Séria: Nádej v podobenstvách
Každý štvrtok o 19:30 hod. sa stretávame na spoločné modlitby online.
Link na pripojenie: meet.google.
Predošlé zamyslenia: Naplnenie Duchom
5E. Starostlivý a úspešný Pastier
Ďakujme Bohu, že nám tu Ježiš nepredstavil obraz zarmúteného pastiera, ktorý sa k stádu vrátil bez svojej ovce. Podobenstvo nehovorí o nezdare, ale o úspechu a radosti zo záchrany. Boh nás týmto príkladom ubezpečuje, že nenechá bez povšimnutia a pomoci ani jedinú ovcu, ktorá sa stratila z Božieho stáda. Kristus vyslobodí z nebezpečnej priepasti a z tŕnia hriechu každého, kto sa ním chce dať zachrániť.
Unavený priateľ, vzmuž sa napriek závažnosti svojho poblúdenia. Nemysli si, že Boh ti tvoje previnenia asi neodpustí a nedovolí ti prísť k nemu. Kým si mu ty odporoval, on už vtedy urobil prvý krok a šiel ťa hľadať. Svojím milujúcim srdcom ako pastier, ktorý opustil deväťdesiatdeväť oviec, šiel v pustom kraji hľadať jednu stratenú. Do náručia svojej lásky berie ubitého človeka zraneného hriechom a radostne ho prináša do bezpečia.
Podľa učenia Židov sa hriešnik musí najprv kajať, aby mu Boh mohol prejaviť svoju lásku. Pokánie sa pokladalo za prostriedok na získanie priazne neba. Práve pre tento názor farizeji nahnevane i udivene zvolali: „Tento prijíma hriešnikov.“ Podľa ich mienky Kristus nemal k sebe pripustiť nikoho, kto sa nekajal. Kristovo podobenstvo o stratenej ovci však učí, že spasení sme nie preto, že hľadáme Boha, ale preto, že Boh hľadá nás. „Niet rozumného, niet nikoho, kto by hľadal Boha. Všetci sa odklonili“ (Rim 3,11.12). Pokánie nerobíme preto, aby nás Boh miloval. Boh nám ukazuje svoju lásku, aby sme sa rozhodli kajať.
5D. Hľadanie stratených nie je stratený čas
Ako pastier v podobenstve ide hľadať jedinú ovcu, ten najmenší počet, tak bol aj Kristus ochotný zomrieť hoc aj za jediného zblúdilého človeka.
Ovca, ktorá sa vytratila zo stáda a zablúdila, je azda najúbohejším zo všetkých tvorov. Preto ju pastier musí nájsť, lebo sama by cestu späť nenašla. Človek odcudzený Bohu je ako zblúdilá ovca. Keby ho Božia láska nehľadala, cestu späť k Otcovi by nikdy nenašiel.
Keď pastier zistí, že mu jedna ovca chýba, nebude bezstarostne hľadieť na stádo, ktoré je v bezpečí, a nepovie: „Mám deväťdesiatdeväť oviec, hľadať tú jednu mi nestojí za námahu.“ Svedomitý pastier to neurobí. Len čo zistí, že sa mu ovca stratila, trápia ho obavy a tiesni úzkosť. Znova prepočítava ovce a keď sa presvedčí, že jedna ovca naozaj chýba, nezaspí. Deväťdesiatdeväť oviec necháva v košiari a ide hľadať stratenú. Čím temnejšia a búrlivejšia je noc, čím nebezpečnejšia je cesta, tým väčšie sú pastierove obavy a tým usilovnejšie hľadá zblúdilú ovcu. S vypätím všetkých síl ju chce nájsť.
Akú úľavu pocíti, keď z diaľky počuje jej slabý hlas. Ide za ním k najstrmším výšinám, ba až na okraj priepasti, hoci ho to môže stáť život. Hľadá ďalej, kým mu slabnúci hlas nenaznačí, že jeho ovečke hrozí záhuba. Pastierovo úsilie však nebolo márne. Stratenú ovcu našiel. Nekarhá ju, že mu spôsobila toľkú starosť a námahu. Neženie ju späť bičom, ani ju neťahá za sebou. Radostne berie rozochvenú ovečku na plecia. Ak sa poranila, vezme ju do náručia a pritíska si ju na hruď, aby teplom svojho srdca rozprúdil v nej život. Má radosť, že jeho hľadanie nebolo zbytočné. Prináša ju späť k stádu.
5C. Stratená ovca
Kristus pri tejto príležitosti neodkázal poslucháčov na slová Písma. Pripomenul im ich vlastnú skúsenosť. Rozľahlé náhorné pláne na východ od Jordána poskytovali dostatok pastvy pre stáda oviec. Pastieri však museli často hľadať zablúdené ovce v roklinách či lesnatých pahorkoch a privádzať ich späť k stádu. Medzi Ježišovými poslucháčmi boli pastieri, majitelia čried, a tí jeho podobenstvu dobre rozumeli: „Ak niekto z vás má sto oviec a jednu z nich stratí, či nenechá deväťdesiatdeväť na púšti a nevydá sa za stratenou, kým ju nenájde?“ (Luk 15, 4).
Kristus tým vlastne povedal: Ľudia, ktorými pohŕdate, sú Božím vlastníctvom. Patria Bohu ako stvoriteľovi a vykupiteľovi a on si ich nesmierne cení. Ak pastier stáda má rád svoje ovce a nedopraje si oddychu, keď mu niektorá chýba, Boh neskonale viac miluje každého zblúdilého človeka. Ľudia môžu síce odmietať Božiu lásku, odísť od Boha a zvoliť si iného pána, no napriek tomu stále patria Bohu a on sa snaží znova ich pritiahnuť k sebe. Vraví: „Tak ako sa pastier stará o svoje stádo v deň, keď je uprostred svojho rozptýleného stáda, tak sa aj ja postarám o svoje ovce a vytrhnem ich zo všetkých miest, do ktorých boli zahnané za oblačného a tmavého dňa“ (Ez 34,12).
5B. Ako sa cítiš v Ježišovej prítomnosti? Lukáš 15,1-10
V Ježišovej prítomnosti sa zákonníci a farizeji cítili byť odsúdení. Ako je možné, že jeho prítomnosť priťahovala colníkov a hriešnikov?
Nechápali, že odpoveď je práve vo výroku, ktorým Krista odsudzovali: „Tento prijíma hriešnikov.“ Tí, čo prichádzali k Ježišovi, cítili, že v jeho prítomnosti nachádzajú vyslobodenie z hriechov. Farizeji týchto ľudí povýšenecky prehliadali a odsudzovali, Kristus ich však prijímal ako deti nebeského Otca. Napriek tomu, že sa odcudzili Božej rodine, milujúci Otec na nich nezabudol. Tým viac s nimi súcitil, čím boli úbohejší a hriešnejší. Čím boli od neho ďalej, tým viac po nich túžil a tým väčšiu obeť priniesol pre ich záchranu.
To všetko sa mohli učitelia Izraela dozvedieť z posvätných zvitkov, pretože sa honosne pokladali za ich jediných vykladačov a strážcov. Dávid, ktorý sa dopustil takého strašného hriechu, napísal: „Blúdim ako stratená ovca. Hľadaj svojho služobníka“ (Ž 119,176). Micheáš vystihol veľkosť Božej lásky k hriešnikovi takto: „Kto je Boh ako ty, ktorý odpúšťa viny, ktorý prehliada priestupky zvyšku svojho dedičstva? Netrvá navždy pri svojom hneve, lebo rád udeľuje milosť“ (Mich 7,18).
Tento prijíma hriešnikov; Lukáš 15,1–10
1 Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici, aby ho počúvali. 2 Farizeji a zákonníci však reptali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ 3 Vtedy im povedal toto podobenstvo: 4 „Ak niekto z vás má sto oviec a jednu z nich stratí, či nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nevydá sa za stratenou, kým ju nenájde? 5 A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia. 6 Príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju stratenú ovcu.‘ 7 Hovorím vám: Tak aj v nebi bude väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.
8 Alebo: Keď má nejaká žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, či nezažne lampu, nevymetie a neprehľadá dôkladne dom, kým ju nenájde? 9 Keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našla stratenú drachmu.‘ 10 Hovorím vám: Tak aj pred Božími anjelmi bude radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie.“
Keď za Kristom chodili hriešnici, rabínom sa to zjavne nepáčilo. Vraveli: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi“ (Luk 15,1.2).
Touto výčitkou naznačovali, že Kristus si nevšíma hriechy ľudí, s ktorými sa stretáva. V tomto Ježiš rabínov sklamal. Prečo sa muž s takými vznešenými nárokmi nepripojí k nim a neprijme ich spôsob učenia? Prečo vystupuje tak skromne a venuje sa ľuďom všetkých spoločenských vrstiev? Zhodli sa v tom, že keby bol skutočným prorokom, spojil by sa s nimi a nezaujímal by sa o hriešnikov, lebo si to nezaslúžia. Títo strážcovia spoločnosti boli pobúrení, keď videli, ako ten, s ktorým sa stále preli a ktorý im bol svojím čistým životom stálou výčitkou, venuje toľko súcitného záujmu tým najopovrhnutejším. Rabíni nesúhlasili s jeho metódami, pretože sa pokladali za vzdelaných, slušných a veľmi zbožných ľudí. Kristov príklad však odsudzoval ich sebectvo.
Poburovalo ich, že medzi Ježišovými pozornými poslucháčmi bývali aj tí, čo rabínmi pohŕdali a nechodievali do synagógy. V Ježišovej prítomnosti sa zákonníci a farizeji cítili byť odsúdení. Ako je možné, že jeho prítomnosť priťahovala colníkov a hriešnikov?
4 K. Nové stvorenie
Len ťažko chápeme spásny vplyv Božieho pôsobenia na záchranu človeka. „Ani oko nevidelo ani ucho nepočulo a čo ani len do ľudského srdca nevstúpilo, to pripravil Boh tým, ktorí ho milujú“ (1.Kor 2,9). Keď Kristova moc privádza hriešnika stále bližšie ku krížu a on v pokore kľaká pred svojím Spasiteľom, deje sa v ňom div znovuzrodenia. Dostáva nové srdce. Stáva sa „novým stvorením v Kristovi“ (2.Kor 5,17). Viac sa od neho nežiada. Boh sám „ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša“ (Rim 3,26). „Ktorých ospravedlnil, tých aj oslávil“ (Rim 8,30).
Hriechom spôsobenú hanbu a potupu navždy zatieni sláva a česť, ktorou hodlá človeka obdariť zachraňujúca láska Ježiša Krista. Tým, čo sa chcú podobať Kristovi, dáva Boh z nebeských pokladov dary, ktoré im zabezpečia ešte vznešenejšie miesto, než aké zastávali nepadlí anjeli.
„Takto vraví Hospodin, Vykupiteľ Izraela, jeho Svätý, hlboko opovrhovanému, pohanmi zošklivenému otrokovi panovníkov: Králi to uvidia, kniežatá povstanú a klaňať sa budú kvôli Hospodinovi, ktorý je verný, kvôli Svätému Izraela, ktorý ťa vyvolil“ (Iz 49,7).
„Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Luk 18,14).
