jeho bludnej cesty, zachráni jeho dušu od smrti a zakryje množstvo  hriechov“ (Jak 5,20).

„Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani vám váš nebeský Otec neodpustí vaše poklesky“ (Mat 6,15). Neochotu zmieriť sa nemôže nič ospravedlniť. Kto nie je milosrdný k iným, dáva najavo, že neprijal Božiu odpúšťajúcu milosť. Božie odpustenie priťahuje srdce blúdiaceho k veľkému srdcu večnej Lásky. Boží súcit preniká hriešnika a prenáša sa na iných ľudí. Súcit a milosrdenstvo, ktoré prejavil Kristus vo svojom živote, budú zjavné aj v živote tých, čo prijali jeho milosť. No „ak niekto nemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho“ (Rim 8,9). Taký človek sa odcudzil Bohu a navždy sa od neho odlúčil.

Boh mu kedysi skutočne odpustil, on však svojou nezmierlivosťou prezrádza, že teraz zavrhuje Božiu odpúšťajúcu lásku. Odlúčil sa od Boha a znova je taký, aký bol predtým. Zrušil svoje predošlé pokánie a má na sebe  hriechy, ako keby sa nikdy nebol kajal.

Hlavné poučenie z tohto podobenstva spočíva v protiklade medzi Božím milosrdenstvom a tvrdosťou človeka. Meradlom nášho odpúšťania má byť Božia odpúšťajúca milosť. „Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ (Mat 18,33)

Odpúšťa sa nám nie preto, že odpúšťame, ale preto, ako odpúšťame. Dôvod každého odpustenia je v nezaslúženej Božej láske. Zo spôsobu, akým zaobchádzame s inými, je zrejmé, či sme túto lásku prijali. Preto Ježiš hovorí: „Akým súdom súdite, takým budete súdení. Akou mierou meriate, takou sa nameria vám“ (Mat 7,2).

7. E Odpusť!

Veľmi často sa stáva, že previnilec síce vyzná svoju chybu, ale urobí ju znova, takže postihnutý usúdi, že odpúšťania bolo už dosť. Spasiteľova rada, ako sa máme správať k blúdiacim, je však jasná: „Ak sa tvoj brat prehreší, pokarhaj ho. Ak učiní pokánie, odpusť mu“ (Luk 17,3). Neodmietni ho bezcitne ako nehodného tvojej dôvery. „Daj si pozor, aby si aj ty nepadol do pokušenia“ (Gal 6,1).

Ak sa tvoji bratia alebo sestry mýlia, máš im odpustiť. Keď prídu k tebe a vyznajú svoje chyby, nepovedz: „Neverím, že sú dosť pokorní, aby som im mohol odpustiť; myslím si, že necítia hlbokú ľútosť.“ Akým právom ich súdiš, akoby si vedel čítať ich myšlienky? Božie slovo hovorí: „Ak urobí pokánie, odpusť mu. A čoby sa aj sedem ráz za deň proti tebe prehrešil a sedem ráz sa k tebe vrátil a povedal by: „Kajám sa – odpusť mu!“ Nie však len sedemkrát, ale sedemdesiatkrát sedemkrát – práve toľkokrát, koľkokrát Boh odpúšťa tebe.

Za všetko, čo máme, ďakujeme Božej milosti. Božími deťmi sa stávame na základe milosti podľa zmluvy medzi Bohom a človekom. Milosť nám prostredníctvom Spasiteľa priniesla vykúpenie, znovuzrodenie a umožnila nám stať sa  spoludedičmi Ježiša Krista. Túto milosť sme povinní zvestovať svojim blížnym.

Dbajte o to, aby ste blúdiaceho nepripravili o odvahu. Neprejavte ani náznak farizejskej tvrdosti, ktorá by mohla vášho brata zraniť. Nedovoľte, aby vo vašom srdci alebo v mysli vyklíčil pocit opovrhnutia. Nech sa vo vašom hlase neprejaví ani náznak výsmechu. Človeka možno sotiť do záhuby slovom, ľahostajným postojom, prejavom nedôvery alebo podozrievaním. Náš blížny potrebuje niekoho so srdcom plným lásky nášho staršieho Brata, Ježiša Krista. Len tak sa možno dotknúť jeho srdca. Podaním ruky mu vyjadrite svoj súcit a povedzte: „Pomodlime sa!“ Boh vám obom dá prežiť požehnanú skúsenosť. Modlitba vás spojí s Bohom i medzi sebou navzájom. Keď sa modlíme, Kristus stojí pri nás a dáva nám slabým a chybujúcim novú silu, aby sme mohli zvíťaziť nad svetom, žiadosťami tela a nepriateľmi spasenia. Modlitba odvracia útoky satana.

7. D Všetko nech sa deje podľa poriadku – Božieho

Duch Svätý nám prostredníctvom apoštola Pavla odkazuje: „Ak teda jestvuje nejaké napomenutie v Kristovi, ak jestvuje nejaká útecha z lásky, ak jestvuje nejaké spoločenstvo Ducha, ak jestvuje nejaký súcit a milosrdenstvo, dovŕšte moju radosť: Zmýšľajte rovnako, rovnako milujte, buďte jedna duša a jedna myseľ! Nič nerobte z hašterivosti ani pre márnu slávu, ale radšej v pokore pokladajte iných za vyšších od seba a nehľadajte iba svoje záujmy, ale aj záujmy iných. Tak  zmýšľajte medzi sebou ako Kristus Ježiš“ (Fil 2,1–5).

Hriech však nesmieme zľahčovať. Pán prikazuje, aby sme nemlčali, ak sa niekto z členov cirkvi správa nepatrične. „Ak sa tvoj brat prehreší, pokarhaj ho“ (Luk 17,3). Hriech treba pomenovať a toho, kto ho spáchal, máme naň jasne upozorniť.

Vo svojom napomenutí Timotejovi apoštol Pavel z podnetu Ducha Svätého napísal: „Zvestuj Slovo, buď pohotový v priaznivý i nepriaznivý čas, presviedčaj, karhaj, povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a poúčaním“ (2.Tim 4,2). Títovi napísal: „Je totiž mnoho neposlušných, táravých, zvodcov… Preto ich zavracaj, aby ozdraveli vo viere“ (Tít 1,10–13).

Kristus povedal: „Keby sa prehrešil tvoj brat, choď za ním a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata. Ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby každá výpoveď bola založená na svedectve dvoch alebo troch svedkov. Ak by ani ich neposlúchol, povedz to cirkvi. Ak by neposlúchol ani cirkev, nech ti je ako pohan alebo colník“ (Mat 18,15–17).

Náš Pán učí, že nedorozumenia medzi kresťanmi treba riešiť v rámci cirkvi, nie pred ľuďmi, ktorí sa Boha neboja. Ak sa proti kresťanovi prehreší jeho spolubrat, ukrivdený by nemal hľadať pomoc u neveriacich pri súde. Mal by postupovať podľa Kristovej rady: namiesto toho, aby sa dožadoval práva, mal by sa snažiť svojho brata zachrániť. Boh ochraňuje záujmy tých, čo ho milujú a boja sa ho, a preto sa smieme s dôverou so všetkým zveriť nášmu Pánovi, ktorý súdi spravodlivo.

7. C Neuvedomenie spôsobuje zatratenie

Koľko ľudí sa aj dnes takto správa! Keď dlžník žiadal svojho pána o pozhovenie, nechápal skutočnú veľkosť svojho dlhu. Vôbec si neuvedomoval svoju bezmocnosť a z dlhu sa chcel vymaniť sám. Svojmu pánovi povedal: „Pozhovej mi, a všetko ti vrátim.“ Takto sa mnohí spoliehajú, že si  vlastnými skutkami zaslúžia Božiu priazeň a nechápu svoju bezmocnosť. Božiu milosť neprijímajú ako dar, ale chcú ju dosiahnuť  vlastnou spravodlivosťou. Ich srdce sa nezachvelo a nepokorilo poznaním vlastných vín, a preto sú neúprosní a nezmieriteľní voči iným. Ich hriechy proti Bohu sú v porovnaní s previneniami ich bratov či sestier voči nim ako desaťtisíc talentov proti  stu denárov, teda asi milión k milióntine, a predsa nechcú odpustiť svojim blížnym.

V podobenstve dal pán nemilosrdného dlžníka predvolať a povedal mu: „Ty zlý sluha, odpustil som ti celý dlh, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou? Jeho pán sa rozhneval a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ nesplatí celú dlžobu“ (Mat 18,32–34). Ježiš dodal: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte každý zo srdca svojmu bratovi“ (Mat 18,35). Kto odmieta odpúšťať, pripravuje sa o nádej, že dosiahne odpustenie.

Poučenie z tohto podobenstva však nesmieme uplatňovať nesprávne. Odpustenie, ktoré prijímame, nás nijako nezbavuje povinnosti poslúchať Boha. Práve tak ani svojou ochotou odpustiť nezbavujeme blížneho povinnosti plniť jeho záväzky. Kristus v modlitbe, ktorú učil svojich učeníkov, povedal:
„Odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom“ (Mat 6,12). Kristus nepovedal, že ak chceme získať odpustenie hriechov, nesmieme od dlžníkov vyžadovať, čo nám právom patrí. Ak nám svoj dlh splatiť nemôžu, hoci aj následkom ich nerozvážneho hospodárenia, nemajú za to byť uvrhnutí do väzenia, utláčaní alebo vystavení bezohľadnému zaobchádzaniu. Podobenstvo nás však nenabáda ani na to, aby sme podporovali lenivosť. Božie slovo hovorí jasne: „Ak niekto nechce pracovať, nech ani neje“ (2.Tes 3,10). Pán nežiada, aby ťažko pracujúci ľudia podporovali iných v záhaľke. Mnohí sa ocitli v chudobe len preto, že sa nijako nesnažili správne využiť drahocenný čas. Ak sa títo ľudia nezbavia svojich nedostatkov, všetko úsilie pomôcť im bude zbieraním pokladu do deravého vreca. Mnohí však žijú v biede nie z vlastnej viny a takým máme účinne prejaviť lásku a súcit. K svojim blížnym sa máme vždy správať tak, ako by sme si sami priali, aby sa v podobných situáciách oni správali k nám.

7.B Prijaté odpustenie nás má naučiť odpúšťať

Odpustenie udelené kráľom znázorňuje Božie odpustenie všetkých hriechov. Súcitný pán, ktorý svojmu sluhovi veľkoryso odpustil dlh, predstavuje Krista. Keďže človek sa vlastnou silou nemohol nijako vyslobodiť spod zlorečenstva prestúpeného zákona, prišiel na svet Kristus, vzal na seba ľudskú prirodzenosť a svoj život obetoval „spravodlivý za nespravodlivých“. Sám zaplatil za naše hriechy a každému človekovi ponúka zadarmo odpustenie, ktoré vykúpil svojou krvou. „Od Hospodina je milosť a od Neho je plné výkupné“ (Ž 130,7).

To je dôvod na súcit s blížnymi, ktorí sú hriešni ako my. „Keď si nás Boh tak zamiloval, aj my sa máme navzájom milovať“ (1Ján 4,11). Kristus povedal: „Zadarmo ste dostali, zadarmo dávajte“ (Mat 10,8).

Pretože dlžník v podobenstve žiadal o zľutovanie s prísľubom: „Pozhovej mi, a všetko ti vrátim,“ pán zrušil svoje rozhodnutie a celý dlh mu odpustil. Čoskoro mal aj tento dlžník príležitosť nasledovať príklad svojho láskavého pána. Keď vyšiel von, stretol spolusluhu, ktorý mu dlhoval malú čiastku. Jemu kráľ odpustil desaťtisíc talentov, priateľ mu však dlhoval len sto denárov. Kráľ sa k nemu zachoval veľkoryso, ale on voči svojmu spolusluhovi celkom inak. Dlžník ho prosil o odpustenie tak úpenlivo, ako on sám prosil kráľa, ale márne. Ten, ktorému bolo pred chvíľou odpustené, nepoznal súcit, nebol láskavý. Voči svojmu spolupracovníkovi neprejavil milosrdenstvo, aké sám dostal a nevyhovel prosbe o pozhovenie. Nevďačný sluha myslel len na malý dlh, ktorý mu mal priateľ vrátiť, žiadal všetko, čo pokladal za svoje a nad spolusluhom vyniesol rozsudok, akého bol sám tak milostivo ušetrený.

7.A Odpustenie

Jedného dňa prišiel Peter k Ježišovi s otázkou: „Pane, keď sa brat prehreší proti mne, koľkokrát mu mám odpustiť? Či až sedem ráz?“ (Mat 18,21) Rabíni obmedzili odpustenie na tri previnenia. Peter zvýšil tento počet na sedem, teda na číslo  predstavujúce dokonalosť v domnení, že to bude v súlade s učením Spasiteľa. Kristus nás však učí, že v odpúšťaní nemáme  určovať mieru. Povedal: „Nehovorím ti, že sedem ráz, ale až sedemdesiatkrát sedem ráz“ (Mat 18,22).

Ježiš potom objasnil skutočný dôvod odpúšťania a pripomenul, aké nebezpečenstvo sa skrýva v neochote odpustiť. V jednom z podobenstiev povedal, ako kráľ naložil s úradníkmi,  ktorých poveril správou nad svojím kráľovstvom. Niektorým z nich zveril značnú čiastku štátnych peňazí. Keď jedného dňa skúmal, ako jeho úradníci spravujú krajinu, priviedli k nemu muža, ktorý pri účtovaní zistil, že svojmu pánovi dlhuje veľký obnos – desaťtisíc talentov. Keďže úradník to nemal čím zaplatiť, kráľ ho prikázal podľa vtedajšieho zvyku predať so všetkým, čo mal a takto nahradiť dlžobu. Vyľakaný dlžník sa však hodil pánovi k nohám a úpenlivo ho prosil: „Pozhovej mi, a všetko ti vrátim. Pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a dlh mu odpustil. Len čo však ten sluha odišiel, stretol jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Chytil ho, škrtil a volal: Vráť, čo si dlžen! Spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a vrátim ti. Ten však nebol ochotný, ale odišiel a dal ho do väzenia, kým mu nesplatí dlžobu. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a oznámili svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. Tu si ho pán predvolal a povedal mu: Ty zlý sluha, odpustil som ti celý dlh, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou? Jeho pán sa rozhneval a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ nesplatí celú dlžobu“ (Mat 18,27–34).

V tomto podobenstve sú uvedené niektoré podrobnosti potrebné na dokreslenie obrazu, ale pri výklade jeho zmyslu sú zanedbateľné. Nevyžadujú si teda nijakú mimoriadnu pozornosť. V podobenstve sú významné pravdy, o ktorých máme sústredene  uvažovať.

6 J. Si oslobodený?

Služba Bohu podľa jeho vôle znamená: „Rozviazať putá neprávosti, spretŕhať povrazy jarma, prepustiť utláčaných na slobodu a polámať každé jarmo… A neskrývaj sa pred svojím príbuzným“ (Iz 58,6.7). Keď si poznal, že si hriešnik, ktorého môže zachrániť len láska nebeského Otca, pocítiš súcit k tým, ktorých zotročuje hriech. Na ich úbohosť a pokánie nebudeš reagovať žiarlivosťou a podozrievaním. Len čo sa ti v srdci začne roztápať ľad sebectva, budeš spolu s Bohom prežívať radosť zo záchrany zblúdených.

Svoje presvedčenie, že si Božím dieťaťom, dokážeš len tým, že prijmeš  zblúdilého človeka ako brata, ktorý „bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa“. Pútajú ho k tebe tie najužšie zväzky, pretože ho Boh prijal za svojho syna. Zapieraním svojho príbuzenského vzťahu s ním by si bol iba nájomník, nie člen Božej rodiny.

Radosť z návratu strateného brata bude pokračovať aj bez teba. Nájdený syn zaujme miesto po boku svojho Otca i v jeho diele. Komu bolo mnoho odpustené, mnoho miluje. Ty však zostaneš vonku v tme, lebo „ten, kto nemiluje, nepozná Boha, pretože Boh je láska“ (1.Ján 4,8).

6 I. Samospravodlivosť alebo pokora?

Samospravodlivosť nielenže ľuďom skresľuje Boha, ale vedie ich aj k tvrdosti a ku kritike voči bratom. Sebecký starší syn denne kriticky pozoroval svojho brata, tupil ho aj za malichernú chybu a zveličil každý jeho nedostatok. Tým sa snažil ospravedlniť svoju neochotu odpúšťať. Koľko dnešných kresťanov sa tiež takto správa! Napriek tomu, že hriešnik už robí prvé kroky v boji proti záplave pokušenia, stále ho podozrievajú, kritizujú a obviňujú. Napriek tomu, že sa pokladajú za Božie deti, v skutočnosti prejavujú satanovho ducha. Títo žalobcovia sa svojím nepriateľským postojom voči bratom stavajú na miesto, kde ich už nemôže osvietiť svetlo Božej prítomnosti.

