Dňa 7.11.2011 sme sa v Dome smútku na Kamennej ceste v Trnave rozlúčili

br. Róbertom Šimúnkom,

jedným zo zakladajúcich členov trnavského zboru, ktorý zomrel vo veku 85 rokov.

Len na Boha, mlčiac, očakáva moja duša,
od neho je moje spasenie
. – Žalm 62,1

V Kronike zboru si môžeme od br. Šimúnka a jeho manželky prečítať tieto vyznania:

.AKO SME V MLADOSTI SPOZNALI BOŽIU PRAVDU

Mária Šimúnková, rod. Kabová (1925-2000)

Do 14 rokov som vyrastala v Lučivnej pod Tatrami. Rodičia (robotníci) boli evanjelikmi a vychovávali nás osem detí v náboženskom duchu. Najmä matka bola zbožná. Keď som mala asi 6 rokov, od knižného kolportéra sa po prvýkrát dozvedela o Božej Pravde. Oslovilo ju to, vyhľadala zbor adventistov v Gerlachove a po príprave sa dala v r. 1931 pokrstiť. Neskôr ju nasledoval aj otec a starší bratia Juraj a Ján. Každú sobotu sme chodili pešo do zboru v Gerlachove na pobožnosť.

V dedine nás mali za sektárov, aj prieky nám robili, ale nehnevali sme sa. Potom v Hrnčiarovciach, kam sme sa v r. 1939 presťahovali, sa pobožnosti konali v našom dome. Navštevovali nás kazatelia br. Gehan a br. Ján Lichý. Ten ma pripravil i ku krstu a 9.12.1942 ako 17-ročnú v Bratislave pokrstil. V roku 1949 som sa vydala – manžel bol tiež adventista. Tak sme vychovali aj svojich dvoch synov a vychováme našich vnukov a vnučky. Vo všetkom nám všetkým Pán Boh pomáhal a pomáha. Pravde Božej sme zostali verní, milujeme ju a čakáme na príchod Ježiša Krista, nášho Vykupiteľa.

Takto si pamätáme br. Šimúnka zo zboru a posedení v zborovej záhrade

Róbert Šimúnek (1926-2011)

Vyrastal som v katolíckej rodine v Bánove pri Nových Zámkoch. Ako chlapca ma brávali do kostola, kde sme my chlapci stáli na vyhradenom mieste. Niektorí sa bavili, ale ja som občas p. farára počúval, keď čítal z Biblie. Pamätám sa na text „Ja som ten chlieb zostupujúci z neba“. Vtedy som si pomyslel: „Mať tak takúto knihu!

Ako 17-18-ročný (1943-1944) som pracoval v Baťovej továrni v Nových Zámkoch. Neďaleko mňa robil p. Košovič z Nových Zámkov. Obedovali sme v tráve na brehu rieky, kto si čo priniesol. Tam sa ma spýtal, či som už mal v rukách Bibliu. Odvetil som, že „ešte nikdy“. Povedal mi: „Zajtra z nej niečo prečítam.“ Na druhý deň mi prečítal niektoré evanjelium. Veľmi na to zaujalo. Potom prečítal celé Desatoro a hovoril aj o sobote. Veľmi na mňa zapôsobil 1. žalm. Od tej doby ma to stále znepokojovalo, najmä ten žalm.

Dňa 15.7.1944 Nové Zámky bombardovali. Pána Košoviča nebolo v práci, vyhľadal som ich byt a našiel som ho zničený. Susedia mi povedali, že celá rodina v byte zahynula. Poplakal som si, ale cítil som, že posolstvo, čo mi dal, vo mne žije. Našiel som si prácu v Bratislave a vyhľadal som adventistov. Ujal sa ma biblický pracovník br. Ján Kaba a 20.10.1945 som bol v Dunaji pokrstený.

Nastal pre mňa nový život, v ktorom mojím verným druhom je Ježiš Kristus. Našiel som si manželku – adventistku, s ktorou sme bývali v Hrnčiarovciach nad Parnou. Za prácou som cestoval na Ostravsko. Po nejakom čase som sa zamestnal v Trnave na Strojno-traktorovej stanici, kde som pracoval ako opravár poľnohospodárskej techniky a kombajnista. Stal som sa inštruktorom kombajnistov pre Slovensko. V tomto obdobi som sa zapojil do zlepšovateľského hnutia vtedajšieho Československa a získal som niekoľko významnych ocenení v tejto oblasti. Neskôr som pracoval ako opravár vysokozdvižných vozíkov. Do tejto práce som sa nechal zasvätiť mojím starším synom a pracoval som tam až do dôchodku.  Ako uviedla manželka, Bohu vďačíme za všetko, čo nám kedy z milosti dal a stále dáva.“