4 J. Bázeň Božia v srdci
Mať v srdci Božiu bázeň však neznamená, že musíme byť smutní a plní obáv. Kristova neprítomnosť v srdci môže spôsobiť, že budeme vyzerať zarmútene a že náš život sa stane úmorným putovaním. Sebavedomí a sebeckí ľudia necítia potrebu živého spojenia s Kristom. Srdce, ktoré neprijalo Krista a nepodriadilo sa mu, si zakladá na svojej domnelej dokonalosti. Mnohí ľudia hľadajú také náboženstvo, ktoré by lichotilo ich sebavedomiu. Chcú ísť pohodlnou cestou, aby sa v nich nemuselo nič zmeniť. Sebecká láska, túžba po sláve a ľudskej chvále im zo sŕdc vyháňa Spasiteľa. Ak v srdci nie je Kristus, vždy sú tam obavy a zármutok. Len on je zdroj skutočnej radosti. Božie slovo prináša radosť každému, kto prijal Ježiša.
„Takto vraví Vyvýšený a Vznešený, obyvateľ večnosti, ktorého meno je Svätý: Prebývam na výšinách a vo svätosti aj pri tom, kto je skrúšený a pokorný duchom, aby som oživil ducha pokorných, a oživil ducha skrúšených“ (Iz 57,15).
Mojžiš zahliadol Božiu slávu, keď bol skrytý v skalnej dutine. Ak budeme skrytí v Skale vekov, v Kristovej prebodnutej dlani, aj my budeme počuť, čo Pán hovorí svojim služobníkom. Ako sa Boh zjavil Mojžišovi, tak sa zjaví aj nám ako „milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti, zachovávajúci priazeň tisícom, odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech“ (2.Moj 34,6.7).
4 I. Hrozba pýchy a sebestačnosti
Táto skúsenosť zodpovedá príkazu Písma: „S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. Veď Boh pôsobí vo vás, aby ste aj chceli, aj konali podľa jeho dobrej vôle“ (Fil 2,12.13). Boh nechce, aby sme sa báli, že svoj prísľub nesplní, že mu dôjde trpezlivosť a že prestane mať s nami súcit. Obávať sa však máme len toho, aby sa naša vôľa neprestala podriaďovať Kristovi a aby náš život neovládli zdedené i získané sklony k zlému. „Veď Boh pôsobí vo vás, aby ste aj chceli, aj konali podľa jeho dobrej vôle.“ Dbajme o to, aby sa medzi nás a Ježiša Krista nepostavilo naše sebecké ja a aby naša vôľa nezmarila dielo, ktoré prostredníctvom nás chce Boh vykonať. Bojme sa spoliehať na vlastnú silu, vymknúť sa z Kristovej ruky a snažiť sa žiť bez neho.
Vyhýbajme sa všetkému, čo by v nás podporovalo pýchu a pocit sebestačnosti. Preto nikomu nelichoťme a lichôtky adresované nám odmietnime. Sú totiž satanovým vynálezom. On ľuďom buď lichotí, alebo ich odsudzuje. Jedným i druhým chce človeka zničiť a kto lichotí, stáva sa vlastne nástrojom satana. Kristovi služobníci by mali odmietnuť každý prejav oslavovania. Musíme zabúdať na seba a velebiť jedine Krista. Ľudia by mali oslavovať len toho, „ktorý nás miluje, oslobodil nás svojou krvou od našich hriechov“ (Zj 1,5).
4 H. Nehrajme túto falošnú hru
Nikto z apoštolov a prorokov netvrdil, že nemá hriech. Tí, ktorí žili s Bohom v najužšom priateľstve, ktorí by radšej obetovali život, než aby vedome zhrešili, ľudia s veľkým poznaním Božej pravdy a obdarení potrebnou duchovnou mocou, ochotne vyznávali, že sú hriešni. Nedôverovali sebe, netvrdili, že sú spravodliví, ale bezvýhradne sa spoliehali na spravodlivosť Ježiša Krista. Tak je to s každým, kto prijal Spasiteľa.
Každým ďalším krokom v kresťanskom živote sa prehlbuje aj naše pokánie. Všetkým, ktorým Pán odpustil hriechy a ktorých prijal medzi svoj ľud, vraví: „Rozpomeniete sa na zlé spôsoby svojho života a na svoje skutky, ktoré neboli dobré, a pocítite ošklivosť sami pred sebou pre svoje previnenia a pre svoje ohavnosti“ (Ez 36,31). Pán ďalej hovorí: „Ja ustanovím svoju zmluvu s tebou a poznáš, že ja som Hospodin, aby si sa rozpomenula a zahanbila, aby si už viac neotvárala ústa pre svoju potupu, keď ti odpustím všetko, čo si popáchala, znie výrok Hospodina, Pána“ (Ez 16,62.63). Potom už nikdy nebudeme vychvaľovať seba, lebo pochopíme, že potrebnú povahovú úroveň môžeme dosiahnuť len v Kristovi. Vyznáme s apoštolom: „Viem totiž, že vo mne, teda v mojom ľudskom tele, neprebýva dobré“ (Rim 7,18). „Ale ja v žiadnom prípade sa nechcem chváliť ničím, iba krížom nášho Pána Ježiša Krista, prostredníctvom ktorého je svet pre mňa ukrižovaný, a ja pre svet“ (Gal 6,14).
4 G. Vypočutie modlitby
Modlitba mýtnika bola vypočutá, pretože vyjadrovala mieru jeho závislosti od Všemohúceho. Okrem hanby nevidel na sebe nič dobré. Tak sa má na seba dívať každý, kto hľadá Boha. Kajúcny hriešnik sa má vierou zrieknuť falošnej sebadôvery a chopiť sa Božej moci.
Nijaké formálne náboženstvo nenahradí jednoduchú vieru a bezvýhradnú oddanosť Bohu. Sebectva sa nikto nezbaví vlastnou silou. My môžeme len súhlasiť, aby toto dielo v nás vykonal Kristus. Potom budeme prosiť: Zachráň ma, Pane, aj napriek mojej slabosti a sebectvu. Vezmi si moje srdce, lebo sám ti ho neviem odovzdať. Patrí tebe. Očisť ho a udržuj ho v čistote, pretože ja to nedokážem. Stvárňuj ma, pretvor ma a povznes do čistého prostredia, aby mojím vnútrom mohol pretekať prúd tvojej lásky.
Čím bližšie prichádzame ku Kristovi a čím lepšie poznávame čistotu jeho povahy, tým lepšie chápeme závažnosť hriechu a tým menej sa budeme vyvyšovať. Ľudia, ktorých Boh považuje za svätých, nedávajú na obdiv vlastnú dobrotu. Apoštol Peter sa stal verným služobníkom Ježiša Krista. Pán ho poctil veľkým poznaním pravdy a potrebnou duchovnou silou. Významne sa podieľal na budovaní kresťanskej cirkvi. Nikdy však nezabudol na tiesnivý zážitok svojho pokorenia. Aj keď mu Boh jeho hriech odpustil, Peter vedel, že povahový nedostatok, ktorý ho doviedol k pádu, odstránila len milosť Ježiša Krista. Nenachádzal v sebe nič, čím by sa mohol vychvaľovať.
4 F. Ako poznať vlastnú hriešnosť?
Ježiš prikázal Jánovi napísať: „Hovoríš: Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, úbohý, chudobný, slepý a nahý. Radím ti: Kúp si odo mňa zlato prepálené ohňom, aby si zbohatol i biele rúcho, aby si sa zaodel a aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty; kúp si i masť na pomazanie očí, aby si videl“ (Zj 3,17.18). Zlato prepálené ohňom je viera, ktorá sa prejavuje láskou. Len ona nás povedie, aby sme žili podľa Božej vôle. Môžeme byť činní a v práci sa aj vysiliť, ale bez lásky, akú má v srdci Kristus, nebudeme nikdy uznaní za členov nebeskej rodiny.
Nikto nie je dosť spôsobilý na to, aby sám od seba poznal vlastné nedostatky. „Srdce je klamné nadovšetko a zradné je, kto sa v ňom vyzná?“ (Jer 17,9) Človek môže ústami prejavovať pokoru, o ktorej srdce nič nevie. Kým Bohu vyznávame svoju bezmocnosť, naše srdce môže klamne predstierať pokoru a spoliehať sa na vlastnú spravodlivosť. Správne sa poznať môžeme iba pri pohľade na Krista. Ľudia si veľa myslia o sebe, lebo Ho nepoznajú. Svoju veľkú úbohosť a bezmocnosť si uvedomujú len pri uvažovaní o Kristovej čistote a dokonalosti. Vtedy chápeme, že v rúchu vlastnej spravodlivosti sme tak beznádejne stratení ako všetci ostatní hriešnici. Poznáme, že spasenie nám nezabezpečí naša dobrota, ale iba nekonečná Božia milosť.
4 E. Dôležitosť vyznávania hriechov
„Ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti“ (1Ján 1,9). Pán hovorí: „Len poznaj svoju vinu, že si sa spreneverila Hospodinovi, svojmu Bohu“ (Jer 3,13). „Potom vás pokropím čistou vodou a budete očistení od všetkých svojich poškvŕn i od všetkých modiel vás očistím“ (Ez 36,25). Skôr ako dosiahneme odpustenie a prijmeme pokoj, musíme skúmať a spoznať sami seba. Toto poznanie nás privedie k pokore. Farizej z podobenstva si neuvedomoval nijaký hriech. Pôsobenie Ducha Svätého naňho bolo márne. Srdce si obrnil vlastnou spravodlivosťou, ktorou neprenikli ani ostré a cielené šípy Božej pravdy. Kristus môže zachrániť len toho, kto uznáva, že je hriešny. Kristus povedal o sebe: „Poslal ma oznámiť zajatým prepustenie, slepým vrátiť zrak, utláčaných prepustiť“ (Luk 4,18). „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí“ (Luk 5,31). Musíme dôkladne poznať svoj skutočný stav, inak nepocítime potrebu Kristovej pomoci. Ak nepochopíme, že sme ohrození, nebudeme hľadať bezpečný úkryt. Kým neokúsime bolesť svojich rán, netúžime po uzdravení.
4. D Kto ti dáva silu ísť ďalej?
Kristus obetoval svoj život, aby vykúpil Božie dedičstvo a aby ľuďom dal novú príležitosť. „Preto môže aj dokonale spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije neustále, aby sa za nich prihováral“ (Žid 7,25). Prihováral sa za stratené ľudstvo svojím bezhriešnym životom, dokonalou poslušnosťou i smrťou na golgotskom kríži. Spasiteľ ako náš Obhajca sa dnes za nás nielen prihovára, ale ako víťaz si aj robí na nás nárok. Priniesol dokonalú obeť a teraz ako náš Obhajca pokračuje v diele záchrany, ktoré začal. Dvíha pred Otcom kadidelnicu naplnenú svojimi dokonalými zásluhami, ako aj modlitbami, vyznaniami a vďačnosťou veriaceho ľudu. Tie potom prichádzajú k Božiemu trónu so spravodlivosťou Ježiša Krista ako príjemnou vôňou kadidla. Otec túto obeť prijíma a odpúšťa ľuďom všetky ich prestúpenia.