Mnohí sa stále spytujú slovami proroka: „S čím mám predstúpiť pred Hospodina a skloniť sa pred Bohom výsosti? Mám predstúpiť pred neho so zápalmi a s jednoročnými teľcami? Má Hospodin záľubu v tisícoch baranov a v desaťtisícoch potokov oleja?… Hospodin ti oznámil, človeče, čo je dobré a čo žiada od teba: Len zachovávať právo, milovať láskavosť a v pokore chodiť so svojím Bohom“ (Mich 6,6–8).

6CH. Nevďačnosť staršieho brata

Otec dal svojim synom ochotne všetko, aby mohli byť šťastní. Starší nemusel doma žiadať o dar či odmenu. „Všetko čo mám, je tvoje.“ Mal si viac dôverovať mojej láske a prijímať dary mojej štedrosti.

Jeden zo synov na určitý čas svojvoľne opustil otcovský dom, pretože nepochopil otcovu lásku. Keď sa však vrátil, príliv radosti mal zatlačiť všetky chmúrne myšlienky. „Tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil, bol stratený a našiel sa“ (Luk 15,32).

Uvedomil si starší syn svoju sebeckú a nevďačnú povahu? Pochopil, že jeho brat mu zostal bratom, aj keď sa zachoval bezbožne? Ľutoval starší syn svoju žiarlivosť a tvrdosť? O tom Kristus nehovoril a príbeh z podobenstva neukončil. Záver z neho si mali urobiť poslucháči sami.

Starší syn predstavoval tvrdošijných Židov v dobe Ježiša Krista, ako aj farizejov všetkých čias, ktorí hľadeli na hriešnikov s opovrhnutím. Keďže sami nepadli až na dno nerestí, pokladali sa za spravodlivých. Boli na výslní zvláštnych Božích výsad ako v podobenstve starší syn. Tvrdili, že sú Božími deťmi, no správali sa ako nájomníci. Nepracovali z lásky, ale kvôli odmene a Boha pokladali za prísneho pána. Boli svedkami toho, ako Kristus pozýval hriešnikov, aby ich zadarmo omilostil. To sa ich dotklo. Mysleli si, že človek môže získať Božiu milosť len tvrdou prácou a pokáním. Návrat márnotratného syna rozveselil otcovo srdce, ale v ich srdciach vyvolal iba žiarlivosť.

Otcovo napomenutie staršiemu synovi v podobenstve bolo vlastne Božou ohľaduplnou výzvou farizejom. „Všetko, čo mám, je tvoje.“ Nie je to mzda, je to dar. Tak ako márnotratný syn, môžeme aj my všetko prijať len ako nezaslúžený dar Otcovej lásky.

6H. Starší brat

Až dovtedy nezaznel v podobenstve Spasiteľa nijaký rušivý tón, ktorý by maril radostnú náladu. Kristus však nečakane uviedol novú myšlienku. Keď sa márnotratný syn vrátil, bol jeho starší brat na poli. Blízko domova počul hudbu a tanec. Od jedného zo sluhov sa dozvedel, čo sa deje: „Vrátil sa tvoj brat. Tvoj otec dal zabiť vykŕmené teľa, lebo sa vrátil zdravý. Starší syn sa však nahneval a nechcel vojsť“ (Luk 15,25–27). On sa netrápil nad odchodom svojho brata ako otec, ani ho nečakal. Preto sa na rozdiel od otca ani nevedel radovať z jeho návratu. Veselý spev nevyvolával v jeho srdci nijakú ozvenu radosti a šťastia. Keď mu služobník objasnil príčinu jasotu, začal žiarliť. Nechcel ísť privítať svojho brata. Prejaviť priazeň márnotratníkovi pokladal za niečo ponižujúce.

Zloba a pýcha staršieho syna sa naplno prejavili vtedy, keď otec vyšiel a chcel sa s ním pozhovárať. Pretože pokladal svoj doterajší život v otcovskom dome za nepretržitý rad neocenených zásluh, mal teraz pocit krivdy pri srdečnom vítaní zblúdilého brata. Poukázal na to, že sám pracoval skôr ako sluha než ako syn. Namiesto toho, aby sa tešil, že bol stále s otcom, myslel iba na majetok, ktorý svojím sporiadaným životom zveľaďoval. Z jeho slov bolo zrejmé, že sa hriešneho života zriekal len zo zištných dôvodov. Začal sa obávať o svoj podiel, keď otec bude teraz živiť jeho mladšieho brata. Toľkú priazeň mu naozaj neprial. Jasne dal najavo, že na otcovom mieste by márnotratníka neprijal. V rozhovore ho už ani neuznával za brata, ale ho chladno pred otcom nazval „tvoj syn“.

Otec sa však aj napriek tomu správal k staršiemu synovi prívetivo. Povedal mu: „Dieťa moje, ty si stále so mnou a všetko, čo mám, je tvoje“ (Luk 15,31). Nemal si po celé tie roky neprítomnosti svojho brata tú prednosť, že si žil so mnou?

6G. Vstaň a choď … si očakávaný

Vstaň a choď k svojmu Otcovi, vyjde ti v ústrety a uvíta ťa, keď budeš ešte ďaleko od domova. Keď sa v pokání priblížiš k nemu o jediný krok, on príde k tebe a zahrnie ťa svojou nekonečnou láskou. Počuje volanie skrúšeného človeka, vie o prvom okamihu, keď po ňom hriešnik zatúži. Jeho pozornosti neunikne ani tá najskromnejšia modlitba a vie o každej v ústraní preliatej slze. Boží Duch odpovie aj na najskrytejšiu túžbu človeka po Bohu a vyjde mu v ústrety. Kristova milosť vychádza naproti skôr, než srdce prejaví túžbu a vysloví prosbu.

Nebeský Otec vezme z teba hriechom znečistený odev. V krásnom podobenstve proroka Zachariáša je veľkňaz Józua predstavený ako hriešnik, ktorý v prítomnosti Božieho anjela stojí v špinavom rúchu. Boh prikázal: „Vyzlečte ho z tých špinavých šiat.“ A Józuovi povedal: „Pozri, sňal som z teba tvoju vinu a oblečiem ťa do slávnostného rúcha… Položte mu na hlavu čistý turban. Vtedy mu položili na hlavu čistý turban a obliekli mu šaty“ (Zach 3,4.5). Boh aj teba oblečie do „rúcha spásy“ a prikryje ťa „plášťom spravodlivosti“ (Iz 61,10). „Zostanete ležať medzi košiarmi? Postriebrené sú krídla holubice, jej perute sú zo žltkastého zlata“ (Ž 68,14).

Potom ťa privedie do svojho domu na slávnosť a láska bude jeho znamením nad tebou. (Pozri Pies 2,4.) Hovorí: „Ak budeš chodiť po mojich cestách… umožním ti prístup medzi týchto, čo tu stoja“ – ba medzi anjelov, ktorí obklopujú Boží trón (Zach 3,7).

„Ako sa ženích teší z nevesty, tešiť sa bude z teba tvoj Boh“ (Iz 62,5). „Boh… radostne zaplesá nad tebou, obnoví ťa vo svojej láske, bude s plesaním jasať nad tebou“ (Sof 3,17). Celé nebesá i zem zaspievajú Otcovu pieseň radosti: „Tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Bol stratený, a našiel sa“ (Luk 15,24).

6F. Otec: „Vráť sa ku mne…“

V podobenstve nikto nevyčíta a nepripomína márnotratnému synovi jeho predošlý hriešny život. Syn si uvedomuje, že jeho minulosť je odpustená, zabudnutá a navždy vymazaná. Boh teda hovorí hriešnikovi: „Zotriem tvoje priestupky sťa oblak a tvoje hriechy ako mračno“ (Iz 44,22). “Odpustím im ich viny a na ich hriech si už nespomeniem“ (Jer 31,34). „Nech bezbožný opustí svoju cestu a muž neprávosti svoje myšlienky a nech sa obráti k Hospodinovi, aby sa zmiloval nad ním, k nášmu Bohu, lebo on hojne odpúšťa“ (Iz 55,7). „Za oných dní a v tých časoch, znie výrok Hospodinov, vyhľadávať budú vinu Izraela, ale jej nebude, i hriechy Júdu, ale ich nenájdu“ (Jer 50,20).

Tieto Božie slová nás ubezpečujú o ochote nebeského Otca prijať kajúcneho hriešnika. Rozhodol si sa ísť vlastnou cestou? Vzdialil si sa od Boha? Očakával si príjemnú chuť plodov svojho prestúpenia, a ona ti v ústach zhorkla? Premárnil si svoje príležitosti, stroskotali tvoje životné plány, prišiel si o nádej a teraz si sklamaný a osamelý? Hlas, ktorý ti predtým márne oslovoval srdce, teraz počuješ a jasne mu rozumieš: „Vstaňte a choďte! Tu niet miesta pre odpočinok. Pre vašu nečistotu vás stíha hrozná záhuba“ (Mich 2,10). Vráť sa do domu svojho nebeského Otca. On ťa volá: „Navráť sa ku mne, lebo som ťa vykúpil!“ (Iz 44,22)

Neposlúchaj nepriateľa, ktorý ti našepkáva, aby si nešiel ku Kristovi, kým sa nepolepšíš a kým nebudeš dosť dobrý, aby si mohol ísť k Bohu. Ak budeš na to čakať, nikdy neprídeš k Spasiteľovi. Keď ti satan pripomenie tvoje „špinavé rúcho“,  odvolaj sa na Ježišov sľub: „Toho, kto príde ku mne, nevyhodím“ (Ján 6,37). Povedz nepriateľovi, že krv Ježiša Krista zmýva každý hriech. Modli sa ako Dávid: „Zbav ma hriechu yzopom a budem čistý, umy ma a budem belší ako sneh!“ (Ž 51,9).

6E. Nový pohľad na Otca

Otec nechcel, aby si zvedaví ľudia robili posmech z biedneho a roztrhaného oblečenia jeho zúboženého syna. Vzal svoj drahý, bohato riasený  plášť a zahalil ním vychudnutého chlapca. Syn vzlykavo vyrážal zo seba slová kajúcneho vyznania: „Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom“ (Luk 15,21). Otec ho však zovrel ešte pevnejšie a uviedol ho do domu. Nedal mu ani príležitosť požiadať o miesto nádenníka. Svojho syna si uctí tým najlepším, čo v dome má a všetci služobníci mu budú opäť slúžiť a preukazovať úctu.

Otec rozkázal sluhom: „Prineste rýchlo najlepšie šaty a oblečte ho. Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy. Vezmite vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a radujme sa, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil. Bol stratený, a našiel sa. A všetci sa začali radovať“ (Luk 15,22–24).

Keď syn dospieval, otec sa mu javil ako tvrdý a prísny vládca. Teraz ho videl celkom inak. Satanom oklamaní ľudia tiež pokladajú Boha za tvrdého a panovačného despotu. Nazdávajú sa, že ich sleduje, len aby ich mohol obviniť a odsúdiť. Myslia si, že hriešnika nechce prijať, kým má dôvod to niečím ospravedlniť. Boží zákon pokladajú za obmedzovanie ľudského šťastia, za ťažké jarmo, ktorého sa treba zbaviť. Komu však Kristova láska otvorila oči, poznáva súcitného Boha. Už sa mu nejaví ako neúprosný, despotický vládca, ale ako otec, ktorý chce objať svojho kajúcneho syna. Hriešnik potom so žalmistom vyzná: „Ako sa otec zmilováva nad synmi, tak sa Hospodin zmilováva nad tými, čo sa ho boja“ (Ž 103,13).

6D. Návrat domov

Boh neprestal milovať človeka ani vtedy, keď ho človek svojvoľne opustil. Všemožne sa snaží priviesť ho späť domov. Stratený syn na dne svojej biedy „vstúpil do seba“ a satan nad ním stratil svoju moc. Márnotratník pochopil, že si utrpenie spôsobil sám svojou rojčivou nerozvážnosťou. Povedal si: „Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi…“ (Luk 15,17.18). Iskra nádeje mu v jeho biednom položení roznietila presvedčenie, že ho otec stále miluje a táto láska ho priťahovala domov. Rovnako aj ubezpečenie o Božej láske nabáda hriešnika, aby sa vrátil k Bohu. „Božia dobrota ťa vedie k pokániu“ (Rim 2,4). Božie súcitné milosrdenstvo obopína všetkých zblúdilých. Boh hovorí: „Miloval som ťa večnou láskou, preto som ti tak dlho zachoval milosť“ (Jer 31,3).

Syn sa rozhodol, že sa vráti k otcovi a vyzná mu svoju vinu: „Otče, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ Tým zjavne ukázal, ako málo chápe lásku svojho otca (Luk 15,18.19).

Márnotratný syn opustil stádo ošípaných a zoslabnutý hladom sa vratko uberal smerom k domovu. Nemal možnosť vymeniť svoj roztrhaný odev za iný. Bieda však premohla jeho pýchu. Ponáhľal sa, aby čím skôr mohol poprosiť otca o miesto sluhu v dome, kde kedysi žil ako dedič.

Keď pred časom bezstarostne opúšťal otcovský dom, neuvedomoval si, akú bolesť a túžbu zanechal v srdci svojho otca. Keď sa potom veselil a hýril so svojimi márnotratnými spoločníkmi, nepomyslel, aký žiaľ doľahol na rodičovský dom. Ani keď sa vracal domov, netušil, že niekto môže túžobne očakávať jeho návrat. „Ešte bol ďaleko“, keď ho otec spoznal napriek zmenám, ktoré spôsobili roky hriešneho života. Láska totiž rozpoznáva rýchlo a spoľahlivo. Otec sa „zľutoval nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho“. Potom ho dlho držal v objatí.

6C. Opustiť Boha

Taký je obraz hriešnika. Kto je zotročený sebeckou túžbou po hriešnych pôžitkoch, najviac zo všetkého si praje únik z Božej blízkosti napriek tomu, že Boh ho zahŕňa hojnými prejavmi svojej lásky. Jeho nevďačný syn si myslí, že mu právom patria všetky Božie dary. Pokladá ich za samozrejmosť a neodpláca sa za ne patričnou láskou. Ako opustil  Boha Kain a šiel si hľadať domov, ako márnotratný syn odišiel do „ďalekej krajiny“, podobne hľadajú hriešnici svoje šťastie  v zabudnutí na Boha (Rim 1,28).

Nech sa to javí akokoľvek, každý sebecky strávený život je premárnený. Kto chce žiť bez Boha, stráca podstatu, z ktorej žije, ochromuje svoje duchovné i duševné schopnosti a pripravuje si večnú záhubu. Človek, ktorý opúšťa Boha a vidí len seba, stáva sa otrokom mamony. Myseľ, ktorú dal ľuďom Boh na spoločenstvo s anjelmi, sa zvrháva a človek nakoniec otročí hmote a prízemným záujmom. K takému koncu vedie sebectvo.

Voľbou takéhoto spôsobu života vydávaš svoje prostriedky za niečo, čo nie je chlieb a chceš to, čo ťa nenasýti. Raz si určite uvedomíš svoj omyl. Osamotený „v cudzine“ pocítiš úbohosť a zúfalo zvoláš: „Ja úbohý človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“ (Rim 7,24) Tieto apoštolove slová, ako aj výrok proroka vystihujú všeobecne platnú pravdu: „Prekliaty je muž, ktorý dúfa v človeka a telo robí svojou oporou, ale jeho srdce sa odvracia od Hospodina. Bude sťa borievka na púšti, a neuzrie dobro, ktoré príde; bývať bude na spáleniskách púšte, v krajine soľnatej a neobývanej“ (Jer 17,5.6). Boh „dáva vychádzať slnku nad zlými aj dobrými a zosiela dážď na spravodlivých aj nespravodlivých“ (Mat 5,45). Ľudia však môžu jeho požehnania zavrhnúť. Podobne ho môžeme opustiť aj my a bývať „na spáleniskách púšte“, hoci Slnko spravodlivosti svieti a z neba prichádza dážď milosti.

6B. Niekedy je užitočné padnúť na dno

V Písme čítame o ľuďoch, ktorí „tvrdili, že sú múdri, a stali sa bláznami“ (Rim 1,22). Príkladom toho je aj príbeh mladého muža z podobenstva. Prostriedky, ktoré si bezohľadne vyžiadal od otca, utratil s neviestkami. Premárnil aj poklad svojej mladej mužnej sily. Najvzácnejšie roky svojho života, duševné schopnosti, ušľachtilé predsavzatia a duchovné ciele – to všetko spálil oheň nespútaných vášní a roztopašných záľub.

Keď v krajine nastal hlad a mládenec sa ocitol v núdzi, rozhodol sa slúžiť istému boháčovi, ktorý ho poslal pásť svine. Pre Žida to bolo najpodradnejšie a najpotupnejšie zamestnanie. Ešte nedávno sa mladík chvastal svojou slobodou, a zrazu poznal, že upadol do najhoršieho otroctva, lebo uviazol „v povrazoch svojich hriechov“ (Prísl 5,22). Lesk falošného zlata, ktoré ho omámilo, sa rozplynul a zostala mu len ťarcha vlastných pút. Posadil sa na zem medzi ošípané, svojich jediných spoločníkov. Rád by sa nasýtil aspoň šupinami, ktoré dostávali tieto zvieratá. Z veselých spoločníkov, ktorí mu lichotili, kým sa mohli zabávať na jeho útraty, nezostal ani jediný. Kam sa podela bujarosť predošlých dní? Skôr si otupoval svedomie a chlácholil  myseľ predstavou, že je šťastný. Teraz bola z neho úbohá ľudská troska – vyhladnutý človek bez prostriedkov, pokorený, mravne zúbožený s podlomenou vôľou a bez ušľachtilých pohnútok.