Kristus prijal úlohu, že nás bude zastupovať a že sa zaručí za nás. Nikoho neprehliada. Nemohol hľadieť na to, ako je ľudské pokolenie vydané napospas večnej smrti, preto obetoval svoj život, aby ho zachránil. S láskou a súcitom hľadí na každého, kto si uvedomuje, že sa sám nezachráni. On pozdvihne každého, kto k nemu volá o pomoc. Celým svojím dielom otvoril nekonečný zdroj mravnej sily a dnes nám ju ochotne ponúka. Pretože nás miluje, smieme mu vyznať svoje previnenia a nedostatky. Každý jeho pohľad a každé jeho slovo upevňuje našu dôveru. Kristus stvárňuje a mení našu povahu podľa svojej vôle.
Akékoľvek úsilie satana nepremôže človeka, ktorý sa s dôverou odovzdal Kristovi. „Ustatému dáva silu a rozhojňuje moc bezvládneho“ (Iz 40,29).
4 C. Spoliehanie sa na Krista
Ľudom, ktorí prijali Krista a v prvom nadšení začnú vravieť, že sú už spasení, hrozí nebezpečenstvo, že sa budú spoliehať na seba. Pozabudnú, že sami osebe sú slabí a stále závislí od Božej moci. Nie sú pripravení odolať satanovým nástrahám a v podobnom pokušení, v akom sa ocitol Peter, padnú až na dno hriechu. Písmo nás varuje: „Ten, kto si myslí, že stojí, nech si dáva pozor, aby nepadol“ (1Kor 10,12). Bezpeční sme iba vtedy, keď sa spoliehame na Krista, nie na seba.
Peter potreboval poznať nedostatky svojej povahy, ako aj nevyhnutnosť pôsobenia Kristovej moci a milosti. Pán ho nemohol zachrániť pred skúškou, ale pred porážkou áno. Keby bol Peter prijal Kristove varovné pokyny, bol by bdel a vytrvalo sa modlil, bol by šiel ďalej v úzkostlivej bázni, aby sa nepotkol. Prijal by pomoc od svojho Pána a satan by nad ním nebol zvíťazil.
Peter padol, lebo sa príliš spoliehal na seba. Keď sa pokoril a kajal, znova sa pevne postavil. Jeho skúsenosť môže byť povzbudením pre každého kajúcneho hriešnika. Spasiteľ ho nezavrhol napriek závažnému hriechu. Do srdca sa mu vryli Kristove slová: „Ja som za teba prosil, aby tvoja viera nezanikla“ (Luk 22,32). Táto modlitba, súcit a láska Ježiša Krista mu v tiesnivej chvíli výčitiek svedomia dali novú nádej. Ježiš aj po svojom zmŕtvychvstaní pamätal na Petra, a preto poslal anjela, aby ženám oznámil: „Choďte a povedzte jeho učeníkom, aj Petrovi, že vás predchádza do Galiley. Tam ho uvidíte, ako vám povedal“ (Mar 16,7). Kristus odpúšťa ľuďom hriechy. Prijal aj Petrovo pokánie.
Každému človekovi, ktorý neodolá pokušeniu, Kristus ponúka rovnakú pomoc, akú ponúkol Petrovi. Satan sa snaží človeka najprv strhnúť do hriechu a potom ho nechať v strachu a bez pomoci, aby sa bál žiadať o odpustenie. Prečo by sme sa však mali báť, keď Boh radí: „Nech sa chopí mojej ochrany, nech uzavrie so mnou mier, nech uzavrie so mnou mier!“ (Iz 27,5) Boh urobil všetko, aby nás zbavil slabostí. Povzbudzuje nás, aby sme šli ku Kristovi.
4 B. Mýtnik
Farizej a Mýtnik predstavujú dve veľké triedy ľudí, do ktorých možno zaradiť všetkých veriacich. Za predstaviteľov týchto dvoch skupín možno podľa Písma pokladať prvé dve deti, ktoré sa narodili na zemi. Kain sa pokladal za spravodlivého, a preto priniesol Bohu len obeť vďačnosti. Nevyznával nijaký hriech, lebo bol presvedčený, že nepotrebuje nijakú milosť. Ábel však priniesol Bohu obetnú krv zvieraťa, ktoré predstavovalo Božieho Baránka. Prišiel k Bohu ako hriešnik, ktorý si uvedomuje, že je stratený a že jeho jedinou nádejou je Božia nezaslúžená láska. Boh prijal Ábelovu obeť, no obeť jeho brata Kaina odmietol. Prvou podmienkou prijatia u Boha je vedomie, že človek potrebuje pomoc, uzná vlastnú úbohosť a hriech. „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mat 5,3).
V skúsenosti apoštola Petra môžu nájsť poučenie obidve skupiny predstavené farizejom a colníkom. Na začiatku svojho povolania za učeníka sa Peter nazdával, že je dosť silný. Podobne ako farizej nebol ani Peter podľa vlastného úsudku „ako ostatní ľudia“. Keď Ježiš krátko predtým, ako ho zajali, upozornil učeníkov slovami: „Všetci sa pohoršíte,“ Peter sebavedome vyhlásil: „Aj keď sa všetci pohoršia, ja nie!“ (Mar 14,27.29) Peter nepripúšťal nijaké nebezpečenstvo. Sebaistota ho však sklamala. Myslel si, že má dosť síl, aby odolal pokušeniu. O niekoľko hodín v skúške však zaklínaním a prísahou zapieral svojho Pána.
Keď mu spev kohúta pripomenul Ježišove slová, prekvapený a zronený pochopil dosah svojho skutku. Obrátil sa a uvidel svojho Majstra. Práve vtedy sa aj Kristus podíval na Petra. V Ježišovom bolestnom pohľade sa však spájal súcit s láskou. Peter si hlboko uvedomil svoj zradný čin, odišiel a trpko plakal. Kristov pohľad zasiahol jeho srdce. V Petrovom živote nastal obrat a on svoj hriech úprimne oľutoval. Skľúčenosťou sa podobal kajúcnemu mýtnikovi a rovnako dostal aj milosť. V Kristovom pohľade čítal istotu o odpustení. Po jeho sebadôvere nebolo ani stopy. Odvtedy sa už nevystatoval svojou silou.
Kristus po svojom zmŕtvychvstaní Petra trikrát vyskúšal. Spýtal sa ho: „Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Peter sa však už nad ostatných nepovyšoval. Obrátil sa k Spasiteľovi, ktorý poznal jeho srdce, slovami: „Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád“(Ján 21,15.17).
Potom prijal Kristovo poverenie. Pán mu zveril rozsiahlejšie a závažnejšie dielo, než aké konal dovtedy. Dostal príkaz pásť ovce a baránky. Tým, že mu Kristus dal na starosť tých, ktorých zachránil svojou krvou, poskytol mu najvyšší dôkaz, že uznal jeho zmenu. Predtým nespokojný, vystatovačný a príliš sebavedomý učeník sa stal pokorným a skromným človekom. Odvtedy nasledoval svojho Pána v sebazapieraní a obetavosti. Neskôr sa podieľal na Kristovom utrpení. Keď Kristus zasadne na trón slávy, Peter bude mať na Spasiteľovej sláve svoj podiel.
Aj dnes sužuje tisíce ľudí rovnaké zlo, aké spôsobilo Petrov pád a bránilo spojeniu farizeja s Bohom. Pýcha a pocit nadradenosti sú Bohu odporné a človeka ničia viac než čokoľvek iné. Najťažšie, ak nie priamo nemožné, je zbaviť sa týchto hriechov.
Peter nepadol naraz. Upadal krok za krokom stále nižšie, až nakoniec zaprel svojho Majstra. Sebadôvera ho doviedla k falošnej istote. Preto sa ani my nemôžeme sebavedome spoľahnúť na seba. Na svete nie sme nikdy celkom bezpeční pred pokušením. Ani tí, čo prijali Spasiteľa a prežili skutočné obrátenie, by sa nikdy nemali nazdávať alebo vravieť, že im už nehrozí nijaké nebezpečenstvo. To je veľký omyl. Každý by sa mal naučiť radovať z nádeje a viery. Aj keď sa úplne odovzdáme Kristovi a vieme, že nás prijal, nevyhneme sa pokušeniu. Božie slovo nám vraví: „Mnohí prejdú triedením, očistou a skúškou“ (Dan 12,10). „Blahoslavený muž, ktorý odolá v pokušení; lebo keď sa osvedčí, prijme veniec života, ktorý Pán zasľúbil tým, čo ho milujú“ (Jak 1,12).
4. Farizej a mýtnik
Luk 18,9–14
Tým, čo boli presvedčení, že sú spravodliví a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: „Dvaja muži vošli do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej stál a takto sa v duchu modlil: ‚Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo ako tento mýtnik.‘ Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo získam. Mýtnik však stál v diaľke a neodvážil sa ani len oči zdvihnúť k nebu, bil sa do pŕs a hovoril: ‚Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘ Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a tamten nie. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
4. A.
Ľuďom, „ktorí sa spoliehali na seba, že sú spravodliví a iných za nič nemali“ (Luk 18,9), Kristus povedal podobenstvo o farizejovi a mýtnikovi. Farizej sa nešiel do chrámu modliť v presvedčení, že je hriešnik a potrebuje odpustenie, ale šiel ta v istote, že ako spravodlivý človek bude pochválený. Svoju účasť na bohoslužbe chápal ako záslužný skutok pred Bohom. Navôkol dával súčasne najavo svoju zbožnosť. Bol rád, že si takto zabezpečí priazeň nielen u Boha, ale aj u ľudí. K modlitbe ho viedli len sebecké pohnútky.
Prekypoval samochválou. Prejavoval ju svojím vzhľadom, chôdzou i modlitbou. Odstupoval od druhých, akoby im chcel povedať: „Nepribližuj sa ku mne, lebo prenesiem svätosť na teba“ (Iz 65,5). Postavil sa bokom a modlil sa „v duchu“. Bol spokojný so sebou a nazdával sa, že ho obdivujú ľudia i Boh.
Vravel: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci, alebo ako tento mýtnik“ (Luk 18,11). Svoju povahu neposudzoval podľa Božej povahy, ale podľa povahy „ostatných“ ľudí. Odvrátil sa od Boha a priklonil sa k ľuďom. Odtiaľ pramenila jeho spokojnosť so sebou.
Potom vymenoval svoje chvályhodné skutky: „Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo získam“ (Luk 18,12). Farizej nemal svoje náboženstvo v srdci. Neusiloval sa mať povahu, akú vyžaduje Boh, nešlo mu o srdce plné lásky a súcitu. Uspokojil sa s formálnou zbožnosťou, ktorá sa týka len vonkajších prejavov. Žil z výsledku svojich skutkov, teda z vlastnej spravodlivosti podľa ľudských meradiel.
Kto sa pokladá za spravodlivého, pohŕda inými ľuďmi. Farizej sa posudzuje podľa iných a iných súdi podľa seba. Takto hodnotí aj svoju spravodlivosť a čím sú iní horší, tým spravodlivejším sa javí sám sebe. Jeho samospravodlivosť ho zvádza na obviňovanie iných. „Ostatných ľudí“ pokladá za priestupníkov Božieho zákona. Tým prejavuje satanovho ducha, ktorý je žalobcom bratov. Taký duch nemôže mať nijaké spojenie s Bohom. Odchádza domov bez Božieho požehnania.
Mýtnik vošiel do chrámu s ďalšími ľuďmi, no čoskoro sa od nich vzdialil, lebo si uvedomoval, že nie je hoden, aby sa smel s nimi modliť. Stál bokom a „neodvážil sa ani oči zdvihnúť k nebu, ale bil sa do pŕs“ (Luk 18,13). Cítil úzkosť a svoju nedokonalosť. Vedel, že sa previnil voči Bohu a že je hriešny a nečistý. Od okolostojacich nemohol očakávať ani súcit, lebo ním pohŕdali. Bol si vedomý, že pred Bohom nemá nijakých zásluh, a preto v zúfalstve volal: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Nijako sa neporovnával s inými ľuďmi. Pocit viny ho natoľko tiesnil, akoby tam pred Bohom stál len sám. Túžil iba po odpustení a pokoji, prosil len o Božie zľutovanie. Odišiel však s Božím požehnaním. Ježiš povedal: „Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a tamten nie“ (Luk 18,14).
3 G. Proste a dostanete
Nájdu ho všetci, ktorí ho hľadajú. Dvere sa otvoria tým, čo klopú. Nebudú počuť výhovorku: „Prečo ma obťažuješ? Už som zavrel dvere a nehodlám ich otvoriť.“ Nikto nikdy nebude počuť: „Nemôžem ti pomôcť.“ Tí, čo prosia, aj keby prišli žiadať o chlieb pre hladných hoci o polnoci, dostanú, o čo prosia.
Žiadateľ z podobenstva dostal všetko potrebné, aby mohol nasýtiť hladného pútnika. Koľko dá Boh nám, aby sme mohli dať iným? „Podľa miery Kristovho daru“ (Ef 4,7). Anjeli pozorujú s nevšedným záujmom, ako sa kto správa voči svojim blížnym. Keď vidia súcitného človeka ochotného pomôcť blúdiacim, ako to robil Kristus, prídu mu na pomoc a pripomenú mu slová, ktoré sa múdrym ľuďom stávajú chlebom života. „Boh vám dá všetko, čo potrebujete podľa svojho bohatstva v sláve skrze Krista Ježiša“ (Fil 4,19). Pán nášmu úprimne mienenému svedectvu dá moc večného života. Božie slovo tlmočené našimi ústami bude naozaj znieť ako pravda a spravodlivosť.
Skôr ako vynaložíme snahu o záchranu hynúcich, mali by sme sa osamote vrúcne modliť. Ak totiž máme pochopiť, ako pôsobí spasenie v ľudskom živote, potrebujeme veľkú múdrosť. Na službu ľuďom sa máme pripraviť pri tróne Božej milosti.
Dovoľme, aby naše srdce vyjadrilo svoju veľkú túžbu po živom Bohu. Z Kristovho života je zrejmé, koľko je schopný vykonať človek spojený s Bohom. Od Boha môžeme dostať všetko, čo dostával aj Kristus. Žiadajme, a dostaneme. Všetko, čo Boh sľúbil, smieme žiadať neochvejnou vierou Jákoba a vytrvalosťou Eliáša.
Uvážme, aký úžasný je Boh. Buďme hoci neviditeľne, ale pevne spojení s Kristovým životom. Stvoriteľ sveta nás chce osvietiť svojím svetlom, aby sme v tvári Ježiša Krista videli odblesk Božej slávy. Duch Svätý nám zjaví Božie pravdy a vštepí nám ich do srdca ako životodarnú silu. Kristus nás povedie až na prah večnosti. Potom uzrieme slávu, ktorá je v pozadí, a to nám pomôže priblížiť ľuďom dokonalosť toho, ktorý stále žije a prihovára sa za nás u Otca.
3 F. Modli sa o Ducha svätého
Kristovo slovo pokladajme za spoľahlivú istotu. Nepozval nás azda, aby sme prišli k nemu? Nech z našich úst nikdy nevyjdú slová sklamania a beznádeje. Strata by bola príliš veľká. Pozorovaním okolností a vzdychaním nad ťažkosťami dávame najavo, aká chorá a slabá je naša viera. Hovorme a konajme vo vedomí, že naša viera je nepremožiteľná. V Bohu je nevyčerpateľný zdroj pomoci. Jemu patrí celý svet. Hľaďme vierou k nebesám, k tomu, ktorý má svetlo, moc a múdrosť.
Skutočná viera je zdrojom životného optimizmu, stálosti v zásadách a vytrvalosti v predsavzatiach. Tie neoslabí čas a nezmenia ich ani tiesnivé okolnosti. „Mládenci ustávajú a umdlievajú, junáci sa potkýnajú a klesajú. Ale tí, čo očakávajú na Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia a neumdlievajú, chodia a neustávajú“ (Iz 40,30.31).
Mnohí ľudia by chceli pomáhať iným, ale uvedomujú si, že nemajú duchovnú silu ani posolstvo. Mali by sa so všetkým zveriť Božej milosti a prosiť o Ducha Svätého. Boh je verný v každom svojom sľube. Modlime sa teda s Písmom v ruke: Pane, vykonal som, čo si mi kázal vykonať, a teraz sa odvolávam na tvoj sľub: „Proste, a dostanete! Hľadajte, a nájdete! Klopte, a otvorí sa vám!“ (Mat 7,7)
Modliť sa máme nielen v mene Ježiša Krista, ale aj pod vplyvom Ducha Svätého. Tak totiž máme chápať slová, že „sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8,26). Boh rád vypočuje také modlitby. Keď sa vrúcne a vytrvalo modlíme v mene Ježiša Krista, Boh nám dáva záruku, že „môže urobiť omnoho viac, ako my prosíme alebo rozumieme“ (Ef 3,20).
Ježiš povedal: „Všetko, o čo v modlitbe prosíte a v čo veríte, že ste dostali, splní sa vám“ (Mar 11,24). „Vykonám všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby Otec bol oslávený v Synovi“ (Ján 14,13). Duch Svätý viedol apoštola Jána, aby napísal jasné a presvedčivé slová: „Máme v ňom tú istotu, že nás počuje, kedykoľvek o niečo prosíme podľa jeho vôle. Keď vieme, že nás počuje, nech o čokoľvek prosíme, vieme aj to, že už máme, o čo sme ho žiadali“ (1Ján 5,14.15). Prosme teda Boha v mene Ježiša Krista. Boh jeho meno oslávi.
Svedectvom o Božej vernosti je dúha okolo Božieho trónu, ktorá ukazuje na jeho nemennosť a stálosť. My sme proti nemu zhrešili, nezaslúžime si jeho priazeň, no aj tak si praje, aby sme vyslovovali takú úžasnú prosbu: „Pre svoje meno nezavrhni, nezneucti trón svojej slávy. Rozpomeň sa a nezruš svoju zmluvu s nami“ (Jer 14,21). Ak vyznávame Bohu svoju nehodnosť a svoje hriechy, on splní, čo sľúbil a vypočuje nás. Zaručil to cťou svojho majestátu.
Podobne ako Áron, ktorý svojou službou symbolizoval Krista, aj náš Spasiteľ vnáša vo svojom srdci mená celého Božieho ľudu do najsvätejšieho miesta. Náš Veľkňaz vie o všetkých výrokoch, ktorými nás povzbudzoval k dôvere. Vždy verne plní záväzky uzavretej zmluvy.
3 E. Modli sa a ver!
Máme prejavovať neochvejnú dôveru v Boha. Boží odklad vypočutia prosieb býva často skúškou našej viery alebo sa v ňom má osvedčiť úprimnosť našich pohnútok. V modlitbe, ktorá je v súlade s jeho slovom, sa spoľahnime na jeho zasľúbenie v neochvejnej dôvere, že ho splní. Boh nikde nesľúbil, že každú modlitbu okamžite vypočuje. Radí nám, aby sme žiadali vytrvalo. Vytrvalá modlitba prehlbuje vedomie zodpovednosti, vedie k opravdivosti a umocňuje naše priania. Marte pri hrobe Lazara Kristus odpovedal: „Či som ti nepovedal, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?“ (Ján 11,40)
Mnohí ľudia nemajú živú vieru, a preto im chýbajú skúsenosti s Božou mocou. Príčinou ich slabosti je nedôvera. Spoliehajú sa viac na svoje úsilie, než na to, čo pre nich môže vykonať Boh. Svoje záležitosti berú výhradne do vlastných rúk a pri plánovaní rátajú len s vlastnými silami. Málo dôverujú Bohu, a preto sa málo modlia. Svoje prosby nevedia vytrvalo predkladať Bohu, pretože si vôbec neuvedomujú vlastné potreby ani Božiu ochotu dávať.
Máme sa modliť tak vážne a vytrvalo, ako muž v podobenstve žiadal od svojho suseda v noci chlieb. Čím vrúcnejšie a naliehavejšie prosíme, tým pevnejšie sa duchovne spájame s Kristom. Prijímané dary budú úmerné nášmu napredovaniu vo viere.
Našu povinnosť vystihujú dve slová: modliť sa a veriť. Máme bdieť, modliť sa a spolupracovať s Bohom, ktorý odpovedá na modlitby. Nezabúdajme, že sme „Božími spolupracovníkmi“ (1Kor 3,9). Naše slová a skutky majú byť v súlade s našimi modlitbami. Uprimnosť našej viery alebo formálnosť našich modlitieb preverí len skúška. Pomoc od ľudí vo chvíľach sklamania a problémov nebýva spoľahlivá. Spoliehajme sa teda len na Boha. Ak o svojich problémoch rozprávame iným ľuďom, sami slabneme a ich neposilníme. Svoju duchovnú slabosť prenášame na nich, ale oni ju nemôžu zmeniť. Posilu hľadáme u omylného a nedokonalého človeka, namiesto toho, aby sme sa obrátili na dokonalého a večného Boha.
Pravú múdrosť nemusíme hľadať na druhom konci sveta, pretože Boh je blízko. Úspech nám nezaručia naše terajšie či budúce schopnosti. Boh nám ho však ponúka. Mali by sme sa teda menej spoliehať na svoje schopnosti a oveľa viac dôverovať tomu, čo pre každého veriaceho môže vykonať Boh. On chce, aby sme sa ho pridŕžali vierou a len od neho očakávali veľké veci. Rovnako je nám pripravený pomôcť pochopiť nielen pozemské záležitosti, ale aj duchovné skutočnosti. Pán chce, aby sme boli stále rozumnejší, vnímavejší a zručnejší. Ak správne využívame svoje schopnosti a prosíme o múdrosť, on nám ju dá.
3 D. Proste a poslúchajte
Jeden z posledných Kristových príkazov učeníkom znel: „Aby ste sa navzájom milovali; ako som ja miloval vás, aby ste sa aj vy navzájom milovali“ (Ján 13,34). Správame sa podľa tejto rady, alebo sa aj ďalej v našej povahe prejavujú zlé črty, ktoré Ježiš nemal? Ak sme ranili alebo zarmútili svojich blížnych, sme povinní chybu vyznať a usilovať sa o zmierenie. To je bezpodmienečná príprava, aby sme mohli s dôverou prísť k Bohu a žiadať o požehnanie.