6A. Bol stratený, a našiel sa

Lukáš 15,11–32

A pokračoval: „Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: “Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.” A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: “Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.” I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: “Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.” Ale otec povedal svojim sluhom: “Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.” A začali hodovať. Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: “Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.” On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: “Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.” On mu na to povedal: “Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.”“

Podobenstvá o stratenej ovci, stratenom peniazi a márnotratnom synovi hovoria o láske, ktorú Boh prejavuje všetkým, čo sa mu odcudzili. Aj keď ho opustili, on ich nenecháva v ich trápení. Preukazuje svoj súcit a úprimnú lásku všetkým, čo sú vystavení pokušeniam zákerného zvodcu.

Podobenstvo o márnotratnom synovi názorne ukazuje Božie zaobchádzanie s ľuďmi, ktorí už okúsili Otcovu lásku, no napriek tomu dovolili nepriateľovi, aby ich ovládol a vnútil im svoju vôľu.

„Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí. A otec im majetok rozdelil. Po nemnohých dňoch si mladší syn všetko zobral a odišiel do ďalekej krajiny“ (Luk 15,11–13).

Mladšiemu synovi sa sprotivili životné zásady v otcovom dome. Nazdával sa, že obmedzujú jeho slobodu. Nepochopil otcovu lásku a starostlivosť, a preto sa rozhodol, že bude žiť, ako sám bude chcieť.

Tento syn nielenže necítil voči otcovi nijakú povinnosť a nebol mu vďačný, ale aj bezočivo žiadal od neho časť majetku. Dedičstvo, ktoré mal dostať až po otcovej smrti, chcel mať hneď. Myslel iba na svetské pôžitky v prítomnosti, o budúcnosť sa nestaral.

Keď dostal svoj podiel, odišiel z domova „do ďalekej krajiny“. Nazdával sa, že je slobodný a má dosť peňazí, aby mohol uskutočniť svoj sen o šťastí. Nikto mu už nebude rozkazovať: Nerob to, uškodíš si, alebo: Rob toto, to je správne. Pod vplyvom zlých spoločníkov upadal stále hlbšie do bahna nerestí, takže „svoj majetok hýrivým životom premárnil“.

5N. Len s Kristom

Len v spojení s Kristom si budeme vážiť každého človeka, ako si ho váži on. Pocítime k ľuďom podobnú lásku, akú Kristus preukazuje nám. Až potom budeme môcť zachraňovať, a nie odháňať, priťahovať, a nie odpudzovať ľudí, za ktorých on zomrel. Bez Kristovej pomoci nemožno nikoho priviesť k Bohu. Zachraňovať ľudí pre Božie kráľovstvo možno len osobnou snahou. Pri pohľade na tých, čo idú cestou záhuby, nemôžeme zostávať ľahostajne nečinní. Čím väčší je ich hriech a hlbšia bieda, tým viac by sme sa mali snažiť o ich záchranu. Začnime si všímať potreby trpiacich, ktorí zhrešili proti Bohu a idú životom stiesnení pod ťarchou svojich vín. Pocítime k nim súcit a ponúkneme im pomocnú ruku. Naša viera a láska im majú pomôcť prísť ku Kristovi. Budeme ich sprevádzať a povzbudzovať. Náš súcit a dôvera podoprú ich vytrvalosť.

V tomto diele chcú spolupracovať aj nebeskí anjeli. Všetky nebeské zdroje pomoci sú pripravené tým, čo zachraňujú hynúcich. Nebeskí poslovia nám pomáhajú osloviť aj najľahostajnejších a najneoblomnejších hriešnikov. Keď sa niekto z nich vráti k Bohu, raduje sa celé nebo. Cherubi a serafi oslavujú Boha a Baránka za ich milosť a lásku, ktorú preukazujú ľuďom na zemi.

5M. Ako v Getsemanskej záhrade

Podľa Božieho zámeru sa máme doma pripravovať na spoluprácu pri záchrane ďalších rodín. Čím úprimnejší bude náš súcit a láska, tým širšia bude oblasť našej pôsobnosti. Do veľkej Božej rodiny na svete patrí každý človek, a preto by sme nemali nikoho zanedbávať.

Kdekoľvek sa nachádzame, všade je nejaký stratený peniaz, ktorý treba nájsť. Hľadáme ho? Deň čo deň sa stretávame a zhovárame s mnohými ľuďmi, ktorí o náboženstvo nejavia nijaký záujem. Máme však úprimný záujem o ich duchovný stav? Predstavujeme im Krista, Spasiteľa, ktorý odpúšťa hriechy? Rozohrieva nám Kristova láska srdce? Zhovárame sa s ľuďmi o tejto láske? Ak nie, ako sa budeme môcť raz za týchto zatratených zodpovedať pred Božím trónom?

Kto vystihne skutočnú hodnotu človeka? Ak to chcete vedieť, choďte do Getsemanskej záhrady a prežívajte s Ježišom hodiny úzkosti, keď „vystúpil na neho pot ako kvapky krvi, ktoré stekali na zem“ (Luk 22,44). Podívajte sa na Spasiteľa na kríži a počujte jeho zúfalý výkrik: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mar 15,34). Hľaďme na skrvavenú hlavu, prebodnutý bok a prebodnuté nohy. Uvedomme si, že Kristovi šlo o všetko. Pre našu záchranu bolo ohrozené celé nebo. Keď si pod krížom pripomenieme, že Kristus by bol obetoval svoj život aj pre záchranu jediného hriešnika, len vtedy môžeme poznať hodnotu človeka.

5L. Rodičia a deti

Nejeden otec a matka by ochotne pracovali vo vzdialených misijných poliach a zapojili by sa do kresťanskej práce mimo domova, a pritom ich deti nepoznajú Spasiteľa a jeho lásku. Mnohí rodičia sa spoliehajú, že deti im ku Kristovi privedie kazateľ alebo učiteľ sobotnej školy. Tým však zanedbávajú povinnosť, ktorú im zveril Boh. Najväčšiu službu Bohu vykonajú rodičia tým, že svoje deti vychovávajú a vedú ku kresťanstvu. Táto úloha si vyžaduje trpezlivosť, vytrvalosť a snahu po celý život. Zanedbávaním tejto povinnosti dokazujeme, že sme neverní služobníci. Boh neprijme nijaké výhovorky.

Rodičia, ktorí sa v tomto ohľade previnili, si však nemusia zúfať. Žena v podobenstve hľadala stratený peniaz dovtedy, kým ho nenašla. Podobne by mali rodičia prejaviť lásku, vieru a modlitebnú snahu v záujme záchrany členov svojej rodiny, aby mohli radostne  predstúpiť pred Pána so slovami: „Ajhľa, ja i dietky, ktoré mi dal Hospodin“ (Iz 8,18).

To je skutočné misijné dielo v domove, ktoré pomáha nielen zachraňovaným, ale aj záchrancom. Trvalým záujmom o vlastnú rodinu sa pripravujeme na spoluprácu v kruhu Božej rodiny, v cirkvi. Ak zostaneme verní Kristovi, budeme môcť s touto rodinou žiť po celú večnosť. O našich bratov a sestry v Kristovi by sme sa mali tak úprimne zaujímať, ako sa zaujímame o členov vlastnej rodiny.

5K. Stratení majú svoju hodnotu

Hoci peniaz padol do prachu medzi smeti, stále zostáva striebrom. Majiteľ ho hľadá pre jeho veľkú hodnotu. Boh si vysoko cení každého človeka aj po páde do hriechu. Na peniazoch býval obraz panovníka i nápis. Podobne bol človek na začiatku stvorený na Boží obraz. Aj keď hriech tento obraz do značnej miery poškodil, predsa je v ňom ešte stále rozpoznateľný. Boh chce zachrániť každého človeka a úplne v ňom obnoviť svoj obraz spravodlivosti a svätosti.

Žena v podobenstve úzkostlivo hľadala stratený peniaz. Zažala lampu a zamietla dom. Povynášala z neho všetko, čo jej bránilo pri hľadaní. Stratila síce len jeden peniaz, ale neprestala hľadať, kým ho nenašla. Podobne to má byť aj v rodine. Ak sa v nej jeden člen odcudzí Bohu, mali by sme vynaložiť všetko úsilie, aby sme ho priviedli späť. Ostatní členovia rodiny by sa mali vážne zamyslieť nad sebou a nad svojím spôsobom života. Mali by si položiť otázku, či si počínali správne, či sa nedopustili nejakej chyby, ktorá by zblúdilého ešte viac zatvrdila.

Ak niektoré z detí zotrváva v hriechu, no neuvedomuje si svoj stav, rodičia by to nemali prehliadať. Mali by „zažať lampu“ a usilovne hľadať. Mali by skúmať Božie slovo a v jeho svetle aj celý rodinný život v snahe zistiť príčinu, prečo sa dieťa odcudzilo. Každý by si mal skúmať srdce, zvyky a celý spôsob života. Podľa Písma sú deti dedičstvom od Hospodina a rodičia zodpovedajú za to, ako sa starajú o toto Božie vlastníctvo.

5J. Stratení v hriechu

Ako predošlé, tak aj toto podobenstvo hovorí o tom, čo sa stratilo a čo človek usilovným hľadaním na svoju veľkú radosť nájde. Každé podobenstvo však znázorňuje inú skupinu ľudí. Zblúdilá ovca cíti, že sa stratila. Odišla od stáda i pastiera, ale sama sa nevie zachrániť. Táto ovca predstavuje tých, čo si uvedomujú, že sa Bohu odcudzili, ocitli sa v neistote, ponížení a v pokušení. Stratený peniaz predstavuje tých, čo sú stratení v hriechu, ale svoj skutočný stav si vôbec neuvedomujú. Odcudzili sa Bohu a nevedia o tom. Nevnímajú nebezpečenstvo, ktoré im hrozí. Ježiš v tomto podobenstve pripomína Božiu neskonalú lásku k tým, čo sú ľahostajní voči Božím požiadavkám. Tých musíme hľadať a privádzať k Bohu.

Kým zatúlaná ovca sa stratila v pustom alebo vrchovatom kraji, strieborný peniaz sa stratil v dome. Bol síce blízko, ale nájsť ho si vyžadovalo nemalé úsilie.

Podobenstvo o stratenom peniazi je predovšetkým poučením pre rodiny. V rodinnom prostredí sa často nikto nezaujíma o spásu jednotlivých členov. Aj keď sa niekto z nich Boha zriekne, ostatným to nepripadá príliš vážne, kým neopustí rodinu.

5H. Bez Božieho Ducha to nejde

Ak niet toho, kto by stratenú ovcu priviedol späť k stádu, zviera blúdi, kým nezahynie. Podobne hynú mnohí, pretože im nikto nepodal pomocnú ruku. Keby títo zblúdilí, na pohľad nevraživí a ľahostajní ľudia boli mali také príležitosti ako iní, mohli získať ušľachtilejšie povahové vlastnosti a viac ochoty konať dobro. Kým Boží anjeli majú s nimi súcit a žialia nad nimi, ľudské oko sa ani nezarosí a srdce nezachveje.

Ľudia pokúšaní a chybujúci nachádzajú v spoločnosti len málo úprimného a hrejivého pochopenia. Preukazujme im teda viac Kristovho Ducha a oveľa menej sebectva!

Farizeji pochopili, že Kristus ich týmto podobenstvom karhá. Ježiš nereagoval na ich kritiku, ale vyčítal im ich ľahostajnosť voči hriešnikom a opovrhnutým jedincom. Neurobil to zjavne, aby voči sebe nevyvolal ich nevraživosť, ale týmto podobenstvom ich upozornil na dielo, ktoré Boh od nich požadoval a oni ho zanedbali. Keby boli títo izraelskí vodcovia skutočnými pastiermi, boli by si svedomito konali svoju pastiersku povinnosť. Mali by Kristovu súcitnú lásku a konali by jeho dielo. Svojou neochotou plniť túto úlohu potvrdili, že ich zbožnosť je pokrytecká.

Mnohí odmietli Spasiteľovu výčitku, no niektorých jeho slová presvedčili. Tí po Kristovom nanebovstúpení dostali dar Ducha Svätého, takže  boli ochotní s učeníkmi konať to, k čomu Spasiteľ vyzýval podobenstvom o stratenej ovci.

5F. Úprimná a čistá radosť ako prejav spasenia

Pastier po návrate so stratenou ovcou vyjadril svoju radosť spevom. Pozýval susedov, priateľov a povedal: „Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju stratenú ovcu“ (Luk 15.6). Podobnú radosť má nebeský Pastier, keď nájde jediného zblúdilého hriešnika. Nebo sa vtedy spája so zemou a znie v ňom radostný chválospev.

„V nebi bude väčšia radosť nad jedným kajúcnym hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Luk 15.7). Kristus povedal farizejom vlastne toto: Nazdávate sa, že ste v nebi mimoriadne obľúbení. Spoliehate sa na svoju spravodlivosť. Pochopte, ak nepotrebujete pokánie, potom som neprišiel kvôli vám. Prišiel som zachrániť tých, čo si uvedomujú svoju nedostatočnosť a úbohosť. O tých, ktorými vy pohŕdate, sa zaujímajú nebeskí anjeli. Keď niekto z nich prichádza ku mne, posmievate sa a repcete, ale uvedomte si, že nebešťania sa z toho radujú.

Podľa učenia rabínov vládne v nebi radosť vtedy, keď  hriešnik zahynie. Kristus však učil, že Boh neničí svoje dielo. Názorne ukázal, že v celom nebi je radosť vtedy, keď Boh obnovuje svoj obraz v človekovi, ktorého stvoril.

Hriešnik sa pri návrate k Bohu stretáva s kritikou a nedôverou ľudí. Niektorí pochybujú o pravosti jeho pokánia alebo vravia: „Je to človek nestály, určite nevydrží.“ Títo ľudia nekonajú dielo Pána, ale satana, žalobcu bratov. Satan sa pomocou kritiky snaží takého človeka zmalomyseľnieť, zbaviť nádeje a odviesť ho od Boha. Kajúcny hriešnik by však mal myslieť na radosť v nebi, keď sa jeden stratený človek vracia k Bohu. Mal by sa uspokojiť vedomím Božej lásky a v nijakom prípade by ho nedôvera a farizejské podozrievanie nemali znepokojiť.

5E. Starostlivý a úspešný Pastier

Ďakujme Bohu, že nám tu Ježiš nepredstavil obraz zarmúteného pastiera, ktorý sa k stádu vrátil bez svojej ovce. Podobenstvo nehovorí o nezdare, ale o úspechu a radosti zo záchrany. Boh nás týmto príkladom ubezpečuje, že nenechá bez povšimnutia a pomoci ani jedinú ovcu, ktorá sa stratila z Božieho stáda. Kristus vyslobodí z nebezpečnej priepasti a z tŕnia hriechu každého, kto sa ním chce dať zachrániť.

Unavený priateľ, vzmuž sa napriek závažnosti svojho poblúdenia. Nemysli si, že Boh ti tvoje previnenia asi neodpustí a nedovolí ti prísť k nemu. Kým si mu ty odporoval, on už vtedy urobil prvý krok a šiel ťa hľadať.  Svojím milujúcim srdcom ako pastier, ktorý opustil deväťdesiatdeväť oviec, šiel v pustom kraji hľadať jednu stratenú. Do náručia svojej lásky berie ubitého človeka zraneného hriechom a radostne ho prináša do bezpečia.

Podľa učenia Židov sa hriešnik musí najprv kajať, aby mu Boh mohol prejaviť svoju lásku. Pokánie sa pokladalo za prostriedok na získanie priazne neba. Práve pre tento názor farizeji nahnevane i udivene zvolali: „Tento prijíma hriešnikov.“ Podľa ich mienky Kristus nemal k sebe pripustiť nikoho, kto sa nekajal. Kristovo podobenstvo o stratenej ovci však učí, že spasení sme nie preto, že hľadáme Boha, ale preto, že Boh hľadá nás. „Niet rozumného, niet nikoho, kto by hľadal Boha. Všetci sa odklonili“ (Rim 3,11.12). Pokánie nerobíme preto, aby nás Boh miloval. Boh nám ukazuje svoju lásku, aby sme sa rozhodli kajať.

5D. Hľadanie stratených nie je stratený čas

Ako pastier v podobenstve ide hľadať jedinú ovcu, ten najmenší počet, tak bol aj Kristus ochotný zomrieť hoc aj za jediného zblúdilého človeka.

Ovca, ktorá sa vytratila zo stáda a zablúdila, je azda najúbohejším zo všetkých tvorov. Preto ju pastier musí nájsť, lebo sama by cestu späť nenašla. Človek odcudzený Bohu je ako zblúdilá ovca. Keby ho Božia láska nehľadala, cestu späť k Otcovi by nikdy nenašiel.

Keď pastier zistí, že mu jedna ovca chýba, nebude bezstarostne hľadieť na stádo, ktoré je v bezpečí, a nepovie: „Mám deväťdesiatdeväť oviec, hľadať tú jednu mi nestojí za námahu.“ Svedomitý pastier to neurobí. Len čo zistí, že sa mu ovca stratila, trápia ho obavy a tiesni úzkosť. Znova prepočítava ovce a keď sa presvedčí, že jedna ovca naozaj chýba, nezaspí. Deväťdesiatdeväť oviec necháva v košiari a ide hľadať stratenú. Čím temnejšia a búrlivejšia je noc, čím nebezpečnejšia je cesta, tým väčšie sú pastierove obavy a tým usilovnejšie hľadá zblúdilú ovcu. S vypätím všetkých síl ju chce nájsť.

Akú úľavu pocíti, keď z diaľky počuje jej slabý hlas. Ide za ním k najstrmším výšinám, ba až na okraj priepasti, hoci ho to môže stáť život. Hľadá ďalej, kým mu slabnúci hlas nenaznačí, že jeho ovečke hrozí záhuba. Pastierovo úsilie však nebolo márne. Stratenú ovcu našiel. Nekarhá ju, že mu spôsobila toľkú starosť a námahu. Neženie ju späť bičom, ani ju neťahá za sebou. Radostne berie rozochvenú ovečku na plecia. Ak sa poranila, vezme ju do náručia a pritíska si ju na hruď, aby teplom svojho srdca rozprúdil v nej život. Má radosť, že jeho hľadanie nebolo zbytočné. Prináša ju späť k stádu.

5C. Stratená ovca

Kristus pri tejto príležitosti neodkázal poslucháčov na slová Písma. Pripomenul im ich vlastnú skúsenosť. Rozľahlé náhorné pláne na východ od Jordána poskytovali dostatok pastvy pre stáda oviec. Pastieri však museli často hľadať zablúdené ovce v roklinách či lesnatých pahorkoch a privádzať ich späť k stádu. Medzi Ježišovými poslucháčmi boli pastieri, majitelia čried, a tí jeho podobenstvu dobre rozumeli: „Ak niekto z vás má sto oviec a jednu z nich stratí, či nenechá deväťdesiatdeväť na púšti a nevydá sa za stratenou, kým ju nenájde?“ (Luk 15, 4).

Kristus tým vlastne povedal: Ľudia, ktorými pohŕdate, sú Božím vlastníctvom. Patria Bohu ako stvoriteľovi a vykupiteľovi a on si ich nesmierne cení. Ak pastier stáda má rád svoje ovce a nedopraje si oddychu, keď mu niektorá chýba, Boh neskonale viac miluje každého zblúdilého človeka. Ľudia môžu síce odmietať Božiu lásku, odísť od Boha a zvoliť si iného pána, no napriek tomu stále patria Bohu a on sa snaží znova ich pritiahnuť k sebe. Vraví: „Tak ako sa pastier stará o svoje stádo v deň, keď je uprostred svojho rozptýleného stáda, tak sa aj ja postarám o svoje ovce a vytrhnem ich zo všetkých miest, do ktorých boli zahnané za oblačného a tmavého dňa“ (Ez 34,12).

5B. Ako sa cítiš v Ježišovej prítomnosti? Lukáš 15,1-10

V Ježišovej prítomnosti sa zákonníci a farizeji cítili byť odsúdení. Ako je možné, že jeho prítomnosť priťahovala colníkov a hriešnikov?

Nechápali, že odpoveď je práve vo výroku, ktorým Krista odsudzovali: „Tento prijíma hriešnikov.“ Tí, čo prichádzali k Ježišovi, cítili, že v jeho prítomnosti nachádzajú vyslobodenie z hriechov. Farizeji týchto ľudí povýšenecky prehliadali a odsudzovali, Kristus ich však prijímal ako deti nebeského Otca. Napriek tomu, že sa odcudzili Božej rodine, milujúci Otec na nich nezabudol. Tým viac s nimi súcitil, čím  boli úbohejší a hriešnejší. Čím boli od neho ďalej, tým viac po nich túžil a tým väčšiu obeť priniesol pre ich záchranu.

To všetko sa mohli učitelia Izraela dozvedieť z posvätných zvitkov, pretože sa honosne pokladali za ich jediných vykladačov a strážcov. Dávid, ktorý sa dopustil takého strašného hriechu, napísal: „Blúdim ako stratená ovca. Hľadaj svojho služobníka“ (Ž 119,176). Micheáš vystihol veľkosť Božej lásky k hriešnikovi takto: „Kto je Boh ako ty, ktorý odpúšťa viny, ktorý prehliada priestupky zvyšku svojho dedičstva? Netrvá navždy pri svojom hneve, lebo rád udeľuje milosť“ (Mich 7,18).

Tento prijíma hriešnikov; Lukáš 15,1–10

1 Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici, aby ho počúvali. 2 Farizeji a zákonníci však reptali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ 3 Vtedy im povedal toto podobenstvo: 4 „Ak niekto z vás má sto oviec a jednu z nich stratí, či nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nevydá sa za stratenou, kým ju nenájde? 5 A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia. 6 Príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju stratenú ovcu.‘ 7 Hovorím vám: Tak aj v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.

8 Alebo: Keď má nejaká žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, či nezažne lampu, nevymetie a neprehľadá dôkladne dom, kým ju nenájde? 9 Keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našla stratenú drachmu.‘ 10 Hovorím vám: Tak aj pred Božími anjelmi bude radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie.“

Keď za Kristom chodili hriešnici, rabínom sa to zjavne nepáčilo. Vraveli: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi“ (Luk 15,1.2).

Touto výčitkou naznačovali, že Kristus si nevšíma hriechy ľudí, s ktorými sa stretáva. V tomto Ježiš rabínov sklamal. Prečo sa muž s takými vznešenými nárokmi nepripojí k nim a neprijme ich spôsob učenia? Prečo vystupuje tak skromne a venuje sa ľuďom všetkých spoločenských vrstiev? Zhodli sa v tom, že keby bol skutočným prorokom, spojil by sa s nimi a nezaujímal by sa o hriešnikov, lebo si to nezaslúžia. Títo strážcovia spoločnosti boli pobúrení, keď videli, ako ten, s ktorým sa stále preli a ktorý im bol svojím čistým životom stálou výčitkou, venuje toľko súcitného záujmu tým najopovrhnutejším. Rabíni nesúhlasili s jeho metódami, pretože sa pokladali za vzdelaných, slušných a veľmi zbožných ľudí. Kristov príklad však odsudzoval ich sebectvo.

Poburovalo ich, že medzi Ježišovými pozornými poslucháčmi bývali aj tí, čo rabínmi pohŕdali a nechodievali do synagógy. V Ježišovej prítomnosti sa zákonníci a farizeji cítili byť odsúdení. Ako je možné, že jeho prítomnosť priťahovala colníkov a hriešnikov?

4 K.  Nové stvorenie

Len ťažko chápeme spásny vplyv Božieho pôsobenia na záchranu človeka. „Ani oko nevidelo ani ucho nepočulo a čo ani len do ľudského srdca nevstúpilo, to pripravil Boh tým, ktorí ho milujú“ (1.Kor 2,9). Keď Kristova moc privádza hriešnika stále bližšie ku krížu a on v pokore kľaká pred svojím Spasiteľom, deje sa v ňom div znovuzrodenia. Dostáva nové srdce. Stáva sa „novým stvorením v Kristovi“ (2.Kor 5,17). Viac sa od neho nežiada. Boh sám „ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša“ (Rim 3,26). „Ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil“ (Rim 8,30).

Hriechom spôsobenú hanbu a potupu navždy zatieni sláva a česť, ktorou hodlá človeka obdariť zachraňujúca láska Ježiša Krista. Tým, čo sa chcú podobať Kristovi, dáva Boh z nebeských pokladov dary, ktoré im zabezpečia ešte vznešenejšie miesto, než aké zastávali nepadlí anjeli.

„Takto vraví Hospodin, Vykupiteľ Izraela, jeho Svätý, hlboko opovrhovanému, pohanmi zošklivenému otrokovi panovníkov: Králi to uvidia, kniežatá povstanú a klaňať sa budú kvôli Hospodinovi, ktorý je verný, kvôli Svätému Izraela, ktorý ťa vyvolil“ (Iz 49,7).

„Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Luk 18,14).

4 J.  Bázeň Božia v srdci

Mať v srdci Božiu bázeň však neznamená, že musíme byť smutní a plní obáv. Kristova neprítomnosť v srdci môže spôsobiť, že budeme vyzerať zarmútene a že náš život sa stane úmorným putovaním. Sebavedomí a sebeckí ľudia necítia potrebu živého spojenia s Kristom. Srdce, ktoré neprijalo Krista a nepodriadilo sa mu, si zakladá na svojej domnelej dokonalosti. Mnohí ľudia hľadajú také náboženstvo, ktoré by lichotilo ich sebavedomiu. Chcú ísť pohodlnou cestou, aby sa v nich nemuselo nič zmeniť. Sebecká láska, túžba po sláve a ľudskej chvále im zo sŕdc vyháňa Spasiteľa. Ak v srdci nie je Kristus, vždy sú tam obavy a zármutok. Len on je zdroj skutočnej radosti. Božie slovo prináša radosť každému, kto prijal Ježiša.

„Takto vraví Vyvýšený a Vznešený, obyvateľ večnosti, ktorého meno je Svätý: Prebývam na výšinách a vo svätosti aj pri tom, kto je skrúšený a pokorný duchom, aby som oživil ducha pokorných, a oživil ducha skrúšených“ (Iz 57,15).

Mojžiš zahliadol Božiu slávu, keď bol skrytý v skalnej dutine. Ak budeme skrytí v Skale vekov, v Kristovej prebodnutej dlani, aj my budeme počuť, čo Pán hovorí svojim služobníkom. Ako sa Boh zjavil Mojžišovi, tak sa zjaví aj nám ako „milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti, zachovávajúci priazeň tisícom, odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech“ (2.Moj 34,6.7).

4 I.  Hrozba pýchy a sebestačnosti

Táto skúsenosť zodpovedá príkazu Písma: „S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď Boh pôsobí vo vás, aby ste aj chceli, aj konali podľa jeho dobrej vôle“ (Fil 2,12.13). Boh nechce, aby sme sa báli, že svoj prísľub nesplní, že mu dôjde trpezlivosť a že prestane mať s nami súcit. Obávať sa však máme len toho, aby sa naša vôľa neprestala podriaďovať Kristovi a aby náš život neovládli zdedené i získané sklony k zlému. „Veď Boh pôsobí vo vás, aby ste aj chceli, aj konali podľa jeho dobrej vôle.“ Dbajme o to, aby sa medzi nás a Ježiša Krista nepostavilo naše sebecké ja a aby naša vôľa nezmarila dielo, ktoré prostredníctvom nás chce Boh vykonať. Bojme sa spoliehať na vlastnú silu, vymknúť sa z Kristovej ruky a  snažiť sa žiť bez neho.

Vyhýbajme sa všetkému, čo by v nás podporovalo pýchu a pocit sebestačnosti. Preto nikomu nelichoťme a lichôtky adresované nám odmietnime. Sú totiž satanovým vynálezom. On ľuďom buď lichotí, alebo ich odsudzuje. Jedným i druhým chce človeka zničiť a kto lichotí, stáva sa vlastne nástrojom satana. Kristovi služobníci by mali odmietnuť každý prejav oslavovania. Musíme zabúdať na seba a velebiť jedine Krista. Ľudia by mali oslavovať len toho, „ktorý nás miluje, oslobodil nás svojou krvou od našich hriechov“ (Zj 1,5).

4 H.  Nehrajme túto falošnú hru

Nikto z apoštolov a prorokov netvrdil, že nemá hriech. Tí, ktorí žili s Bohom v najužšom priateľstve, ktorí by radšej obetovali život, než aby vedome zhrešili, ľudia s veľkým poznaním Božej pravdy a obdarení potrebnou duchovnou mocou, ochotne vyznávali, že sú hriešni. Nedôverovali sebe, netvrdili, že sú spravodliví, ale bezvýhradne sa spoliehali na spravodlivosť Ježiša Krista. Tak je to s každým, kto prijal Spasiteľa.

Každým ďalším krokom v kresťanskom živote sa prehlbuje aj naše pokánie. Všetkým, ktorým Pán odpustil hriechy a ktorých prijal medzi svoj ľud, vraví: „Rozpomeniete sa na zlé spôsoby svojho života a na svoje skutky, ktoré neboli dobré, a pocítite ošklivosť sami pred sebou pre svoje previnenia a pre svoje ohavnosti“ (Ez 36,31). Pán ďalej hovorí: „Ja ustanovím svoju zmluvu s tebou a poznáš, že ja som Hospodin, aby si sa rozpomenula a zahanbila, aby si už viac neotvárala ústa pre svoju potupu, keď ti odpustím všetko, čo si popáchala, znie výrok Hospodina, Pána“ (Ez 16,62.63). Potom už nikdy nebudeme vychvaľovať seba, lebo pochopíme, že potrebnú povahovú úroveň môžeme dosiahnuť len v Kristovi. Vyznáme s apoštolom: „Viem totiž, že vo mne, teda v mojom ľudskom tele, neprebýva dobré“ (Rim 7,18). „Ale ja v žiadnom prípade sa nechcem chváliť ničím, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, prostredníctvom ktorého je svet pre mňa ukrižovaný, a ja pre  svet“ (Gal 6,14).

4 G.  Vypočutie modlitby

Modlitba mýtnika bola vypočutá, pretože vyjadrovala mieru jeho závislosti od Všemohúceho. Okrem hanby nevidel na sebe nič dobré. Tak sa má na seba dívať každý, kto hľadá Boha. Kajúcny hriešnik sa má vierou zrieknuť falošnej sebadôvery a chopiť sa Božej moci.

Nijaké formálne náboženstvo nenahradí jednoduchú vieru a bezvýhradnú oddanosť Bohu. Sebectva sa nikto nezbaví vlastnou silou. My môžeme len súhlasiť, aby toto dielo v nás vykonal Kristus. Potom budeme prosiť: Zachráň ma, Pane, aj napriek mojej slabosti a sebectvu. Vezmi si moje srdce, lebo sám ti ho neviem odovzdať. Patrí tebe. Očisť ho a udržuj ho v čistote, pretože ja to nedokážem. Stvárňuj ma, pretvor ma a povznes do čistého prostredia, aby mojím vnútrom mohol pretekať prúd tvojej lásky.

Čím bližšie prichádzame ku Kristovi a čím lepšie poznávame čistotu jeho povahy, tým lepšie chápeme závažnosť hriechu a tým menej sa budeme vyvyšovať. Ľudia, ktorých Boh považuje za svätých, nedávajú na obdiv vlastnú dobrotu. Apoštol Peter sa stal verným služobníkom Ježiša Krista. Pán ho poctil veľkým poznaním pravdy a potrebnou duchovnou silou. Významne sa podieľal na budovaní kresťanskej cirkvi. Nikdy však nezabudol na tiesnivý zážitok svojho pokorenia. Aj keď mu Boh jeho hriech odpustil, Peter vedel, že povahový nedostatok, ktorý ho doviedol k pádu, odstránila len milosť Ježiša Krista. Nenachádzal v sebe nič, čím by sa mohol vychvaľovať.

4 F.  Ako poznať vlastnú hriešnosť?

Ježiš prikázal Jánovi napísať: „Hovoríš: Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, úbohý, chudobný, slepý a nahý. Radím ti: Kúp si odo mňa zlato prepálené ohňom, aby si zbohatol i biele rúcho, aby si sa zaodel a aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty; kúp si i masť na pomazanie očí, aby si videl“ (Zj 3,17.18). Zlato prepálené ohňom je viera, ktorá sa prejavuje láskou. Len ona nás povedie, aby sme žili podľa Božej vôle. Môžeme byť činní a v práci sa aj vysiliť, ale bez lásky, akú má v srdci Kristus, nebudeme nikdy uznaní za členov nebeskej rodiny.

Nikto nie je dosť spôsobilý na to, aby sám od seba poznal vlastné nedostatky. „Srdce je klamné nadovšetko a zradné je, kto sa v ňom vyzná?“ (Jer 17,9) Človek môže ústami prejavovať pokoru, o ktorej srdce nič nevie. Kým Bohu vyznávame svoju bezmocnosť, naše srdce môže klamne predstierať pokoru a spoliehať sa na vlastnú spravodlivosť. Správne sa poznať môžeme iba pri pohľade na Krista. Ľudia si veľa myslia o sebe, lebo Ho nepoznajú. Svoju veľkú úbohosť a bezmocnosť si uvedomujú len pri uvažovaní o Kristovej čistote a dokonalosti. Vtedy chápeme, že v rúchu vlastnej spravodlivosti sme tak beznádejne stratení ako všetci ostatní hriešnici. Poznáme, že spasenie nám nezabezpečí naša dobrota, ale iba nekonečná Božia milosť.