Tí, čo sa modlia, často sa prehrešujú aj inak. Správame sa čestne voči Bohu? On ústami proroka povedal: „Od čias svojich otcov ste sa odchyľovali od mojich ustanovení a nezachovávali ste ich. Navráťte sa ku mne a ja sa navrátim k vám, vraví Hospodin mocností. Vy sa však spytujete: Ako sa máme vrátiť? Či smie podvádzať človek Boha, keď vy ma podvádzate? Vy sa však spytujete: Ako ťa podvádzame? Desiatkami a pozdvihovanými obeťami“ (Mal 3,7.8).
Boh, Darca každého požehnania, žiada určitý diel zo všetkého, čo nám zveril. Týmto opatrením sa podporuje šírenie evanjelia. Keď uvedenú časť Bohu vraciame, prejavujeme vďačnosť za jeho dary. Ak si ju však sebecky ponecháme, ako môžeme žiadať ďalšie požehnania? Ako môžeme očakávať, že Boh nám zverí nebeské poklady, keď neverne spravujeme pozemské hodnoty? Aj to môže byť príčinou nevypočutia modlitieb.
Boh vo svojej nekonečnej milosti ochotne odpúšťa. Hovorí: „Prinášajte celé desiatky do pokladnice a bude poživeň v mojom dome; a vyskúšajte ma týmto, vraví Hospodin mocností: Či vám neotvorím okná nebies a nevylejem na vás až nadbytok požehnania? Pohrozím pre vás kobylkám, takže vám neskazia plodiny zeme a vinič vám nebude neplodný na poli, vraví Hospodin mocností. Blahoslaviť vás budú všetky národy, lebo budete obľúbenou krajinou, vraví Hospodin mocností“ (Mal 3,10–12).
Rovnako je to aj so všetkými ostatnými Božími prikázaniami. Podmienkou naplnenia Božích sľubov je poslušnosť. Pán ponúka všetky nebeské požehnania tým, ktorí s ním spolupracujú. Len poslušní ľudia sa môžu s dôverou odvolávať na jeho zasľúbenia.
3 C. Proste, a nezabúdajte na svoj záväzok
Aj keď sused v podobenstve žiadateľa niekoľkokrát odmietol, ten sa nevzdal. Kristus nás učí, aby sme sa neprestávali modliť, aj keď sa nám zdá, že Boh nás okamžite nevypočul. Modlitba nemá zmeniť Boha, ale viesť nás k tomu, aby sme sa stotožnili s jeho vôľou. Je možné, že keď ho o niečo prosíme, uzná za užitočné, aby sme si najprv dôkladne preskúmali srdce a kajali sa. Potom nás vedie cez ťažkosti, skúšky, ba aj cestou pokory, aby sme si uvedomili, že sme boli prekážkou, ktorá bránila Duchu Svätému, aby mohol pôsobiť prostredníctvom nás.
Splnenie Božích zasľúbení závisí od určitých podmienok. Modlitba nemôže byť náhradou za plnenie povinností. Kristus povedal: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania.“ „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto mňa miluje, toho bude milovať aj môj Otec; aj ja ho budem milovať a vyjavím mu seba samého“ (Ján 14,15.21). Boha teda urážajú tí, čo ho o niečo prosia a odvolávajú sa na jeho sľuby, no nespĺňajú uvedené podmienky. Kristovo meno berú ako záruku splnenia Božích sľubov, ale svoju vieru a lásku ku Kristovi nemajú čím dokázať.
Mnohí ľudia zabúdajú na podmienky vypočutia modlitieb. Mali by sme sa dôkladne zamyslieť nad tým, čím sa prejavuje naša dôvera, s ktorou prichádzame k Bohu. Svojou neposlušnosťou dávame najavo, že chceme, aby nám preplatil šek, no pritom sme nesplnili podmienky na jeho preplatenie. Bohu pripomíname jeho sľuby s prosbou, aby ich splnil. Keby to však urobil, zneuctil by svoje meno.
Prísľub znie: „Ak zostávate vo mne a ak aj moje slová zostávajú vo vás, proste, čo len chcete, a stane sa vám“ (Ján 15,7). Na inom mieste Ján píše: „Podľa toho vieme, že sme ho poznali, keď zachovávame jeho prikázania. Kto hovorí: Poznám ho, ale jeho prikázanie nezachováva, je klamár a niet v ňom pravdy. Ale kto zachováva jeho slovo, v tom sa Božia láska stala naozaj dokonalou“ (1Ján 2,3–5).
3 B. Proste (Otca), aby ste mali čo dávať
Spasiteľ povedal: „Proste, a dostanete! Hľadajte, a nájdete! Klopte, a bude vám otvorené! Lebo každý, kto prosí, dostane, kto hľadá, nájde a kto klope, tomu bude otvorené. Vari je medzi vami otec, ktorý by dal svojmu synovi kameň, keď ho žiada o chlieb? Alebo hada, keď ho prosí o rybu? Alebo mu podá škorpióna, keď si pýta vajce? Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá Otec z neba Ducha Svätého tým, čo ho prosia“(Luk 11,9–13).
Kristus nás učí oslovovať Boha menom, ktoré sa spája s najkrajšími príkladmi medziľudských vzťahov, čím chcel posilniť našu dôveru v Boha. Dal nám prednosť, aby sme večného Boha oslovovali Otče. Toto označenie a oslovenie je prejavom našej lásky a dôvery k Nemu a je zárukou jeho otcovského vzťahu k nám. Boh rád počuje, keď ho oslovujeme týmto menom a žiadame ho o priazeň a požehnanie. Ježiš viackrát pripomenul, aby sme si nemysleli, že oslovovať Boha dôverným Otče je od nás trúfalosť. Chce, aby sme si na toto oslovenie zvykli.
Boh nás pokladá za svoje deti. Vykúpil nás zo sveta, ktorý je k nemu ľahostajný. Prijal nás za členov kráľovskej rodiny a my sme deťmi nebeského Kráľa. Chce, aby sme mu dôverovali viac, ako syn dôveruje svojmu otcovi či dcéra matke. Rodičia milujú svoje deti, ale Božia láska je oveľa hlbšia a obsiahlejšia, než môže byť najvrúcnejšia láska človeka. Nemožno ju s ničím porovnávať. Ak rodičia vedia svojim deťom dávať dobré dary, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého všetkým, ktorí ho o tento Dar žiadajú?
Nad Ježišovým poučením o modlitbe by sme sa mali dôkladne zamyslieť. Modlitba má ďalekosiahly význam. Kristus nám chce svojím podobenstvom pripomenúť všetko, čo o nej máme vedieť. Ukázal nám, ako máme k modlitbe pristupovať. Zdôraznil modlitebnú vytrvalosť a ubezpečil nás, že Otec naše modlitby nielen rád počuje, ale na ne aj ochotne odpovie.
Modlitbu by sme nemali obmedziť iba na sebeckú žiadosť týkajúcu sa vlastného prospechu. Prosme, aby sme mali čo dávať. Kristus sa riadil zásadou, ktorá má ovládať aj náš život. O svojich učeníkoch povedal: „Posväcujem sa pre nich, aby aj oni boli posvätení v pravde“ (Ján 17,19). Kristovi nasledovníci musia prejavovať tú istú oddanosť, rovnakú nezištnosť a podriadenosť nárokom Božieho slova, ako sa to prejavilo u Krista. Poslaním nášho pozemského života nie je len uspokojovanie vlastných záujmov či samoľúbosť. Boha oslávime tým, že budeme s ním spolupracovať v diele záchrany hriešnikov. Nebeského Otca máme žiadať o dary, ktoré potom budeme odovzdávať ďalej. Možnosť prijímať sa zväčšuje len dávaním. Nemôžeme prijímať bohatstvo nebeského pokladu bez toho, aby sme ho nerozdávali ľuďom okolo nás.
3. Proste, aby ste mali čo dávať
Luk 11,1–13
Kristus ustavične prijímal od Otca, aby mohol dávať nám. „Slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, ktorý ma poslal“ (Ján 14,24). „Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť“ (Mat 20,28). Ježiš svojimi modlitbami, zmýšľaním a životom mal na zreteli iných. Ranné chvíle trávieval v modlitebnom spoločenstve s Otcom, aby mohol ľuďom priniesť nebeské svetlo. Každodenne prijímal krst Ducha Svätého. Na úsvite každého dňa ho Otec prebúdzal a milosťou mu napĺňal srdce i ústa, aby ňou obdarúval ľudí. Deň po dni novým posolstvom, ktoré dostával z neba, mohol v príhodnej chvíli osloviť strápených a unavených. „Hospodin, Pán, mi dal jazyk učených, aby som slovom vedel občerstviť ustatého. Každého rána prebúdza mi ucho, aby som počúval ako učeník“ (Iz 50,4).
Modlitby Ježiša Krista a jeho stále spoločenstvo s Otcom hlboko zapôsobili na učeníkov. Keď sa raz po krátkom odlúčení vrátili k Ježišovi, našli ho modliť sa. Bez prerušenia nahlas pokračoval ďalej, akoby ich prítomnosť ani nevnímal. Tento hlboký zážitok viedol učeníkov k tomu, že mu po modlitbe povedali: „Pane, nauč nás modliť sa.“
Kristus vo svojej odpovedi zopakoval modlitbu, ktorú predniesol vo svojej Reči na vrchu. Hneď nato im dal v podobenstve ďalšie naučenie.
Povedal: „Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: Priateľ, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám ho čím ponúknuť. On zvnútra odpovie: Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú už so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti. Hovorím vám: Aj keby nevstal a nedal mu, pre jeho neodbytnosť vstane a dá mu, čo potrebuje, pretože je jeho priateľom“ (Luk 11,5–8).
Kristus predstavil muža, ktorý prosí o niečo, čo chce dať ďalej. Musí dostať chlieb, pretože inak by nemohol pohostiť oneskoreného unaveného pútnika. Sused sa nechcel dať vyrušiť, no prosbe svojho priateľa nakoniec predsa len vyhovel a dal mu, o čo žiadal.
Podobne mali aj učeníci prosiť o Božie požehnanie. Kristus im ukázal dielo, v ktorom budú pokračovať po jeho odchode. Mali sa poučiť zo zázračného nasýtenia hladných zástupov i z kázne o nebeskom chlebe života. Keď ich povolával k tejto úlohe, dobre vedel o častých skúškach, ktorým bude ich viera vystavená. Neraz sa ocitnú v nepredvídanej situácii a uvedomia si svoju nedostatočnosť. Prídu k nim ľudia, ktorí túžia po chlebe života a oni pocítia, akí sú bezmocní a bezradní. Učeníci musia prijímať duchovný chlieb, inak nebudú mať čo ponúknuť. Nikto nemal od nich odísť hladný. Na zdroj pomoci, z ktorého mali čerpať, ich Kristus upozornil. Muž, ktorého pútnik v nevhodný polnočný čas požiadal o pohostinnosť, ho neposlal ďalej bez toho, aby mu nepomohol. Sám mu síce nemal čo dať, ale šiel k susedovi, o ktorom vedel, že chlieb má, a prosil ho dovtedy, kým mu sused nevyhovel. Keď Boh posiela svojich služobníkov sýtiť hladných, nedá im azda potrebné prostriedky, aby mohli vykonať zverené dielo?
Sused z podobenstva však nevystihuje Božiu povahu. Poučenie v tomto prípade neplynie z prirovnania, ale z protikladu. Sebecký človek splnil naliehavú prosbu, len aby sa zbavil žiadateľa, ktorý mu rušil nočný odpočinok. Boh však dáva ochotne. On ako súcitný Otec chce splniť svoje dobrodenie, aby sme sa mu podobali tým, že budeme slúžiť iným.
PERLA a BOŽIE DEDIČSTVO
Mat 13,45.46
Mali by sme vážne premýšľať o Kristovi, ktorý je tou drahocennou Perlou, a o svojich možnostiach vlastniť tento nebeský Poklad. Čas pôsobenia Ducha Svätého je v určitom zmysle aj časom, kedy môžeme hľadať a nájsť nebeský dar. V Kristovej dobe mnoho ľudí počulo evanjelium, no ich rozum zatemňovali falošné náuky, a preto v galilejskom Učiteľovi nespoznali nebeského posla od Boha.
Keď Kristus po svojom nanebovstúpení zasadol v nebi na trón, na zemi sa to prejavilo pôsobením Ducha Svätého zoslaného na Turíce. Svedkovia Ježiša Krista hlásali moc zmŕtvychvstalého Spasiteľa. Nebeské svetlo preniklo zatemnené mysle ľudí, ktorí sa nechali oklamať nepriateľmi Ježiša Krista. Teraz pochopili, že Kristus bol povýšený „za Vodcu a Spasiteľa, aby daroval Izraelu pokánie a odpustenie hriechov“ (Sk 5,31). Videli ho obklopeného nebeskou slávou. V rukách mal drahocenné poklady, aby ich prepožičal všetkým, čo sa prestanú proti nemu búriť. Keď apoštoli zvestovali slávu jednorodeného Božieho Syna, pripojilo sa k cirkvi tritisíc ľudí. Poznali svoj skutočný stav, pochopili nečistotu a neprávosť svojho hriechu a v Kristovi spoznali svojho Priateľa a Vykupiteľa. Duch Svätý, ktorý v nich pôsobil, vyvyšoval a oslavoval Krista. Títo ľudia videli vierou v Kristovi záchrancu znášajúceho poníženie, utrpenie a smrť, aby oni nemuseli zahynúť, ale aby mali večný život. Duch Svätý im zjavoval Krista a oni si začali uvedomovať jeho moc a vznešenosť. Každý z nich vystrel ruku viery a zvolal: „Verím.“
Radostná zvesť o zmŕtvychvstalom Spasiteľovi sa začala šíriť do najvzdialenejších končín vtedy známeho sveta. Obrátení ľudia prichádzali do cirkvi zo všetkých strán. Pre veriacich to bol čas duchovného prebudenia. K cirkvi sa vtedy pripájali hriešnici a všetci spolu hľadali drahocennú perlu. Splnilo sa proroctvo, že aj slabý bude „ako Dávid a dom Dávidov bude… ako Boží anjel“ (Zach 12,8). Každý kresťan videl vo svojom bratovi prejav Božej dobroty a lásky. Na prvom mieste bol spoločný záujem, ktorý zatlačil do uzadia ostatné záujmy. Srdcia všetkých veriacich bili v rovnakom rytme. Každý kresťan sa chcel povahou podobať Kristovi a pomáhať pri šírení jeho kráľovstva. „Množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša… Apoštoli vydávali mocné svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na nich všetkých spočívala veľká milosť“ (Sk 4,32.33). „Pán pridával deň čo deň zachránených k tomuto spoločenstvu“ (Sk 2,47). Duch Ježiša Krista usmerňoval celú cirkev, pretože našla perlu nesmiernej ceny.
Tieto udalosti sa zopakujú oveľa výraznejšie. Zoslanie Ducha Svätého na Turíce bol včasný dážď, ale neskorý dážď bude ešte hojnejší. Duch Svätý čaká, že o jeho prítomnosť budeme prosiť a že ho prijmeme. Keď príde, znova zjaví Krista v jeho plnosti. Ľudia opäť pochopia cenu vzácnej perly a s apoštolom Pavlom vyznajú: „Čo mi bolo ziskom, pre Krista som uznal za stratu. A vôbec, všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána“ (Fil 3,7.8).
PERLA a BOŽIE DEDIČSTVO
Mat 13,45.46
Zdá sa, akoby niektorí ľudia tú nebeskú perlu stále hľadali. Nechcú sa však úplne vzdať svojich zlozvykov. Ich ja nie je umŕtvené, aby v nich mohol žiť Kristus. Preto drahocennú perlu nenachádzajú. Nezvíťazili nad neprávosťou, ctibažnosťou a svetskými zábavami. Neberú na seba kríž a nejdú za Kristom cestou sebazapierania a sebaobetovania. Sú takmer kresťanmi, ale nie sú nimi úplne. Zdá sa, že sú blízko Božieho kráľovstva, no nemôžu doň vojsť. Byť takmer, no nie úplne zachráneným znamená byť nie takmer, ale úplne zatrateným.
Podobenstvo o obchodníkovi, ktorý hľadá drahocenné perly, možno chápať dvojako. Hovorí totiž nielen o ľuďoch, ktorí chceli nájsť nebeské kráľovstvo, ale aj o Kristovi, ktorý hľadá stratené dedičstvo. Kristus, nebeský obchodník, pri hľadaní vzácnych perál videl v hriešnom ľudskom pokolení perlu nesmiernej ceny. Vedel, že môže zachrániť hriechom skazeného a zotročeného človeka. Spasiteľovi sú vzácnejší tí, v srdciach ktorých sa odohral boj so satanom a on ich zachránil mocou svojej lásky, než tí, čo hriech nikdy nepoznali.
Boh sa nedíva na ľudí ako na beznádejne skazených jedincov hodných zatratenia, ale hľadí na nich cez Krista a vidí, čo by z nich mohla urobiť zachraňujúca láska. Dal ten najväčší poklad vesmíru, aby kúpil perlu. Keď ju Kristus našiel, zasadil ju do svojej koruny. „Ako drahokamy v čelenke budú žiariť nad jeho zemou“ (Zach 9,16). „Budú mojím vlastníctvom, vraví Hospodin mocností, v deň, ktorý chystám“ (Mal 3,17).
PERLA – spasenie
Mat 13,45.46
Spasenie je nezaslúžený dar, no napriek tomu sa v podobenstve hovorí o ponuke Božej milosti v podobe drahocennej perly, ktorú si možno kúpiť bez peňazí a bez platenia. Práve takto ponúka Božia milosť všetky nebeské poklady. Pokladnica s klenotmi pravdy je prístupná všetkým. Pán upozorňuje: „Pozri, otvoril som pred tebou dvere, ktoré nikto nemôže zavrieť.“ Nijaký meč nebráni ľuďom vojsť týmito dverami. Pred vstupom počuť znútra hlas: Poď! Úprimne a láskyplne nás pozýva náš Spasiteľ: „Radím ti: Kúp si odo mňa zlato prepálené ohňom, aby si zbohatol“ (Zj 3,8.18).
Bohatstvo Kristovho evanjelia môžu získať všetci. K spaseniu majú prístup najchudobnejší rovnako ako najbohatší, lebo ho nemožno vyvážiť nijakým pozemským bohatstvom. Získame ho vtedy, keď sa odovzdáme Kristovi, keď sa staneme jeho vlastníctvom a dobrovoľne ho budeme poslúchať. Ani najvyššie vzdelanie samo osebe nemôže človeka priviesť bližšie k Bohu. Farizeji mali všetky hmotné i duchovné prednosti. Každý z nich sa chvastal: „Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem,“ no napriek tomu bol každý „biedny, úbohý, chudobný, slepý a nahý“ (Zj 3,17).
Hoci im Kristus ponúkal perlu nesmiernej ceny, oni ju pohŕdavo odmietli. Preto im musel povedať: „Colníci a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva“ (Mat 21,31).
Spasenie si nemôžeme zaslúžiť. Musíme sa však oň usilovať s takým záujmom a vytrvalosťou, akoby sme preň chceli zabudnúť na všetko ostatné, čo núka svet.
Perla nesmiernej hodnoty sa však nedá získať na svetských trhoch. Jej cenu nemožno zaplatiť striebrom ani zlatom, pretože to patrí Bohu. Zabudnime na to, že spásu nám zabezpečia nejaké hmotné či duchovné výsady. Boh od nás žiada poslušnosť z lásky. Chce, aby sme sa zriekli hriechov. Kristus sľúbil: „Kto zvíťazí, bude sedieť so mnou na mojom tróne, tak ako aj ja, keď som zvíťazil, zasadol som so svojím Otcom na jeho trón“ (Zj 3,21).
PERLA
Mat 13,45.46
Ježiš Kristus prirovnal hodnotu lásky, ktorá zachraňuje k drahocennej perle. Znázornil to podobenstvom o obchodníkovi, ktorý hľadal perlu a keď „natrafil na jednu drahocennú perlu, odišiel, predal všetko, čo mal, a kúpil ju“ (Mat 13,45.46). Ježiš Kristus je „perla“ nesmiernej ceny. V ňom prebýva sláva Otca, plnosť Božstva. On je odblesk Božej slávy a výraz Božej podstaty. Jeho povaha zjavuje krásu Božích vlastností, jeho svetlo žiari z každej stránky Písma svätého. On je dokonale bezúhonný ako čistá biela perla, nemá chyby ani slabosti. K tomuto veľkému a drahocennému Božiemu daru človek už nemôže nič pridať. V Kristovi „sú ukryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kol 2,3). On „je pre nás múdrosťou od Boha, spravodlivosťou a posvätením i vykúpením“ (1Kor 1,30). Možno v ňom nájsť odpoveď na všetky túžby ľudského srdca dnes i v Božom kráľovstve. On je perla taká drahocenná, že v porovnaní s ním všetko ostatné možno pokladať za stratu.
Božie svetlo zažiarilo do temnoty sveta. Obchodník z podobenstva predstavuje tých, čo úprimne túžia po pravde. V rôznych národoch sa vyskytovali zdravo uvažujúci ľudia, ktorí hľadali v literatúre a v náboženstve pohanského sveta to, čo by mohli prijať za poklad svojho života. Aj niektorí Židia pátrali po tom, čo dosiaľ nemali. Neuspokojili sa s formálnym náboženstvom, túžili po niečom skutočne duchovnom a vznešenom. Medzi nich patrili aj tí, ktorých si Kristus vyvolil za svojich učeníkov. K nim sa radí aj zástupca pohanov Kornélius a etiópske knieža. Títo ľudia túžili po nebeskom svetle a prosili oň. Keď sa zoznámili s Ježišom Kristom, radostne ho vierou prijali.
V podobenstve sa perla neobjavuje ako dar. Obchodník ju kúpil za cenu všetkého, čo mal. Mnohí ľudia hľadajú zmysel tohto prirovnania, keďže Písmo jasne hovorí o Kristovi ako o dare. On je naozaj dar, ale iba pre tých, ktorí sa mu úplne a bezvýhradne odovzdajú. Kristovi sa máme odovzdať, akí sme, a vedome máme žiť podľa všetkých jeho požiadaviek. Jemu a jeho službe má patriť celé naše nadanie so všetkými schopnosťami. Ak sa mu takto odovzdáme, on sa odovzdá nám so všetkými nebeskými pokladmi a my získame drahocennú perlu.