4 E.  Dôležitosť vyznávania hriechov

„Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti“ (1Ján 1,9). Pán hovorí: „Len poznaj svoju vinu, že si sa spreneverila  Hospodinovi, svojmu Bohu“ (Jer 3,13). „Potom vás pokropím čistou vodou a budete očistení od všetkých svojich poškvŕn i od všetkých modiel vás očistím“ (Ez 36,25). Skôr ako dosiahneme odpustenie a prijmeme pokoj, musíme skúmať a spoznať sami seba. Toto poznanie nás privedie k pokore. Farizej z podobenstva si neuvedomoval nijaký hriech. Pôsobenie Ducha Svätého naňho bolo márne. Srdce si obrnil vlastnou spravodlivosťou, ktorou neprenikli ani ostré a cielené šípy Božej pravdy. Kristus môže zachrániť len toho, kto uznáva, že je hriešny. Kristus povedal o sebe: „Poslal ma oznámiť zajatým prepustenie, slepým vrátiť zrak, utláčaných prepustiť“ (Luk 4,18). „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Luk 5,31). Musíme dôkladne poznať svoj skutočný stav, inak nepocítime potrebu Kristovej pomoci. Ak nepochopíme, že sme ohrození, nebudeme hľadať bezpečný úkryt. Kým neokúsime bolesť svojich rán, netúžime po uzdravení.

4. D Kto ti dáva silu ísť ďalej?

Kristus obetoval svoj život, aby vykúpil Božie dedičstvo a aby ľuďom dal novú príležitosť. „Preto môže aj dokonale spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije neustále, aby sa za nich prihováral“ (Žid 7,25). Prihováral sa za stratené ľudstvo svojím bezhriešnym životom, dokonalou poslušnosťou i smrťou na golgotskom kríži. Spasiteľ ako náš Obhajca sa dnes za nás nielen prihovára, ale ako víťaz si aj robí na nás nárok. Priniesol dokonalú obeť a teraz ako náš Obhajca pokračuje v diele záchrany, ktoré začal. Dvíha pred Otcom kadidelnicu naplnenú svojimi dokonalými zásluhami, ako aj modlitbami, vyznaniami a vďačnosťou veriaceho ľudu. Tie potom prichádzajú k Božiemu trónu so spravodlivosťou Ježiša Krista ako príjemnou vôňou kadidla. Otec túto obeť prijíma a odpúšťa ľuďom všetky ich prestúpenia.

Kristus prijal úlohu, že nás bude zastupovať a že sa zaručí za nás. Nikoho neprehliada. Nemohol hľadieť na to, ako je ľudské pokolenie vydané napospas večnej smrti, preto obetoval svoj život, aby ho zachránil. S láskou a súcitom hľadí na každého, kto si uvedomuje, že sa sám nezachráni. On pozdvihne každého, kto k nemu volá o pomoc. Celým svojím dielom otvoril nekonečný zdroj mravnej sily a dnes nám ju ochotne ponúka. Pretože nás miluje, smieme mu vyznať svoje previnenia a nedostatky. Každý jeho pohľad a každé jeho slovo upevňuje našu dôveru. Kristus stvárňuje a mení našu povahu podľa svojej vôle.

Akékoľvek úsilie satana nepremôže človeka, ktorý sa s dôverou odovzdal Kristovi. „Ustatému dáva silu a rozhojňuje moc bezvládneho“ (Iz 40,29).

4 C. Spoliehanie sa na Krista

Ľudom, ktorí prijali Krista a v prvom nadšení začnú vravieť, že sú už spasení, hrozí nebezpečenstvo, že sa budú spoliehať na seba. Pozabudnú, že sami osebe sú slabí a stále závislí od Božej moci. Nie sú pripravení odolať satanovým nástrahám a v podobnom pokušení, v akom sa ocitol Peter, padnú až na dno hriechu. Písmo nás varuje: „Ten, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol“ (1Kor 10,12). Bezpeční sme iba vtedy, keď sa spoliehame na Krista, nie na seba.

Peter potreboval poznať nedostatky svojej povahy, ako aj nevyhnutnosť pôsobenia Kristovej moci a milosti. Pán ho  nemohol zachrániť pred skúškou, ale pred porážkou áno. Keby bol Peter prijal Kristove varovné pokyny, bol by bdel a vytrvalo sa modlil, bol by šiel ďalej v úzkostlivej bázni, aby sa nepotkol. Prijal by pomoc od svojho Pána a satan by nad ním nebol zvíťazil.

Peter padol, lebo sa príliš spoliehal na seba. Keď sa pokoril a kajal, znova sa pevne postavil. Jeho skúsenosť môže byť povzbudením pre každého kajúcneho hriešnika. Spasiteľ ho nezavrhol napriek závažnému hriechu. Do srdca sa mu vryli Kristove slová: „Ja som za teba prosil, aby tvoja viera nezanikla“ (Luk 22,32). Táto modlitba, súcit a láska Ježiša Krista mu v tiesnivej chvíli výčitiek svedomia dali novú nádej. Ježiš aj po svojom zmŕtvychvstaní pamätal na Petra, a preto poslal anjela, aby ženám oznámil: „Choďte a povedzte jeho učeníkom, aj Petrovi, že vás predchádza do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal“ (Mar 16,7). Kristus odpúšťa ľuďom hriechy. Prijal aj Petrovo pokánie.

Každému človekovi, ktorý neodolá pokušeniu, Kristus ponúka rovnakú pomoc, akú ponúkol Petrovi. Satan sa snaží človeka najprv strhnúť do hriechu a potom ho nechať v strachu a bez pomoci, aby sa bál žiadať o odpustenie. Prečo by sme sa však mali báť, keď Boh radí: „Nech sa chopí mojej ochrany, nech uzavrie so mnou mier, nech uzavrie so mnou mier!“ (Iz 27,5) Boh urobil všetko, aby nás zbavil slabostí. Povzbudzuje nás, aby sme šli ku Kristovi.

4 B. Mýtnik

Farizej a Mýtnik predstavujú dve veľké triedy ľudí, do ktorých možno zaradiť všetkých veriacich. Za predstaviteľov týchto dvoch skupín možno podľa Písma pokladať prvé dve deti, ktoré sa narodili na zemi. Kain sa pokladal za spravodlivého, a preto priniesol Bohu len obeť vďačnosti. Nevyznával nijaký hriech, lebo bol presvedčený, že nepotrebuje nijakú milosť. Ábel však priniesol Bohu obetnú krv zvieraťa, ktoré predstavovalo Božieho Baránka. Prišiel k Bohu ako hriešnik, ktorý si uvedomuje, že je stratený a že jeho jedinou nádejou je Božia nezaslúžená láska. Boh prijal Ábelovu obeť, no obeť jeho brata Kaina odmietol. Prvou podmienkou prijatia u Boha je vedomie, že človek potrebuje pomoc, uzná vlastnú úbohosť a hriech. „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mat 5,3).

V skúsenosti apoštola Petra môžu nájsť poučenie obidve skupiny predstavené farizejom a colníkom. Na začiatku svojho povolania za učeníka sa Peter nazdával, že je dosť silný. Podobne ako farizej nebol ani Peter podľa vlastného úsudku „ako ostatní ľudia“. Keď Ježiš krátko predtým, ako ho zajali, upozornil učeníkov slovami: „Všetci sa pohoršíte,“ Peter sebavedome vyhlásil: „Aj keď sa všetci pohoršia, ja nie!“ (Mar 14,27.29) Peter nepripúšťal nijaké nebezpečenstvo. Sebaistota ho však sklamala. Myslel si, že má dosť síl, aby odolal pokušeniu. O niekoľko hodín v skúške  však zaklínaním a prísahou zapieral svojho Pána.

Keď mu spev kohúta pripomenul Ježišove slová, prekvapený a zronený pochopil dosah svojho skutku. Obrátil sa a uvidel svojho Majstra. Práve vtedy sa aj Kristus podíval na Petra. V Ježišovom bolestnom pohľade sa však spájal súcit s láskou. Peter si hlboko uvedomil svoj zradný čin, odišiel a trpko plakal. Kristov pohľad zasiahol jeho srdce. V Petrovom živote nastal obrat a on svoj hriech úprimne oľutoval. Skľúčenosťou sa podobal kajúcnemu mýtnikovi a rovnako dostal aj milosť. V Kristovom pohľade čítal istotu o odpustení. Po jeho sebadôvere nebolo ani stopy. Odvtedy sa už nevystatoval svojou silou.

Kristus po svojom zmŕtvychvstaní Petra trikrát vyskúšal. Spýtal sa ho: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Peter sa však už nad ostatných nepovyšoval. Obrátil sa k Spasiteľovi, ktorý poznal jeho srdce, slovami: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád“(Ján 21,15.17).

Potom prijal Kristovo poverenie. Pán mu zveril rozsiahlejšie a závažnejšie dielo, než aké konal dovtedy. Dostal príkaz pásť ovce a baránky. Tým, že mu Kristus dal na starosť tých, ktorých zachránil svojou krvou, poskytol mu najvyšší dôkaz, že uznal jeho zmenu. Predtým nespokojný, vystatovačný a príliš sebavedomý učeník sa stal pokorným a skromným človekom. Odvtedy nasledoval svojho Pána v sebazapieraní a obetavosti. Neskôr sa podieľal na Kristovom utrpení. Keď Kristus zasadne na trón slávy, Peter bude mať na Spasiteľovej sláve svoj podiel.

Aj dnes sužuje tisíce ľudí rovnaké zlo, aké spôsobilo Petrov pád a bránilo spojeniu farizeja s Bohom. Pýcha a pocit nadradenosti sú Bohu odporné a človeka ničia viac než čokoľvek iné. Najťažšie, ak nie priamo nemožné, je zbaviť sa týchto hriechov.

Peter nepadol naraz. Upadal krok za krokom stále nižšie, až nakoniec zaprel svojho Majstra. Sebadôvera ho doviedla k falošnej istote. Preto sa ani my nemôžeme sebavedome  spoľahnúť na seba. Na svete nie sme nikdy celkom bezpeční pred pokušením. Ani tí, čo prijali Spasiteľa a prežili skutočné obrátenie, by sa nikdy nemali nazdávať alebo vravieť, že im už nehrozí nijaké nebezpečenstvo. To je veľký omyl. Každý by sa mal naučiť radovať z nádeje a viery. Aj keď sa úplne odovzdáme Kristovi a vieme, že nás prijal, nevyhneme sa pokušeniu. Božie slovo nám vraví: „Mnohí prejdú triedením, očistou a skúškou“ (Dan 12,10). „Blahoslavený muž, ktorý odolá v pokušení; lebo keď sa osvedčí, prijme veniec života, ktorý Pán zasľúbil tým, čo ho milujú“ (Jak 1,12).

4. Farizej a mýtnik

Luk 18,9–14

Tým, čo boli presvedčení, že sú spravodliví a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: „Dvaja muži vošli do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej stál a takto sa v duchu modlil: ‚Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo ako tento mýtnik.‘ Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo získam. Mýtnik však stál v diaľke a neodvážil sa ani len oči zdvihnúť k nebu, bil sa do pŕs a hovoril: ‚Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘ Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a tamten nie. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

4. A.

Ľuďom, „ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví a iných za nič nemali“ (Luk 18,9), Kristus povedal podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi. Farizej sa nešiel do chrámu modliť v presvedčení, že je hriešnik a potrebuje odpustenie, ale šiel ta v istote, že ako spravodlivý človek bude pochválený. Svoju účasť na bohoslužbe chápal ako záslužný skutok pred Bohom. Navôkol dával súčasne najavo svoju zbožnosť. Bol rád, že si takto zabezpečí priazeň nielen u Boha, ale aj u ľudí. K modlitbe ho viedli len sebecké pohnútky.

Prekypoval samochválou. Prejavoval ju svojím vzhľadom, chôdzou i modlitbou. Odstupoval od druhých, akoby im chcel povedať: „Nepribližuj sa ku mne, lebo prenesiem svätosť na teba“ (Iz 65,5). Postavil sa bokom a modlil sa „v duchu“. Bol spokojný so sebou a nazdával sa, že ho obdivujú ľudia i Boh.

Vravel: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako tento mýtnik“ (Luk 18,11). Svoju povahu neposudzoval podľa Božej povahy, ale podľa povahy „ostatných“ ľudí. Odvrátil sa od Boha a priklonil sa k ľuďom. Odtiaľ pramenila jeho spokojnosť so sebou.

Potom vymenoval svoje chvályhodné skutky: „Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo získam“ (Luk 18,12). Farizej nemal svoje náboženstvo v srdci. Neusiloval sa mať povahu, akú vyžaduje Boh, nešlo mu o srdce plné lásky a súcitu. Uspokojil sa s formálnou zbožnosťou, ktorá sa týka len vonkajších prejavov. Žil z výsledku svojich skutkov,  teda z vlastnej spravodlivosti podľa ľudských meradiel.

Kto sa pokladá za spravodlivého, pohŕda inými ľuďmi. Farizej sa posudzuje podľa iných a iných súdi podľa seba. Takto hodnotí aj svoju spravodlivosť a čím sú iní horší, tým spravodlivejším sa javí sám sebe. Jeho samospravodlivosť ho zvádza na obviňovanie iných. „Ostatných ľudí“ pokladá za priestupníkov Božieho zákona. Tým prejavuje satanovho ducha, ktorý je žalobcom bratov. Taký duch nemôže mať nijaké spojenie  s Bohom. Odchádza domov bez Božieho požehnania.

Mýtnik vošiel do chrámu s ďalšími ľuďmi, no čoskoro sa od nich vzdialil, lebo si uvedomoval, že nie je hoden, aby sa smel s nimi modliť. Stál bokom a „neodvážil sa ani oči zdvihnúť k nebu, ale bil sa do pŕs“ (Luk 18,13). Cítil úzkosť a svoju nedokonalosť. Vedel, že sa previnil voči Bohu a že je hriešny a nečistý. Od okolostojacich nemohol očakávať ani súcit, lebo ním pohŕdali. Bol si vedomý, že pred Bohom nemá nijakých zásluh, a preto v zúfalstve volal: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Nijako sa neporovnával s inými ľuďmi. Pocit viny ho natoľko tiesnil, akoby tam pred Bohom stál len sám. Túžil iba po odpustení a pokoji, prosil len o Božie zľutovanie. Odišiel však s Božím požehnaním. Ježiš povedal: „Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a tamten nie“ (Luk 18,14).

3 G. Proste a dostanete

Nájdu ho všetci, ktorí ho hľadajú. Dvere sa otvoria tým, čo klopú. Nebudú počuť výhovorku: „Prečo ma obťažuješ? Už som zavrel dvere a nehodlám ich otvoriť.“ Nikto nikdy nebude počuť: „Nemôžem ti pomôcť.“ Tí, čo prosia, aj keby prišli žiadať o chlieb pre hladných hoci o polnoci, dostanú, o čo prosia.

Žiadateľ z podobenstva dostal všetko potrebné, aby mohol nasýtiť hladného pútnika. Koľko dá Boh nám, aby sme mohli dať iným? „Podľa miery Kristovho daru“ (Ef 4,7). Anjeli pozorujú s nevšedným záujmom, ako sa kto správa voči svojim blížnym. Keď vidia súcitného človeka ochotného pomôcť blúdiacim, ako to robil Kristus, prídu mu na pomoc a pripomenú mu slová, ktoré sa múdrym ľuďom stávajú chlebom života. „Boh vám dá všetko, čo potrebujete podľa svojho bohatstva v sláve skrze Krista Ježiša“ (Fil 4,19). Pán nášmu úprimne mienenému svedectvu dá moc večného života. Božie slovo tlmočené našimi ústami bude naozaj znieť ako pravda a spravodlivosť.

Skôr ako vynaložíme snahu o záchranu hynúcich, mali by sme sa osamote vrúcne modliť. Ak totiž máme pochopiť, ako pôsobí spasenie v ľudskom živote, potrebujeme veľkú múdrosť. Na službu ľuďom sa máme pripraviť pri tróne Božej milosti.

Dovoľme, aby naše srdce vyjadrilo svoju veľkú túžbu po živom Bohu. Z Kristovho života je zrejmé, koľko je schopný vykonať človek spojený s Bohom. Od Boha môžeme dostať všetko, čo dostával aj Kristus. Žiadajme, a dostaneme. Všetko, čo Boh sľúbil, smieme žiadať neochvejnou vierou Jákoba a vytrvalosťou Eliáša.

Uvážme, aký úžasný je Boh. Buďme hoci neviditeľne, ale pevne spojení s Kristovým životom. Stvoriteľ sveta nás chce osvietiť svojím svetlom, aby sme v tvári Ježiša Krista videli odblesk Božej slávy. Duch Svätý nám zjaví Božie pravdy a vštepí nám ich do srdca ako životodarnú silu. Kristus nás povedie až na prah večnosti. Potom uzrieme slávu, ktorá je v pozadí, a to nám pomôže priblížiť ľuďom dokonalosť toho, ktorý stále žije a prihovára sa za nás u Otca.