ODMENA ZA HĽADANIE
Nikto by si nemal myslieť, že sa už nemá čo naučiť. Schopnosti ľudského rozumu možno zmerať a diela ľudských tvorcov sa dajú prekonať. Boha však rozumom nedostihne ani ten najsmelší rozlet našej predstavivosti. Za hranicami ľudského poznania sa začína nekonečno. Zahliadli sme len záblesk Božej slávy, nekonečného poznania a múdrosti. Dosiaľ sme pracovali akoby na povrchu bane, kým žily bohaté na zlato sa nachádzajú hlboko pod povrchom. Tieto poklady odmenia úsilie toho, kto ich bude hľadať. Ak ich chceme objaviť, musíme sa prekopávať stále hlbšie. Človek môže získať bohatstvo Božieho poznania len úprimnou vierou.
Odmena je sľúbená každému, kto skúma Písmo v duchu Ježiša Krista. Ak sa človek dá ochotne poučiť ako dieťa a úplne sa podriadi Bohu, potom v Božom slove nájde pravdu. Keby ľudia poslúchali Božie ustanovenia, pochopili by plán Božej vlády. Nebo by im na štúdium otvorilo slávne komnaty milosti. Ľudia by boli celkom iní, než sú dnes, pretože skúmanie biblických právd by ich zušľachtilo. Tajomstvo vykúpenia a vtelenia Ježiša Krista i jeho výkupná obeť by pre nich neboli len neurčité pojmy, ako je to teraz. Oveľa lepšie by ich chápali a viac by si ich aj vážili.
Kristus pred ukrižovaním dal vo svojej modlitbe svetu naučenie, ktoré by malo vniknúť do mysle a srdca každého človeka. Povedal: „Večný život spočíva v tom, aby poznali teba, jediného, pravého Boha i toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista“ (Ján 17,3). To je vrchol poznania, ktoré dáva človekovi silu. Skúsenosťou získané poznanie Otca a Ježiša Krista, ktorého poslal Otec, premieňa človeka na Boží obraz. Toto poznanie mu pomôže ovládať sa natoľko, aby vedel všetky svoje túžby a náklonnosti podriadiť rozumu. Týmto poznaním sa človek stáva skutočným Božím dieťaťom a dedičom nebeského kráľovstva a môže byť spojený s nekonečnou múdrosťou a obdivovať poklady celého vesmíru. Takéto poznanie možno získať len štúdiom Písma svätého a poklad Božieho slova môže nájsť každý, kto je ochotný vynaložiť na to všetko potrebné úsilie.
„Keď si na pomoc zavoláš rozumnosť, keď sa svojím hlasom dovolávať budeš rozvahy, ak ju budeš hľadať ako striebro a sliediť po nej ako po skrytých pokladoch, vtedy pochopíš bázeň pred Hospodinom a nájdeš poznanie Boha“ (Prísl 2,3–5).
1E) HĽADANIE POKLADU – pokračovanie
Viera v Krista ako Vykupiteľa sveta si vyžaduje vnímavú myseľ usmernenú srdcom, ktoré vie rozoznať a oceniť nebeský poklad. Taká viera neoddeliteľne súvisí s pokáním a zmenou povahy. Veriť znamená nájsť a prijať poklad evanjelia so všetkými povinnosťami, na ktoré upozorňuje.
„Ak sa niekto nenarodí znovu, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo“ (Ján 3,3). Rôzne domnienky a predstavy bez pohľadu viery nám poklad Slova nedovolia uvidieť. Kristus obetoval svoj život, aby nám zabezpečil poklad neporovnateľnej ceny. Bez znovuzrodenia z viery v jeho krv však nikto nedosiahne odpustenie hriechov a nezíska večný poklad.
Ak chceme poznať pravdy Božieho slova, musí nás osloviť Duch Svätý. Krásy prírody vyniknú práve vtedy, keď ich osvieti slnko svojím jasom a rozptýli tmu. Ani poklady Božieho slova nevieme oceniť, kým ich neosvietia lúče Slnka spravodlivosti.
Láskyplný Boh poslal Ducha Svätého. On zjavuje Božie pravdy tým ľuďom, ktorí neochvejne veria Kristovi. Pravdy, od ktorých závisí spása, zjavuje ľuďom len Duch Svätý. On osvecuje cestu života tak jasne, že na nej nikto nemusí zablúdiť. Kedykoľvek otvárame Písmo, mali by sme prosiť Ducha Svätého, aby nám osvecoval čítané slová. Len tak sa dajú poklady Písma poznať a oceniť.
1E) HĽADANIE POKLADU – pokračovanie
Bibliu však musíme dôkladne čítať a pozorne skúmať. Ľahostajnosť nikdy nevedie k jasnému poznaniu pravdy. Veď bez úprimného, trpezlivého a vytrvalého záujmu nemožno získať ani bežné veci. Ak chce mať niekto úspech v práci, musí sa do nej pustiť rázne a s vierou, že dosiahne cieľ. Rovnako nemožno očakávať, že duchovné vzdelanie sa dá získať bez potrebného úsilia. Kto chce nájsť poklad pravdy, musí hľadať práve tak dôkladne, ako usilovne sa baník snaží vyťažiť zo zeme skryté bohatstvo. Ten, kto pracuje len polovičato a bez záujmu, poškodzuje predovšetkým seba. Starí i mladí musia Božie slovo nielen čítať, ale ho aj hĺbavo skúmať a pravdu hľadať ako ukrytý poklad. Takéto úsilie nezostane bez odmeny. Kristus im obdivuhodne rozšíri duchovný obzor.
Naše spasenie závisí od poznania pravdy obsiahnutej v Božom slove. Boh chce, aby sme poznali pravdu, študujme preto Písmo sväté s úprimným záujmom. Skúmajme Bibliu tak, ako baník hľadá v zemi žily vzácneho kovu. Neustávajme v štúdiu, kým nebudeme mať istotu, že náš vzťah k Bohu je správny a že vieme, čo Pán od nás očakáva. Ježiš Kristus sľúbil: „Vykonám všetko, o čo budete prosiť v mojom mene, aby Otec bol oslávený v Synovi. Keď ma budete o niečo prosiť v mojom mene, ja to vykonám“ (Ján 14,13.14).
Ľudia nadaní a rýdzeho charakteru občas postrehnú večné hodnoty, ale často nechápu ich význam, pretože im viditeľné veci zatemňujú slávu vecí neviditeľných. Kto chce úspešne hľadať ukrytý poklad, musí mať cieľ, ktorý prevyšuje prízemné záujmy, a preto by mu mal zasvätiť všetky sily a schopnosti.
Mnohým ľuďom zavrela dvere poznania Božieho slova ich neposlušnosť. Pochopiť pravdy Písma znamená uviesť Božie príkazy do života. Bibliu nemožno prispôsobovať ľudským predsudkom a záujmom. Jej zvesť môžu pochopiť len tí, čo pokorne hľadajú pravdu, aby mohli podľa nej žiť.
Možno sa opýtaš: Čo mám robiť, aby som bol spasený? Skôr ako otvoríš Bibliu, zabudni na vlastné i cudzie predsudky a domnienky. Ak by si totiž chcel Písmo skúmať len preto, aby si v ňom našiel potvrdenie svojich názorov, biblická pravda ti zostane navždy skrytá. Čítaj Písmo, aby si poznal, čo hovorí Boh. Keď sa pri štúdiu Biblie presvedčíš, že tvoje názory sa s pravdou tejto knihy nezhodujú, nesnaž sa pravdu vykladať tak, aby zodpovedala tvojmu presvedčeniu, ale prijmi svetlo, ktoré ti Pán ukázal. Buď pozorný a vnímavý, aby si mohol poznať úžasné bohatstvo Božieho slova.
1E) HĽADANIE POKLADU
Študujme Božie slovo. Vštepujme deťom biblické pravdy. Je to nevyčerpateľný poklad. Väčšina ľudí ho nenachádza, pretože po ňom dôkladne nepátra. Mnohí ho hľadajú len povrchne a uspokoja sa iba s domnienkami o pravde v presvedčení, že všetko podstatné už poznajú. Pritom za pravdu prijímajú výroky iných ľudí. Sú totiž príliš leniví nato, aby ju úprimne a usilovne hľadali sami, ako to Písmo vystihuje podobenstvom o vykopaní skrytého pokladu. Ľudské názory nielenže nebývajú spoľahlivé, ale môžu byť aj nebezpečné, pretože namiesto Bohu dávajú prednosť človekovi. Výroky ľudí často počuť tam, kde by malo znieť: „Takto vraví Pán.“
Kristus je pravda. Jeho slová sú pravda a majú hlbší význam, než sa to na prvý pohľad zdá. Všetky Kristove výroky majú takú hodnotu, ktorá ďaleko presahuje ich jednoduchú výrazovú podobu. Ich cenu pochopí len ten, koho ovplyvní Duch Svätý. Spozná jedinečné, aj keď spočiatku možno hlboko ukryté drahokamy pravdy.
Názory a výmysly ľudí nikdy nevedú k tomu, aby človek lepšie chápal Božie slovo. Filozoficky vzdelaní ľudia sa častokrát nazdávajú, že odkryť poklad poznania a zabrániť prílivu falošných náuk do cirkvi môžu len ich špekulácie. Práve tie však príliš často zavádzajú medzi veriacich nesprávne názory a bludy. Niektorí ľudia vynakladajú veľké úsilie, aby objasnili tie texty Písma, ktoré pokladajú za nejasné a spletité. Neraz však svojou snahou ešte viac zatemnia, čo chceli objasniť.
Kňazi a farizeji si mysleli, že konajú veľké dielo, keď ako učitelia hlásali vlastné výklady Božieho slova. Kristus sa ich však spýtal: „Neblúdite preto, že nepoznáte Písmo, ani Božiu moc?“ (Mar 12,24) Obvinil ich, že „ľudské príkazy podávajú ako náuku“ (Mar 7,7). Mali hlásať Božie slovo a ľud sa nazdával, že mu aj rozumejú. Pretože podľa neho nežili, satan ich tak zaslepil, že prestali chápať skutočný zmysel Písma.
Toto sa deje aj dnes v nejednom cirkevnom spoločenstve. Hrozí nebezpečenstvo, že chyby, akej sa dopustili židovskí učitelia, sa dopustia tí, ktorých ľudia pokladajú za vzdelaných a múdrych. Nesprávnym výkladom Božieho slova a pomýleným chápaním pravdy vedú poslucháčov do zmätku a temnoty.
Bibliu nemusíme čítať pri blikavom svetielku tradície či ľudských dohadov. Vysvetľovať Písmo pomocou tradície a rôznych názorov je, akoby sme chceli slnku pridať svetlo malou sviečkou. Božie slovo nepotrebuje blikanie lámp, aby vynikla jeho veľkoleposť. Svetlo, ktoré zjavuje Biblia, je totiž Božia sláva a v porovnaní s ňou každé iné svetlo zaniká.