3 F. Modli sa o Ducha svätého 

Kristovo slovo pokladajme za spoľahlivú istotu. Nepozval nás azda, aby sme prišli k nemu? Nech z našich úst nikdy nevyjdú slová sklamania a beznádeje. Strata by bola príliš veľká. Pozorovaním okolností a vzdychaním nad ťažkosťami dávame najavo, aká chorá a slabá je naša viera. Hovorme a konajme vo vedomí, že naša viera je nepremožiteľná. V Bohu je nevyčerpateľný zdroj pomoci. Jemu patrí celý svet. Hľaďme vierou k nebesám, k tomu, ktorý má svetlo, moc a múdrosť.

Skutočná viera je zdrojom životného optimizmu, stálosti v zásadách a vytrvalosti v predsavzatiach. Tie neoslabí čas a nezmenia ich ani tiesnivé okolnosti. „Mládenci ustávajú a umdlievajú, junáci sa potkýnajú a klesajú. Ale tí, čo očakávajú na Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia a neumdlievajú, chodia a neustávajú“ (Iz 40,30.31).

Mnohí ľudia by chceli pomáhať iným, ale uvedomujú si, že nemajú duchovnú silu ani posolstvo. Mali by sa so všetkým zveriť Božej milosti a prosiť o Ducha Svätého. Boh je verný v každom svojom sľube. Modlime sa teda s Písmom v ruke: Pane, vykonal som, čo si mi kázal vykonať, a teraz sa odvolávam na tvoj sľub: „Proste, a dostanete! Hľadajte, a nájdete! Klopte, a otvorí sa vám!“ (Mat 7,7)

Modliť sa máme nielen v mene Ježiša Krista, ale aj pod vplyvom Ducha Svätého. Tak totiž máme chápať slová, že „sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8,26). Boh rád vypočuje také modlitby. Keď sa vrúcne a vytrvalo modlíme v mene Ježiša Krista, Boh nám dáva záruku, že „môže urobiť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme“ (Ef 3,20).

Ježiš povedal: „Všetko, o čo v modlitbe prosíte a v čo veríte, že ste dostali, splní sa vám“ (Mar 11,24). „Vykonám všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby Otec bol oslávený v Synovi“ (Ján 14,13). Duch Svätý viedol apoštola Jána, aby napísal jasné a presvedčivé slová: „Máme v ňom tú istotu, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme podľa jeho vôle. Keď vieme, že nás počuje, nech o čokoľvek prosíme, vieme aj to, že už máme, o čo sme ho žiadali“ (1Ján 5,14.15). Prosme teda Boha v mene Ježiša Krista. Boh jeho meno oslávi.

Svedectvom o Božej vernosti je dúha okolo Božieho trónu, ktorá ukazuje na jeho nemennosť a stálosť. My sme proti nemu zhrešili, nezaslúžime si jeho priazeň, no aj tak si praje, aby sme vyslovovali takú úžasnú prosbu: „Pre svoje meno nezavrhni, nezneucti trón svojej slávy. Rozpomeň sa a nezruš svoju zmluvu s nami“ (Jer 14,21). Ak vyznávame Bohu svoju nehodnosť a svoje hriechy, on splní, čo sľúbil a vypočuje nás. Zaručil to cťou svojho majestátu.

Podobne ako Áron, ktorý svojou službou symbolizoval Krista, aj náš Spasiteľ vnáša vo svojom srdci mená celého Božieho ľudu do najsvätejšieho miesta. Náš Veľkňaz vie o všetkých výrokoch, ktorými nás povzbudzoval k dôvere. Vždy verne plní záväzky uzavretej zmluvy.

3 E. Modli sa a ver!

Máme prejavovať neochvejnú dôveru v Boha. Boží odklad vypočutia prosieb býva často skúškou našej viery alebo sa v ňom má osvedčiť úprimnosť našich pohnútok. V modlitbe, ktorá je v súlade s jeho slovom, sa spoľahnime na jeho zasľúbenie v neochvejnej dôvere, že ho splní. Boh nikde nesľúbil, že každú modlitbu okamžite vypočuje. Radí nám, aby sme žiadali vytrvalo. Vytrvalá modlitba prehlbuje vedomie zodpovednosti, vedie k opravdivosti a umocňuje naše priania. Marte pri hrobe Lazara Kristus odpovedal: „Či som ti nepovedal, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ (Ján 11,40)

Mnohí ľudia nemajú živú vieru, a preto im chýbajú skúsenosti s Božou mocou. Príčinou ich slabosti je nedôvera. Spoliehajú sa viac na svoje úsilie, než na to, čo pre nich môže vykonať Boh. Svoje záležitosti berú výhradne do vlastných rúk a pri plánovaní rátajú len s vlastnými silami. Málo dôverujú Bohu, a preto sa málo modlia. Svoje prosby nevedia vytrvalo predkladať Bohu, pretože si vôbec neuvedomujú vlastné potreby ani Božiu ochotu dávať.

Máme sa modliť tak vážne a vytrvalo, ako muž v podobenstve žiadal od svojho suseda v noci chlieb. Čím vrúcnejšie a naliehavejšie prosíme, tým pevnejšie sa duchovne spájame s Kristom. Prijímané dary budú úmerné nášmu napredovaniu vo viere.

Našu povinnosť vystihujú dve slová: modliť sa a veriť. Máme bdieť, modliť sa a spolupracovať s Bohom, ktorý odpovedá na modlitby. Nezabúdajme, že sme „Božími spolupracovníkmi“ (1Kor 3,9). Naše slová a skutky majú byť v súlade s našimi modlitbami. Uprimnosť našej viery alebo formálnosť našich modlitieb preverí len skúška. Pomoc od ľudí vo chvíľach sklamania a problémov nebýva spoľahlivá. Spoliehajme sa teda len na Boha. Ak o svojich problémoch rozprávame iným ľuďom, sami slabneme a ich neposilníme. Svoju duchovnú slabosť prenášame na nich, ale oni ju nemôžu zmeniť. Posilu hľadáme u omylného a nedokonalého človeka, namiesto toho, aby sme sa obrátili na dokonalého a večného Boha.

Pravú múdrosť nemusíme hľadať na druhom konci sveta, pretože Boh je blízko. Úspech nám nezaručia naše terajšie či budúce schopnosti. Boh nám ho však ponúka. Mali by sme sa teda menej spoliehať na svoje schopnosti a oveľa viac dôverovať tomu, čo pre každého veriaceho môže vykonať Boh. On chce, aby sme sa ho pridŕžali vierou a len od neho očakávali veľké veci. Rovnako je nám pripravený pomôcť pochopiť nielen pozemské záležitosti, ale aj duchovné skutočnosti. Pán chce, aby sme boli stále rozumnejší, vnímavejší a zručnejší. Ak správne využívame svoje schopnosti a prosíme o múdrosť, on nám ju dá.

3 D. Proste a poslúchajte 

Jeden z posledných Kristových príkazov učeníkom znel: „Aby ste sa navzájom milovali; ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali“ (Ján 13,34). Správame sa podľa tejto rady, alebo sa aj ďalej v našej povahe prejavujú zlé črty, ktoré Ježiš nemal? Ak sme ranili alebo zarmútili svojich blížnych, sme povinní chybu vyznať a usilovať sa o zmierenie. To je bezpodmienečná príprava, aby sme mohli s dôverou prísť k Bohu a žiadať o požehnanie.

Tí, čo sa modlia, často sa prehrešujú aj inak. Správame sa čestne voči Bohu? On ústami proroka povedal: „Od čias svojich otcov ste sa odchyľovali od mojich ustanovení a nezachovávali ste ich. Navráťte sa ku mne a ja sa navrátim k vám, vraví Hospodin mocností. Vy sa však spytujete: Ako sa máme vrátiť? Či smie podvádzať človek Boha, keď vy ma podvádzate? Vy sa však spytujete: Ako ťa podvádzame? Desiatkami a pozdvihovanými obeťami“ (Mal 3,7.8).

Boh, Darca každého požehnania, žiada určitý diel zo všetkého, čo nám zveril. Týmto opatrením sa podporuje šírenie  evanjelia. Keď uvedenú časť Bohu vraciame, prejavujeme vďačnosť za jeho dary. Ak si ju však sebecky ponecháme, ako môžeme žiadať ďalšie požehnania? Ako môžeme očakávať, že Boh nám zverí nebeské poklady, keď neverne spravujeme pozemské hodnoty? Aj to môže byť príčinou nevypočutia modlitieb.

Boh vo svojej nekonečnej milosti ochotne odpúšťa. Hovorí: „Prinášajte celé desiatky do pokladnice a bude poživeň v mojom dome; a vyskúšajte ma týmto, vraví Hospodin mocností: Či vám neotvorím okná nebies a nevylejem na vás až nadbytok požehnania? Pohrozím pre vás kobylkám, takže vám neskazia plodiny zeme a vinič vám nebude neplodný na poli, vraví Hospodin mocností. Blahoslaviť vás budú všetky národy, lebo budete obľúbenou krajinou, vraví Hospodin mocností“ (Mal 3,10–12).

Rovnako je to aj so všetkými ostatnými Božími prikázaniami. Podmienkou naplnenia Božích sľubov je poslušnosť. Pán ponúka všetky nebeské požehnania tým, ktorí s ním spolupracujú. Len poslušní ľudia sa môžu s dôverou odvolávať na jeho zasľúbenia.

3 C. Proste, a nezabúdajte na svoj záväzok 

Aj keď sused v podobenstve žiadateľa niekoľkokrát odmietol, ten sa nevzdal. Kristus nás učí, aby sme sa neprestávali modliť, aj keď sa nám zdá, že Boh nás okamžite nevypočul. Modlitba nemá zmeniť Boha, ale viesť nás k tomu, aby sme sa stotožnili s jeho vôľou. Je možné, že keď ho o niečo prosíme, uzná za užitočné, aby sme si najprv dôkladne preskúmali srdce a kajali sa. Potom nás vedie cez ťažkosti, skúšky, ba aj cestou pokory, aby sme si uvedomili, že sme boli prekážkou, ktorá bránila Duchu Svätému, aby mohol pôsobiť prostredníctvom nás.

Splnenie Božích zasľúbení závisí od určitých podmienok. Modlitba nemôže byť náhradou za plnenie povinností. Kristus povedal: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto mňa miluje, toho bude milovať aj môj Otec; aj ja ho budem milovať a vyjavím mu seba samého“ (Ján 14,15.21). Boha teda urážajú tí, čo ho o niečo prosia a odvolávajú sa na jeho sľuby, no nespĺňajú uvedené podmienky. Kristovo meno berú ako záruku splnenia Božích sľubov, ale svoju vieru a lásku ku Kristovi nemajú čím dokázať.

Mnohí ľudia zabúdajú na podmienky vypočutia modlitieb. Mali by sme sa dôkladne zamyslieť nad tým, čím sa prejavuje naša dôvera, s ktorou prichádzame k Bohu. Svojou neposlušnosťou dávame najavo, že chceme, aby nám preplatil šek, no pritom sme nesplnili podmienky na jeho preplatenie. Bohu pripomíname jeho sľuby s prosbou, aby ich splnil. Keby to však urobil, zneuctil by svoje meno.

Prísľub znie: „Ak zostávate vo mne a ak aj moje slová zostávajú vo vás, proste, čo len chcete, a stane sa vám“ (Ján 15,7). Na inom mieste Ján píše: „Podľa toho vieme, že sme ho poznali, keď zachovávame jeho prikázania. Kto hovorí: Poznám ho, ale jeho prikázanie nezachováva, je klamár a niet v ňom pravdy. Ale kto zachováva jeho slovo, v tom sa Božia láska stala naozaj dokonalou“ (1Ján 2,3–5).

3 B. Proste (Otca), aby ste mali čo dávať 

Spasiteľ povedal: „Proste, a dostanete! Hľadajte, a nájdete! Klopte, a bude vám otvorené! Lebo každý, kto prosí, dostane, kto hľadá, nájde a kto klope, tomu bude otvorené. Vari je medzi vami otec, ktorý by dal svojmu synovi kameň, keď ho žiada o chlieb? Alebo hada, keď ho prosí o rybu? Alebo mu podá škorpióna, keď si pýta vajce? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá Otec z neba Ducha Svätého tým, čo ho prosia“(Luk 11,9–13).

Kristus nás učí oslovovať Boha menom, ktoré sa spája s najkrajšími príkladmi medziľudských vzťahov, čím chcel posilniť našu dôveru v Boha. Dal nám prednosť, aby sme večného Boha oslovovali Otče. Toto označenie a oslovenie je prejavom našej lásky a dôvery k Nemu a je zárukou jeho otcovského vzťahu k nám. Boh rád počuje, keď ho oslovujeme týmto menom a žiadame ho o priazeň a požehnanie. Ježiš viackrát pripomenul, aby sme si nemysleli, že oslovovať Boha dôverným Otče je od nás trúfalosť. Chce, aby sme si na toto oslovenie zvykli.

Boh nás pokladá za svoje deti. Vykúpil nás zo sveta, ktorý je k nemu ľahostajný. Prijal nás za členov kráľovskej rodiny a my sme deťmi nebeského Kráľa. Chce, aby sme mu dôverovali  viac, ako syn dôveruje svojmu otcovi či dcéra matke. Rodičia milujú svoje deti, ale Božia láska je oveľa hlbšia a obsiahlejšia, než môže byť najvrúcnejšia láska človeka. Nemožno ju s ničím porovnávať. Ak rodičia vedia svojim deťom dávať dobré dary, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého všetkým, ktorí ho o tento Dar žiadajú?

Nad Ježišovým poučením o modlitbe by sme sa mali dôkladne zamyslieť. Modlitba má ďalekosiahly význam. Kristus nám chce svojím podobenstvom pripomenúť všetko, čo o nej máme vedieť. Ukázal nám, ako máme k modlitbe pristupovať. Zdôraznil modlitebnú vytrvalosť a ubezpečil nás, že Otec naše modlitby nielen rád počuje, ale na ne aj ochotne odpovie.

Modlitbu by sme nemali obmedziť iba na sebeckú žiadosť týkajúcu sa vlastného prospechu. Prosme, aby sme mali čo dávať. Kristus sa riadil zásadou, ktorá má ovládať aj náš život. O svojich učeníkoch povedal: „Posväcujem sa pre nich, aby aj oni boli posvätení v pravde“ (Ján 17,19). Kristovi nasledovníci musia prejavovať tú istú oddanosť, rovnakú nezištnosť a podriadenosť nárokom Božieho slova, ako sa to prejavilo u Krista. Poslaním nášho pozemského života nie je len uspokojovanie vlastných záujmov či samoľúbosť. Boha oslávime tým, že budeme s ním spolupracovať v diele záchrany hriešnikov. Nebeského Otca máme žiadať o dary, ktoré potom budeme odovzdávať ďalej. Možnosť prijímať sa zväčšuje len dávaním. Nemôžeme prijímať bohatstvo nebeského pokladu bez toho, aby sme ho nerozdávali ľuďom okolo nás.

3. Proste, aby ste mali čo dávať 

Luk 11,1–13

Kristus ustavične prijímal od Otca, aby mohol dávať nám. „Slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, ktorý ma poslal“ (Ján 14,24). „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“ (Mat 20,28). Ježiš svojimi modlitbami, zmýšľaním a životom mal na zreteli iných. Ranné chvíle trávieval v modlitebnom spoločenstve s Otcom, aby mohol ľuďom priniesť nebeské svetlo. Každodenne prijímal krst Ducha Svätého. Na úsvite každého dňa ho Otec prebúdzal a milosťou mu napĺňal srdce i ústa, aby ňou obdarúval ľudí. Deň po dni novým posolstvom, ktoré dostával z neba, mohol v príhodnej chvíli  osloviť strápených a unavených. „Hospodin, Pán, mi dal jazyk učených, aby som slovom vedel občerstviť ustatého. Každého rána prebúdza mi ucho, aby som počúval ako učeník“ (Iz 50,4).

Modlitby Ježiša Krista a jeho stále spoločenstvo s Otcom hlboko zapôsobili na učeníkov. Keď sa raz po krátkom odlúčení vrátili k Ježišovi, našli ho modliť sa. Bez prerušenia nahlas pokračoval ďalej, akoby ich prítomnosť ani nevnímal. Tento hlboký zážitok viedol učeníkov k tomu, že mu po modlitbe povedali: „Pane, nauč nás modliť sa.“

Kristus vo svojej odpovedi zopakoval modlitbu, ktorú predniesol vo svojej Reči na vrchu. Hneď nato im dal v podobenstve ďalšie naučenie.

Povedal: „Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: Priateľ, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám ho čím ponúknuť. On zvnútra odpovie: Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú už so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti. Hovorím vám: Aj keby nevstal a nedal mu, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje, pretože je jeho priateľom“ (Luk 11,5–8).

Kristus predstavil muža, ktorý prosí o niečo, čo chce dať ďalej. Musí dostať chlieb, pretože inak by nemohol pohostiť oneskoreného unaveného pútnika. Sused sa nechcel dať vyrušiť, no prosbe svojho priateľa nakoniec predsa len vyhovel a dal mu, o čo žiadal.