1D) NÁSLEDKY NEZÁUJMU O POKLAD
Satan svojím zhubným vplyvom vedie ľudí k presvedčeniu, že bez Boha môžu získať dôležité poznanie. Klamnými slovami podviedol Evu, aby začala pochybovať o Božom slove a prijala jeho názory, ktoré ju zviedli k neposlušnosti. Dnes svojimi výmyslami zvádza ľudí práve tak, ako kedysi v raji. Pokúša ich, aby nedôverovali Bohu a prestupovali jeho zákon. Len málokto si uvedomuje následky takéhoto počínania. Mnohí ľudia úspešne absolvujú rôzne stupne škôl a vynakladajú všemožné úsilie na získanie vytúženého vzdelania. No ak nevedia nič o Božej vôli a neriadia sa Božími zákonmi, znehodnocujú svoj život. Zlé návyky ich vedú k strate sebaúcty a sebaovládania, takže nie sú schopní správne posúdiť podstatu života a jeho zmysel. Nezodpovedne zaobchádzajú so svojimi telesnými a duševnými silami. Ak sa nesnažia žiť podľa správnych zásad, stávajú sa otrokmi zlozvykov. Ani roky venované štúdiu nemusia človeka naučiť správne žiť. Kto zneužíva svoje telesné a duchovné sily, znehodnocuje chrám svojho tela. Ak sa človek nenaučí správne žiť, žiadnym vzdelaním nezíska to, čo stratil, keď sa vzdal pokladu, ktorý je cennejší ako všetko ostatné.
Nebeské kráľovstvo
1C) CENA POKLADU
„Nebeské kráľovstvo je podobné pokladu ukrytému na poli. Keď ho človek našiel, skryl ho, od radosti šiel a predal všetko, čo mal, a kúpil to pole“ (Mat 13,44).
Ježiš Kristus videl, že ľudia sa úplne oddali honbe za pozemským ziskom a zabudli na večné hodnoty. Chcel zmeniť tento stav a oslabiť omamné čaro, ktoré človeka ochromuje. Vyhlásil: „Veď čo osoží človekovi, ak získa hoci celý svet, ale utrpí škodu na duši? Alebo čo človek dá ako protihodnotu za svoju dušu?“ (Mat 16,26) Kristus predstavoval ľuďom lepší svet, aby si znova uvedomili, že existujú aj krajšie a večné hodnoty. Pozýva nás na prah večnosti, ktorú osvecuje neopísateľná Božia sláva, a ukazuje nám nebeský poklad.
Je to najvyššia hodnota, ktorej sa nič nevyrovná. Obrazná reč v knihe Jób nám zobrazuje túto krásu: „Prahlbina vraví: Vo mne jej niet, a more hovorí: Nie je u mňa. Nedostať ju za rýdze zlato, ani striebrom nemožno zaplatiť jej cenu. Nedá sa vyvážiť ófirskym zlatom, ani vzácnym onyxom a zafírom. Nevyrovná sa jej zlato ani sklo, nedá sa vymeniť za zlaté predmety. Koraly a kryštál ani neprídu do úvahy; vlastniť múdrosť je nad perly.“ (Jób 28,14–18)
Tento poklad je ukrytý v Písme. Biblia je jedinečná Božia učebnica, Boží výchovný prostriedok, v ktorom sa nachádza základ skutočnej vedy. V Božom slove sa môžeme stretnúť s rôznymi vednými odbormi, no predovšetkým je v ňom to najdôležitejšia poznanie –o spasení.
Skutočné zmysluplné vzdelanie získa človek len štúdiom a zachovávaním Božieho slova. No ak vymení Bibliu za iné záujmy či témy, ktoré nevedú k Bohu a k nebeskému kráľovstvu, tak svoj život sám odsúdil k zatrateniu.
Ďalším bohatým zdrojom obdivuhodného poučenia je príroda. Božie pravdy môžeme pozorovať na zemi, v mori i na oblohe. Celá príroda nás učí o nebeskej múdrosti a večnej pravde. Človek, ktorého myseľ nie je vedená Duchom svätým jej však nerozumie. Hriech mu zatemnil duchovný rozhľad. Aj prírodu pozoruje a chápe bez Božieho usmernenia a tak jeho závery ho ešte viac odvádzajú od Boha. Ľudia často povyšujú svetskú múdrosť nad múdrosť Ježiša Krista. Bibliu pokladajú za niečo čo nepatrí do súčasného sveta.
Ľudia prebudení Duchom Svätým to však vidia inak. Uvedomujú si nesmiernu cenu ukrytého bohatstva a radi sa zrieknu všetkého, len aby si „mohli kúpiť pole s pokladom“. Namiesto kníh, v ktorých sú preferované názory ľudí žijúcich bez Boha si vybrali slová toho najpovolanejšieho Učiteľa, aký kedy žil na zemi. On stvoril život na zemi položil za nás svoj život, aby ho znovu obnovil a my sme vďaka Nemu mohli získať život večný.
1B) AKO JE POKLAD UKRYTÝ?
„Nebeské kráľovstvo je podobné pokladu ukrytému na poli. Keď ho človek našiel, skryl ho, od radosti šiel a predal všetko, čo mal, a kúpil to pole“ (Mat 13,44).
Ľudia neraz hovoria, že poklady evanjelia sú skryté. Mnohí sa síce honosia svojou múdrosťou, ale pravda je iná. Pod vplyvom svetskej filozofie natoľko vzrástlo ich sebavedomie, že stratili zmysel pre krásu, moc a tajomstvo plánu vykúpenia. Majú oči, no nevidia, majú uši, no nepočujú, majú aj rozum, ale skrytý poklad nevnímajú.
Človek niekedy chodí popri poklade bez toho, aby si to uvedomoval. Môže si sadnúť ku kmeňu stromu, aby si odpočinul, a vôbec nemusí tušiť, že pod jeho koreňmi sa skrýva bohatstvo. Tak to bolo aj so Židmi. Boh im zveril zlatý poklad pravdy. Židovskú bohoslužbu, ktorá mala pečať neba, ustanovil sám Boží Syn. Veľké pravdy o vykúpení zahalil do obrazov a symbolov. Keď však Kristus prišiel, Židia nepostrehli, že práve on bol zmyslom a naplnením týchto predobrazov. Učení predstavitelia tohto národa mali síce v rukách knihy Starej zmluvy, ale tradícia odovzdávaná z pokolenia na pokolenie, ako aj ich čisto ľudský výklad Písma im zakrývali pravdu, ktorú stelesňoval Kristus. Unikal im duchovný význam biblických spisov. Boh im otvoril pokladnicu poznania, ale oni to nepochopili.
Pán svoju pravdu pred ľuďmi neskrýva, ale oni sami si ju svojím správaním zatemňujú. Ježiš Kristus podal židovskému národu dosť dôkazov, že je Mesiáš. Jeho učenie však žiadalo od nich rozhodnú zmenu života. Poznali, že prijatím Krista by sa museli zriecť svojich obľúbených tradícií a zvyklostí, sebeckých a hriešnych návykov. Aby mohli prijať večnú, nezmeniteľnú pravdu, museli by priniesť obeť. Preto nechceli uznať ani najzávažnejší Boží dôkaz, aby uverili v Krista. Tvrdili, že veria starozmluvným spisom, ale odmietali uznať ich prorocké svedectvá o živote a povahe Ježiša Krista. Nedali sa presvedčiť z obavy, že by museli prežiť obrátenie a zrieknuť sa svojich predsudkov. Mali medzi sebou poklad evanjelia – Ježiša Krista – Cestu, Pravdu a Život, ale odmietli najväčší Dar, aký im mohlo nebo poslať.
„Predsa však aj mnohí z poprednejších mužov uverili v neho, ale nepriznali sa k tomu pre farizejov, aby ich nevylúčili zo synagógy“ (Ján 12,42). Presvedčili sa teda a uverili, že Ježiš je Boží Syn, ale ich ctibažné záujmy im bránili verejne sa k nemu priznať. Nemali takú vieru, ktorá by im umožnila prijať nebeský poklad. Túžili po svetskom majetku.
Aj dnes sú ľudia, ktorí priam dychtia po pozemských hodnotách. Zmýšľajú sebecky a ctižiadostivo. Ide im o majetok, slávu alebo o moc, a preto kladú ľudské zvyky, tradície a požiadavky nad to, čo žiada Boh. Poklady Božieho slova im zostávajú skryté.
„Telesný človek neprijíma veci Božieho Ducha; sú mu totiž bláznovstvom a nemôže ich poznať, pretože sa posudzujú duchovne“ (1Kor 2,14).
„Ak aj je naše evanjelium zahalené, je zahalené pre tých, ktorí hynú. V nich boh tohto veku zatemnil myseľ neveriacich, aby nevideli svetlo evanjelia o sláve Krista, ktorý je obrazom Boha (2Kor 4,3.4).
1A) Ukrytý poklad
„Nebeské kráľovstvo je podobné pokladu ukrytému na poli. Keď ho človek našiel, skryl ho, od radosti šiel a predal všetko, čo mal, a kúpil to pole“ (Mat 13,44).
V dávnych časoch nebývalo ničím zvláštnym, že ľudia ukrývali svoje poklady do zeme. O svoj majetok mohli totiž prísť rôznymi spôsobmi. Najčastejšie to bývali krádeže a lúpeže. Pri zmene vlády museli bohatí odvádzať vysoké dane. Okrem toho krajina žila v stálom nebezpečenstve, že ju napadnú a spustošia nepriateľské vojská. Preto si ľudia chránili majetok tým, že ho ukryli. Za bezpečný úkryt pokladali zem. Stávalo sa však, že majitelia zabudli, kam poklad zakopali. Stalo sa aj to, že zomreli. Vlastníka mohlo od jeho pokladu odlúčiť aj väzenie či vyhnanstvo. Nadobudnuté bohatstvo čakalo v úkryte, kým ho niekto náhodne objaví. V Ježišovej dobe sa neraz stalo, že sa v neobrábanej pôde našli staré mince, zlaté či strieborné šperky.
Istý človek si prenajal kus poľa a pri orbe našiel zakopaný poklad. Keď videl, že má bohatstvo na dosah ruky, nechal zlato v úkryte, vrátil sa domov a predal všetko, čo mal, aby si mohol kúpiť pole aj s pokladom. Rodina i susedia si mohli myslieť, že koná nerozvážne, lebo v neobrábanej zemi nevideli nijakú hodnotu. On však vedel, čo robí. Keď pole kúpil, dôkladne ho preskúmal, aby vybral celý poklad, ktorý získal týmto obchodom.
Podobenstvo znázorňuje, akú cenu má nebeský poklad a aké úsilie treba vynaložiť, aby ho človek získal. Muž, ktorý na poli našiel poklad, bol ochotný rozlúčiť sa so všetkým, čo mal, a urobiť všetko, len aby skrytý poklad zostal jemu. Rovnako ani tomu, kto našiel nebeský poklad, nebude príliš ťažká nijaká námaha a priveľká nijaká obeť, aby mohol vlastniť poklad pravdy.
Pole s pokladom z podobenstva predstavuje celú Bibliu a poklad je symbolom evanjelia. Božie slovo ponúka väčšie bohatstvo než všetky náleziská zlata a drahokamov tohto sveta.