Podobne mali aj učeníci prosiť o Božie požehnanie. Kristus im ukázal dielo, v ktorom budú pokračovať po jeho odchode. Mali sa poučiť zo zázračného nasýtenia hladných zástupov i z kázne o nebeskom chlebe života. Keď ich povolával k tejto úlohe, dobre vedel o častých skúškach, ktorým bude ich viera vystavená. Neraz sa ocitnú v nepredvídanej situácii a uvedomia si svoju nedostatočnosť. Prídu k nim ľudia, ktorí túžia po chlebe života a oni pocítia, akí sú bezmocní a bezradní. Učeníci musia prijímať duchovný chlieb, inak nebudú mať čo ponúknuť. Nikto nemal od nich odísť hladný. Na zdroj pomoci, z ktorého mali čerpať, ich Kristus upozornil. Muž, ktorého  pútnik v nevhodný polnočný čas požiadal o pohostinnosť, ho neposlal ďalej bez toho, aby mu nepomohol. Sám mu síce nemal čo dať, ale šiel k susedovi, o ktorom vedel, že chlieb má, a prosil ho dovtedy, kým mu sused nevyhovel. Keď Boh posiela svojich služobníkov sýtiť hladných, nedá im azda potrebné prostriedky, aby mohli vykonať zverené dielo?

Sused z podobenstva však nevystihuje Božiu povahu. Poučenie v tomto prípade neplynie z prirovnania, ale z protikladu. Sebecký človek splnil naliehavú prosbu, len aby sa zbavil žiadateľa, ktorý mu rušil nočný odpočinok. Boh však dáva ochotne. On ako súcitný Otec chce splniť svoje dobrodenie, aby sme sa mu podobali tým, že budeme slúžiť iným.

PERLA a BOŽIE DEDIČSTVO 

Mat 13,45.46

Mali by sme vážne premýšľať o Kristovi, ktorý je tou drahocennou Perlou, a o svojich možnostiach vlastniť tento nebeský Poklad. Čas pôsobenia Ducha Svätého je v určitom zmysle aj časom, kedy môžeme hľadať a nájsť nebeský dar. V Kristovej dobe mnoho ľudí počulo evanjelium, no ich rozum zatemňovali falošné náuky, a preto v galilejskom Učiteľovi nespoznali nebeského posla od Boha.

Keď Kristus po svojom nanebovstúpení zasadol v nebi na trón, na zemi sa to prejavilo pôsobením Ducha Svätého zoslaného na Turíce. Svedkovia Ježiša Krista hlásali moc zmŕtvychvstalého Spasiteľa. Nebeské svetlo preniklo zatemnené mysle ľudí, ktorí sa nechali oklamať nepriateľmi Ježiša Krista. Teraz pochopili, že Kristus bol povýšený „za Vodcu a Spasiteľa, aby daroval Izraelu pokánie a odpustenie hriechov“ (Sk 5,31). Videli ho obklopeného nebeskou slávou. V rukách mal drahocenné poklady, aby ich prepožičal všetkým, čo sa prestanú proti nemu búriť. Keď apoštoli zvestovali slávu jednorodeného Božieho Syna, pripojilo sa k cirkvi tritisíc ľudí. Poznali svoj skutočný stav, pochopili nečistotu a neprávosť svojho hriechu a v Kristovi spoznali svojho Priateľa a Vykupiteľa. Duch Svätý, ktorý v nich pôsobil, vyvyšoval a oslavoval Krista. Títo ľudia videli vierou v Kristovi záchrancu znášajúceho poníženie, utrpenie a smrť, aby oni nemuseli zahynúť, ale aby mali večný život. Duch Svätý im zjavoval Krista a oni si začali uvedomovať jeho moc a vznešenosť. Každý z nich vystrel ruku viery a zvolal: „Verím.“

Radostná zvesť o zmŕtvychvstalom Spasiteľovi sa začala šíriť do najvzdialenejších končín vtedy známeho sveta. Obrátení ľudia prichádzali do cirkvi zo všetkých strán. Pre veriacich to bol čas duchovného prebudenia. K cirkvi sa vtedy pripájali hriešnici a všetci spolu hľadali drahocennú perlu. Splnilo sa proroctvo, že aj slabý bude „ako Dávid a dom Dávidov bude… ako Boží anjel“ (Zach 12,8). Každý kresťan videl vo svojom bratovi prejav Božej dobroty a lásky. Na prvom mieste bol spoločný záujem, ktorý zatlačil do uzadia ostatné záujmy. Srdcia všetkých veriacich bili v rovnakom rytme. Každý kresťan sa chcel povahou podobať Kristovi a pomáhať pri šírení jeho kráľovstva. „Množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša… Apoštoli vydávali mocné svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na nich všetkých spočívala veľká milosť“ (Sk 4,32.33). „Pán pridával deň čo deň zachránených k tomuto spoločenstvu“ (Sk 2,47). Duch Ježiša Krista usmerňoval celú cirkev, pretože našla perlu nesmiernej ceny.

Tieto udalosti sa zopakujú oveľa výraznejšie. Zoslanie Ducha Svätého na Turíce bol včasný dážď, ale neskorý dážď bude ešte hojnejší. Duch Svätý čaká, že o jeho prítomnosť budeme prosiť a že ho prijmeme. Keď príde, znova zjaví Krista v jeho plnosti. Ľudia opäť pochopia cenu vzácnej perly a s apoštolom Pavlom vyznajú: „Čo mi bolo ziskom, pre Krista som uznal za stratu. A vôbec, všetko pokladám za stratu pre vznešenosť  poznania Krista Ježiša, môjho Pána“ (Fil 3,7.8).

PERLA a BOŽIE DEDIČSTVO

Mat 13,45.46

Zdá sa, akoby niektorí ľudia tú nebeskú perlu stále hľadali. Nechcú sa však úplne vzdať svojich zlozvykov. Ich ja nie je umŕtvené, aby v nich mohol žiť Kristus. Preto drahocennú perlu nenachádzajú. Nezvíťazili nad neprávosťou, ctibažnosťou a svetskými zábavami. Neberú na seba kríž a nejdú za Kristom cestou sebazapierania a sebaobetovania. Sú takmer kresťanmi, ale nie sú nimi úplne. Zdá sa, že sú blízko Božieho kráľovstva, no nemôžu doň vojsť. Byť takmer, no nie úplne zachráneným znamená byť nie takmer, ale úplne zatrateným.

Podobenstvo o obchodníkovi, ktorý hľadá drahocenné perly, možno chápať dvojako. Hovorí totiž nielen o ľuďoch, ktorí chceli nájsť nebeské kráľovstvo, ale aj o Kristovi, ktorý hľadá stratené dedičstvo. Kristus, nebeský obchodník, pri hľadaní vzácnych perál videl v hriešnom ľudskom pokolení perlu nesmiernej ceny. Vedel, že môže zachrániť hriechom skazeného a zotročeného človeka. Spasiteľovi sú vzácnejší tí, v srdciach ktorých sa odohral boj so satanom a on ich zachránil mocou svojej lásky, než tí, čo hriech nikdy nepoznali. 

Boh sa nedíva na ľudí ako na beznádejne skazených jedincov hodných zatratenia, ale hľadí na nich cez Krista a vidí, čo by z nich mohla urobiť zachraňujúca láska. Dal ten najväčší poklad vesmíru, aby kúpil perlu. Keď ju Kristus našiel, zasadil ju do svojej koruny. „Ako drahokamy v čelenke budú žiariť nad jeho zemou“ (Zach 9,16). „Budú mojím vlastníctvom, vraví Hospodin mocností, v deň, ktorý chystám“ (Mal 3,17).

PERLA – spasenie

Mat 13,45.46

Spasenie je nezaslúžený dar, no napriek tomu sa v podobenstve hovorí o ponuke Božej milosti v podobe drahocennej perly, ktorú si možno kúpiť bez peňazí a bez platenia. Práve takto ponúka Božia milosť všetky nebeské poklady. Pokladnica s klenotmi pravdy je prístupná všetkým. Pán upozorňuje: „Pozri, otvoril som pred tebou dvere, ktoré nikto nemôže zavrieť.“ Nijaký meč nebráni ľuďom vojsť týmito dverami. Pred vstupom počuť znútra hlas: Poď! Úprimne a láskyplne nás pozýva náš Spasiteľ: „Radím ti: Kúp si odo mňa zlato prepálené ohňom, aby si zbohatol“ (Zj 3,8.18).

Bohatstvo Kristovho evanjelia môžu získať všetci. K spaseniu majú prístup najchudobnejší rovnako ako najbohatší, lebo ho nemožno vyvážiť nijakým pozemským bohatstvom. Získame ho vtedy, keď sa odovzdáme Kristovi, keď sa staneme jeho vlastníctvom a dobrovoľne ho budeme poslúchať. Ani najvyššie vzdelanie samo osebe nemôže človeka priviesť bližšie k Bohu. Farizeji mali všetky hmotné i duchovné prednosti. Každý z nich sa chvastal: „Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem,“ no napriek tomu bol každý „biedny, úbohý, chudobný, slepý a nahý“ (Zj 3,17).

Hoci im Kristus ponúkal perlu nesmiernej ceny, oni ju pohŕdavo odmietli. Preto im musel povedať: „Colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva“ (Mat 21,31).

Spasenie si nemôžeme zaslúžiť. Musíme sa však oň usilovať s takým záujmom a vytrvalosťou, akoby sme preň chceli zabudnúť na všetko ostatné, čo núka svet.

Perla nesmiernej hodnoty sa však nedá získať na svetských trhoch. Jej cenu nemožno zaplatiť striebrom ani zlatom, pretože to patrí Bohu. Zabudnime na to, že spásu nám zabezpečia nejaké hmotné či duchovné výsady. Boh od nás žiada poslušnosť z lásky. Chce, aby sme sa zriekli hriechov. Kristus sľúbil: „Kto zvíťazí, bude sedieť so mnou na mojom tróne, tak ako aj ja, keď som zvíťazil, zasadol som so svojím Otcom na jeho trón“ (Zj 3,21).

PERLA

Mat 13,45.46

Ježiš Kristus prirovnal hodnotu lásky, ktorá zachraňuje k drahocennej perle. Znázornil to podobenstvom o obchodníkovi, ktorý hľadal perlu a keď „natrafil na jednu drahocennú perlu, odišiel, predal všetko, čo mal, a kúpil ju“ (Mat 13,45.46). Ježiš Kristus je „perla“ nesmiernej ceny. V ňom prebýva sláva Otca, plnosť Božstva. On je odblesk Božej slávy a výraz Božej podstaty. Jeho povaha zjavuje krásu Božích vlastností, jeho svetlo žiari z každej stránky Písma svätého. On je dokonale bezúhonný ako čistá biela perla, nemá chyby ani slabosti. K tomuto veľkému a drahocennému Božiemu daru človek už nemôže nič pridať. V Kristovi „sú ukryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2,3). On „je pre nás múdrosťou od Boha, spravodlivosťou a posvätením i vykúpením“ (1Kor 1,30). Možno v ňom nájsť odpoveď na všetky túžby ľudského srdca dnes i v Božom kráľovstve. On je perla taká drahocenná, že v porovnaní s ním všetko ostatné možno pokladať za stratu.

Božie svetlo zažiarilo do temnoty sveta. Obchodník z podobenstva predstavuje tých, čo úprimne túžia po pravde. V rôznych národoch sa vyskytovali zdravo uvažujúci ľudia, ktorí hľadali v literatúre a v náboženstve pohanského sveta to, čo by mohli prijať za poklad svojho života. Aj niektorí Židia pátrali po tom, čo dosiaľ nemali. Neuspokojili sa s formálnym náboženstvom, túžili po niečom skutočne duchovnom a vznešenom. Medzi nich patrili aj tí, ktorých si Kristus vyvolil za svojich učeníkov. K nim sa radí aj zástupca pohanov Kornélius a etiópske knieža. Títo ľudia túžili po nebeskom svetle a  prosili oň. Keď sa zoznámili s Ježišom Kristom, radostne ho vierou prijali.

V podobenstve sa perla neobjavuje ako dar. Obchodník ju kúpil za cenu všetkého, čo mal. Mnohí ľudia hľadajú zmysel tohto prirovnania, keďže Písmo jasne hovorí o Kristovi ako o dare. On je naozaj dar, ale iba pre tých, ktorí sa mu úplne a bezvýhradne odovzdajú. Kristovi sa máme odovzdať, akí sme, a vedome máme žiť podľa všetkých jeho požiadaviek. Jemu a jeho službe má patriť celé naše nadanie so všetkými schopnosťami. Ak sa mu takto odovzdáme, on sa odovzdá nám so všetkými nebeskými pokladmi a my získame drahocennú perlu.

ODMENA ZA HĽADANIE

Nikto by si nemal myslieť, že sa už nemá čo naučiť. Schopnosti ľudského rozumu možno zmerať a diela ľudských tvorcov sa dajú prekonať. Boha však rozumom nedostihne ani ten najsmelší rozlet našej predstavivosti. Za hranicami ľudského poznania sa začína nekonečno. Zahliadli sme len záblesk Božej slávy, nekonečného poznania a múdrosti. Dosiaľ sme pracovali akoby na povrchu bane, kým žily bohaté na zlato sa nachádzajú hlboko pod povrchom. Tieto poklady odmenia úsilie toho, kto ich bude hľadať. Ak ich chceme objaviť, musíme sa prekopávať stále hlbšie. Človek môže získať bohatstvo Božieho poznania len úprimnou vierou.

Odmena je sľúbená každému, kto skúma Písmo v duchu Ježiša Krista. Ak sa človek dá ochotne poučiť ako dieťa a úplne sa podriadi Bohu, potom v Božom slove nájde pravdu. Keby ľudia poslúchali Božie ustanovenia, pochopili by plán Božej vlády. Nebo by im na štúdium otvorilo slávne komnaty milosti. Ľudia by boli celkom iní, než sú dnes, pretože skúmanie biblických právd by ich zušľachtilo. Tajomstvo vykúpenia a vtelenia Ježiša Krista i jeho výkupná obeť by pre nich neboli len neurčité pojmy, ako je to teraz. Oveľa lepšie by ich chápali a viac by si ich aj vážili.

Kristus pred ukrižovaním dal vo svojej modlitbe svetu naučenie, ktoré by malo vniknúť do mysle a srdca každého človeka. Povedal: „Večný život spočíva v tom, aby poznali teba, jediného, pravého Boha i toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Ján 17,3). To je vrchol poznania, ktoré dáva človekovi silu. Skúsenosťou získané poznanie Otca a Ježiša Krista, ktorého poslal Otec, premieňa človeka na Boží obraz. Toto poznanie mu pomôže ovládať sa natoľko, aby vedel všetky svoje túžby a náklonnosti podriadiť rozumu. Týmto poznaním sa človek stáva skutočným Božím dieťaťom a dedičom nebeského kráľovstva a môže byť spojený s nekonečnou múdrosťou a obdivovať poklady celého vesmíru. Takéto poznanie možno získať len štúdiom Písma svätého a poklad Božieho slova môže nájsť každý, kto je ochotný vynaložiť na to všetko potrebné úsilie.

„Keď si na pomoc zavoláš rozumnosť, keď sa svojím hlasom dovolávať budeš rozvahy, ak ju budeš hľadať ako striebro a sliediť po nej ako po skrytých pokladoch, vtedy pochopíš bázeň pred Hospodinom a nájdeš poznanie Boha“ (Prísl 2,3–5).

1E) HĽADANIE POKLADU – pokračovanie

Viera v Krista ako Vykupiteľa sveta si vyžaduje vnímavú myseľ usmernenú srdcom, ktoré vie rozoznať a oceniť nebeský poklad. Taká viera neoddeliteľne súvisí s pokáním a zmenou povahy. Veriť znamená nájsť a prijať poklad evanjelia so všetkými povinnosťami, na ktoré upozorňuje.

„Ak sa niekto nenarodí znovu, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ (Ján 3,3). Rôzne domnienky a predstavy bez pohľadu viery nám poklad Slova nedovolia uvidieť. Kristus obetoval svoj život, aby nám zabezpečil poklad neporovnateľnej ceny. Bez znovuzrodenia z viery v jeho krv však nikto nedosiahne odpustenie hriechov a nezíska večný poklad.

Ak chceme poznať pravdy Božieho slova, musí nás osloviť Duch Svätý. Krásy prírody vyniknú práve vtedy, keď ich osvieti slnko svojím jasom a rozptýli tmu. Ani poklady Božieho slova nevieme oceniť, kým ich neosvietia lúče Slnka spravodlivosti.

Láskyplný Boh poslal Ducha Svätého. On zjavuje Božie pravdy tým ľuďom, ktorí neochvejne veria Kristovi. Pravdy, od ktorých závisí spása, zjavuje ľuďom len Duch Svätý. On osvecuje cestu života tak jasne, že na nej nikto nemusí zablúdiť. Kedykoľvek otvárame Písmo, mali by sme prosiť Ducha Svätého, aby nám osvecoval čítané slová. Len tak sa dajú poklady Písma poznať a oceniť.

1E) HĽADANIE POKLADU – pokračovanie

Bibliu však musíme dôkladne čítať a pozorne skúmať. Ľahostajnosť nikdy nevedie k jasnému poznaniu pravdy. Veď bez úprimného, trpezlivého a vytrvalého záujmu nemožno získať ani bežné veci. Ak chce mať niekto úspech v práci, musí sa do nej pustiť rázne a s vierou, že dosiahne cieľ. Rovnako nemožno očakávať, že duchovné vzdelanie sa dá získať bez potrebného úsilia. Kto chce nájsť poklad pravdy, musí hľadať práve tak dôkladne, ako usilovne sa baník snaží vyťažiť zo zeme skryté bohatstvo. Ten, kto pracuje len polovičato a bez záujmu, poškodzuje predovšetkým seba. Starí i mladí musia Božie slovo nielen čítať, ale ho aj hĺbavo skúmať a pravdu hľadať ako ukrytý poklad. Takéto úsilie nezostane bez odmeny. Kristus im obdivuhodne rozšíri duchovný obzor.

Naše spasenie závisí od poznania pravdy obsiahnutej v Božom slove. Boh chce, aby sme poznali pravdu, študujme preto Písmo sväté s úprimným záujmom. Skúmajme Bibliu tak, ako baník hľadá v zemi žily vzácneho kovu. Neustávajme v štúdiu, kým nebudeme mať istotu, že náš vzťah k Bohu je správny a že vieme, čo Pán od nás očakáva. Ježiš Kristus sľúbil: „Vykonám všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby Otec bol oslávený v Synovi. Keď ma budete o niečo prosiť v mojom mene, ja to vykonám“ (Ján 14,13.14).

Ľudia nadaní a rýdzeho charakteru občas postrehnú večné hodnoty, ale často nechápu ich význam, pretože im viditeľné veci zatemňujú slávu vecí neviditeľných. Kto chce úspešne hľadať ukrytý poklad, musí mať cieľ, ktorý prevyšuje prízemné záujmy, a preto by mu mal zasvätiť všetky sily a schopnosti.

Mnohým ľuďom zavrela dvere poznania Božieho slova ich neposlušnosť. Pochopiť pravdy Písma znamená uviesť Božie príkazy do života. Bibliu nemožno prispôsobovať ľudským predsudkom a záujmom. Jej zvesť môžu pochopiť len tí, čo pokorne hľadajú pravdu, aby mohli podľa nej žiť.

Možno sa opýtaš: Čo mám robiť, aby som bol spasený? Skôr ako otvoríš Bibliu, zabudni na vlastné i cudzie predsudky a domnienky. Ak by si totiž chcel Písmo skúmať len preto, aby si v ňom našiel potvrdenie svojich názorov, biblická pravda ti zostane navždy skrytá. Čítaj Písmo, aby si poznal, čo hovorí Boh. Keď sa pri štúdiu Biblie presvedčíš, že tvoje názory sa s pravdou tejto knihy nezhodujú, nesnaž sa pravdu vykladať tak, aby zodpovedala tvojmu presvedčeniu, ale prijmi svetlo, ktoré ti Pán ukázal. Buď pozorný a vnímavý, aby si mohol poznať úžasné bohatstvo Božieho slova.

1E) HĽADANIE POKLADU

Študujme Božie slovo. Vštepujme deťom biblické pravdy. Je to nevyčerpateľný poklad. Väčšina ľudí ho nenachádza, pretože po ňom dôkladne nepátra. Mnohí ho hľadajú len povrchne a uspokoja sa iba s domnienkami o pravde v presvedčení, že všetko podstatné už poznajú. Pritom za pravdu prijímajú výroky iných ľudí. Sú totiž príliš leniví nato, aby ju úprimne a usilovne hľadali sami, ako to Písmo vystihuje podobenstvom o vykopaní skrytého pokladu. Ľudské názory nielenže nebývajú spoľahlivé, ale môžu byť aj nebezpečné, pretože namiesto Bohu dávajú prednosť človekovi. Výroky ľudí často počuť tam, kde by malo znieť: „Takto vraví Pán.“

Kristus je pravda. Jeho slová sú pravda a majú hlbší význam, než sa to na prvý pohľad zdá. Všetky Kristove výroky majú takú hodnotu, ktorá ďaleko presahuje ich jednoduchú výrazovú podobu. Ich cenu pochopí len ten, koho ovplyvní Duch Svätý. Spozná jedinečné, aj keď spočiatku možno hlboko ukryté drahokamy pravdy.

Názory a výmysly ľudí nikdy nevedú k tomu, aby človek lepšie chápal Božie slovo. Filozoficky vzdelaní ľudia sa častokrát nazdávajú, že odkryť poklad poznania a zabrániť prílivu falošných náuk do cirkvi môžu len ich špekulácie. Práve tie však príliš často zavádzajú medzi veriacich nesprávne názory a bludy. Niektorí ľudia vynakladajú veľké úsilie, aby objasnili tie texty Písma, ktoré pokladajú za nejasné a spletité. Neraz však svojou snahou ešte viac zatemnia, čo chceli objasniť.

Kňazi a farizeji si mysleli, že konajú veľké dielo, keď ako učitelia hlásali vlastné výklady Božieho slova. Kristus sa ich však spýtal: „Neblúdite preto, že nepoznáte Písmo, ani Božiu moc?“ (Mar 12,24) Obvinil ich, že „ľudské príkazy podávajú ako náuku“ (Mar 7,7). Mali hlásať Božie slovo a ľud sa nazdával, že mu aj rozumejú. Pretože podľa neho nežili, satan ich tak zaslepil, že prestali chápať skutočný zmysel Písma.

Toto sa deje aj dnes v nejednom cirkevnom spoločenstve. Hrozí nebezpečenstvo, že chyby, akej sa dopustili židovskí učitelia, sa dopustia tí, ktorých ľudia pokladajú za vzdelaných a múdrych. Nesprávnym výkladom Božieho slova a pomýleným chápaním pravdy vedú poslucháčov do zmätku a temnoty.

Bibliu nemusíme čítať pri blikavom svetielku tradície či ľudských dohadov. Vysvetľovať Písmo pomocou tradície a rôznych názorov je, akoby sme chceli slnku pridať svetlo malou sviečkou. Božie slovo nepotrebuje blikanie lámp, aby vynikla jeho veľkoleposť. Svetlo, ktoré zjavuje Biblia, je totiž Božia sláva a v porovnaní s ňou každé iné svetlo zaniká.

 

1D) NÁSLEDKY NEZÁUJMU O POKLAD

Satan svojím zhubným vplyvom vedie ľudí k presvedčeniu, že bez Boha môžu získať dôležité poznanie. Klamnými slovami podviedol  Evu, aby začala pochybovať o Božom slove a prijala jeho názory, ktoré ju zviedli k neposlušnosti. Dnes svojimi výmyslami zvádza ľudí práve tak, ako kedysi v raji. Pokúša ich, aby nedôverovali Bohu a prestupovali jeho zákon. Len málokto si uvedomuje následky takéhoto počínania. Mnohí ľudia úspešne absolvujú rôzne stupne škôl a vynakladajú všemožné úsilie na získanie vytúženého vzdelania. No ak nevedia nič o Božej vôli a neriadia sa Božími zákonmi, znehodnocujú svoj život. Zlé návyky ich vedú k strate sebaúcty a sebaovládania, takže nie sú schopní správne posúdiť podstatu života a jeho zmysel. Nezodpovedne zaobchádzajú so svojimi telesnými a duševnými silami. Ak sa nesnažia žiť podľa správnych zásad, stávajú sa otrokmi zlozvykov. Ani roky venované štúdiu nemusia človeka naučiť správne žiť. Kto zneužíva svoje telesné a duchovné sily, znehodnocuje chrám svojho tela. Ak sa človek nenaučí správne žiť, žiadnym vzdelaním nezíska to, čo stratil, keď sa vzdal pokladu, ktorý je cennejší ako všetko ostatné.

Nebeské kráľovstvo

1C) CENA POKLADU

„Nebeské kráľovstvo je podobné pokladu ukrytému na poli. Keď ho človek našiel, skryl ho, od radosti šiel a predal všetko, čo mal, a kúpil to pole“ (Mat 13,44).

Ježiš Kristus videl, že ľudia sa úplne oddali honbe za pozemským ziskom a zabudli na večné hodnoty. Chcel zmeniť tento stav a oslabiť omamné čaro, ktoré človeka ochromuje. Vyhlásil: „Veď čo osoží človekovi, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duši? Alebo čo človek dá ako protihodnotu za svoju dušu?“ (Mat 16,26) Kristus predstavoval ľuďom lepší svet, aby si znova uvedomili, že existujú aj krajšie a večné hodnoty. Pozýva nás na prah večnosti, ktorú osvecuje neopísateľná Božia sláva, a ukazuje nám nebeský poklad.

Je to najvyššia hodnota, ktorej sa nič nevyrovná. Obrazná reč v knihe Jób nám zobrazuje túto krásu: „Prahlbina vraví: Vo mne jej niet, a more hovorí: Nie je u mňa. Nedostať ju za rýdze zlato, ani striebrom nemožno zaplatiť jej cenu. Nedá sa vyvážiť ófirskym zlatom, ani vzácnym onyxom a zafírom. Nevyrovná sa jej zlato ani sklo, nedá sa vymeniť za zlaté predmety. Koraly a kryštál ani neprídu do úvahy; vlastniť múdrosť je nad perly.“  (Jób 28,14–18)

Tento poklad je ukrytý v Písme. Biblia je jedinečná Božia učebnica, Boží výchovný prostriedok, v ktorom sa nachádza základ skutočnej vedy. V Božom slove sa môžeme stretnúť s rôznymi vednými odbormi, no predovšetkým je v ňom to najdôležitejšia poznanie –o spasení.

Skutočné zmysluplné vzdelanie získa človek len štúdiom a zachovávaním Božieho slova. No ak vymení Bibliu za iné záujmy či témy, ktoré nevedú k Bohu a k nebeskému kráľovstvu, tak svoj život sám odsúdil k zatrateniu.

Ďalším bohatým zdrojom obdivuhodného poučenia je príroda. Božie pravdy môžeme pozorovať na zemi, v mori i na oblohe. Celá príroda nás učí o nebeskej múdrosti a večnej pravde. Človek, ktorého myseľ nie je vedená Duchom svätým jej však nerozumie. Hriech mu zatemnil duchovný rozhľad. Aj prírodu pozoruje a chápe bez Božieho usmernenia a tak jeho závery ho ešte viac odvádzajú od Boha.  Ľudia často povyšujú svetskú múdrosť nad múdrosť Ježiša Krista. Bibliu pokladajú za niečo čo nepatrí do súčasného sveta.

Ľudia prebudení Duchom Svätým to však vidia inak. Uvedomujú si nesmiernu cenu ukrytého bohatstva a radi sa zrieknu všetkého, len aby si „mohli kúpiť pole s pokladom“. Namiesto kníh, v ktorých sú preferované názory ľudí žijúcich bez Boha si vybrali slová toho najpovolanejšieho Učiteľa, aký kedy žil na zemi. On stvoril život na zemi položil za nás svoj život, aby ho znovu obnovil a my sme vďaka Nemu mohli získať život večný.

1B) AKO JE POKLAD UKRYTÝ?

„Nebeské kráľovstvo je podobné pokladu ukrytému na poli. Keď ho človek našiel, skryl ho, od radosti šiel a predal všetko, čo mal, a kúpil to pole“ (Mat 13,44).

Ľudia neraz hovoria, že poklady evanjelia sú skryté. Mnohí sa síce honosia svojou múdrosťou, ale pravda je iná. Pod vplyvom svetskej filozofie natoľko vzrástlo ich sebavedomie, že stratili zmysel pre krásu, moc a tajomstvo plánu vykúpenia. Majú oči, no nevidia, majú uši, no nepočujú, majú aj rozum, ale skrytý poklad nevnímajú.

Človek niekedy chodí popri poklade bez toho, aby si to uvedomoval. Môže si sadnúť ku kmeňu stromu, aby si odpočinul, a vôbec nemusí tušiť, že pod jeho koreňmi sa skrýva bohatstvo. Tak to bolo aj so Židmi. Boh im zveril zlatý poklad pravdy. Židovskú bohoslužbu, ktorá mala pečať neba, ustanovil sám Boží Syn. Veľké pravdy o vykúpení zahalil do obrazov a symbolov. Keď však Kristus prišiel, Židia nepostrehli, že práve on bol zmyslom a naplnením týchto predobrazov. Učení predstavitelia tohto národa mali síce v rukách knihy Starej zmluvy, ale tradícia odovzdávaná z pokolenia na pokolenie, ako aj ich čisto ľudský výklad Písma im zakrývali pravdu, ktorú stelesňoval Kristus. Unikal im duchovný význam biblických spisov. Boh im otvoril pokladnicu poznania, ale oni to nepochopili.

Pán svoju pravdu pred ľuďmi neskrýva, ale oni sami si ju svojím správaním zatemňujú. Ježiš Kristus podal židovskému národu dosť dôkazov, že je Mesiáš. Jeho učenie však žiadalo od nich rozhodnú zmenu života. Poznali, že prijatím Krista by sa museli zriecť svojich obľúbených tradícií a zvyklostí, sebeckých a hriešnych návykov. Aby mohli prijať večnú, nezmeniteľnú pravdu, museli by priniesť obeť. Preto nechceli uznať ani najzávažnejší Boží dôkaz, aby uverili v Krista. Tvrdili, že veria starozmluvným spisom, ale odmietali uznať ich prorocké svedectvá o živote a povahe Ježiša Krista. Nedali sa presvedčiť z obavy, že by museli prežiť obrátenie a zrieknuť sa svojich predsudkov. Mali medzi sebou poklad evanjelia – Ježiša Krista – Cestu, Pravdu a Život, ale odmietli najväčší Dar, aký im mohlo nebo poslať.

„Predsa však aj mnohí z poprednejších mužov uverili v neho, ale nepriznali sa k tomu pre farizejov, aby ich nevylúčili zo synagógy“ (Ján 12,42). Presvedčili sa teda a uverili, že Ježiš je Boží Syn, ale ich ctibažné záujmy im bránili verejne sa k nemu priznať. Nemali takú vieru, ktorá by im umožnila prijať nebeský poklad. Túžili po svetskom majetku.

Aj dnes sú ľudia, ktorí priam dychtia po pozemských hodnotách. Zmýšľajú sebecky a ctižiadostivo. Ide im o majetok, slávu alebo o moc, a preto kladú ľudské zvyky, tradície a požiadavky nad to, čo žiada Boh. Poklady Božieho slova im zostávajú skryté.

„Telesný človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu totiž bláznovstvom a nemôže ich poznať, pretože sa posudzujú duchovne“ (1Kor 2,14).

„Ak aj je naše evanjelium zahalené, je zahalené pre tých, ktorí hynú. V nich boh tohto veku zatemnil myseľ neveriacich, aby nevideli svetlo evanjelia o sláve Krista, ktorý je obrazom Boha (2Kor 4,3.4).

1A) Ukrytý poklad

 „Nebeské kráľovstvo je podobné pokladu ukrytému na poli. Keď ho človek našiel, skryl ho, od radosti šiel a predal všetko, čo mal, a kúpil to pole“ (Mat 13,44).

V dávnych časoch nebývalo ničím zvláštnym, že ľudia ukrývali svoje poklady do zeme. O svoj majetok mohli totiž prísť rôznymi spôsobmi. Najčastejšie to bývali krádeže a lúpeže. Pri zmene vlády museli bohatí odvádzať vysoké dane. Okrem toho krajina žila v stálom nebezpečenstve, že ju napadnú a spustošia nepriateľské vojská. Preto si ľudia chránili majetok tým, že ho ukryli. Za bezpečný úkryt pokladali zem. Stávalo sa však, že majitelia zabudli, kam poklad zakopali. Stalo sa aj to, že zomreli. Vlastníka mohlo od jeho pokladu odlúčiť aj väzenie či vyhnanstvo. Nadobudnuté bohatstvo čakalo v úkryte, kým ho niekto náhodne objaví. V Ježišovej dobe sa neraz stalo, že sa v neobrábanej pôde našli staré mince, zlaté či strieborné šperky.

Istý človek si prenajal kus poľa a pri orbe našiel zakopaný poklad. Keď videl, že má bohatstvo na dosah ruky, nechal zlato v úkryte, vrátil sa domov a predal všetko, čo mal, aby si mohol kúpiť pole aj s pokladom. Rodina i susedia si mohli myslieť, že koná nerozvážne, lebo v neobrábanej zemi nevideli nijakú hodnotu. On však vedel, čo robí. Keď pole kúpil, dôkladne ho preskúmal, aby vybral celý poklad, ktorý získal týmto obchodom.

Podobenstvo znázorňuje, akú cenu má nebeský poklad a aké úsilie treba vynaložiť, aby ho človek získal. Muž, ktorý na poli našiel poklad, bol ochotný rozlúčiť sa so všetkým, čo mal, a urobiť všetko, len aby skrytý poklad zostal jemu. Rovnako ani tomu, kto našiel nebeský poklad, nebude príliš ťažká nijaká námaha a priveľká nijaká obeť, aby mohol vlastniť poklad pravdy.

Pole s pokladom z podobenstva predstavuje celú Bibliu a poklad je symbolom evanjelia. Božie slovo ponúka väčšie bohatstvo než všetky náleziská zlata a drahokamov tohto sveta.