Carl bol tichý človek. Nehovoril veľa. Vždy pozdravil so širokým úsmevom a pevným stisnutím ruky. Hoci žil v našom susedstve už vyše 50 rokov, nikto nemohol povedať, že ho pozná naozaj dobre.

Pred odchodom do dôchodku chodieval každé ráno autobusom do práce. Často sme znepokojene sledovali, ako osamelo kráča dolu ulicou. Trochu kríval, lebo v druhej svetovej vojne ho poranila guľka. Pri pohľade naňho sme sa obávali, že hoci druhú svetovú vojnu prežil, viac už asi neprežije. V našom okolí na predmestí bolo stále viac náhodných násilností, partií a drogovej činnosti.

Keď v našom miestnom zbore uvidel leták, kde žiadali dobrovoľníkov, aby sa starali o záhrady za kazateľovým bytom, zareagoval skromne, ako bolo preňho typické. Bez veľkej slávy sa len prihlásil.

Už mal takmer 87 rokov, keď sa napokon stalo presne to, čoho sme sa vždy obávali. Už polial takmer celú záhradu, keď sa k nemu priblížili traja násilníci z pouličnej partie. Nevšímal si ich pokus n ahnať mu strach a len sa spýtal: „Nechcete sa napiť z hadice?“

Najvyšší z nich, ktorý vyzeral najtvrdšie, sa zlomyseľne pousmial: „Ale hej, iste!“

Keď mu ju podával, druhí dvaja ho schmatli za rameno a zhodili ho na zem. Kým sa hadica bláznivo krútila po zemi a máčala všetko okolo, útočníci mu ukradli peňaženku a hodinky, čo dostal odchode do dôchodku a ušli.

Pokúšal sa postaviť, lenže ho zhodili na boľavú nohu. Ležal tam a snažil sa pozbierať, keď k nemu dobehol kazateľ, aby mu pomohol. Videl síce útok z okna, ale nemohol pribehnúť dosť rýchlo na to, aby mu zabránil.

„Carl, si v poriadku? Nie si zranený?“ vypytoval sa ho a pomáhal mu vstať.

Carl si len prešiel rukou po čele, vzdychol a pokrútil hlavou. „Boli to len nejaké decká, pankáči. Dúfam, že jedného dňa zmúdrejú.“

Mokré šaty sa mu prilepili na chatrné telo. Zohol sa po hadicu. Znovu nastavil dýzu a začal polievať.

Zmätený a trochu ustarostený kazateľ sa zadivil: „Carl, čo to robíš?“

„Musím to dopolievať. V poslednom čase je veľmi sucho,“ zaznela pokojná odpoveď.

Ubezpečil sa, že je Carl skutočne v poriadku a len nad ním žasol. Bol to človek z iného času a priestoru.

O pár týždňov sa tí traja vrátili. Rovnako ako predtým si ich vyhrážky nevšímal. Znovu im ponúkol hadicu, aby sa napili. Tentoraz ho neokradli. Vytrhli mu hadicu z ruky a od hlavy až po päty ho zmáčali ľadovou vodou.

Keď sa ho dosť naponižovali, odvliekli sa dolu ulicou. Pískali si, nadávali a padali jeden cez druhého, keď sa bujaro bavili na tom, čo práve urobili.

Carl ich len pozoroval. Potom sa otočil k hrejivému slnku, zodvihol hadicu a ďalej polieval.

Leto rýchlo prechádzalo do jesene. Práve čosi oral, keď ho vyľakal ktosi, kto k nemu náhle pristúpil zozadu. Potkol sa a spadol medzi čečinu. Keď sa namáhavo snažil znovu postaviť na nohy, obrátil sa a zbadal, že je to ten vysoký vodca letných trýzniteľov a načahuje k nemu ruku. Pripravil sa na očakávaný útok.

„Neboj sa, starec, tentoraz ti neublížim.“ Mladík hovoril jemne a stále k nemu vystieral potetovanú a zjazvenú ruku. Pomohol mu na nohy, vybral z vrecka pokrčené vrecúško a podával mu ho.

„Čo je to?“ vydýchol Carl.

„Je to tvoje,“ vysvetlil muž. „Vraciam ti, čo ti patrí. Aj peniaze, ktoré si mal v peňaženke.“

„Nerozumiem,“ hlesol Carl. „Prečo mi teraz pomáhaš?“

Muž prešliapol z nohy na nohu a zdalo sa, že je rozpačitý a nesvoj. Vyhŕklo z neho: „Niečo som sa od teba naučil. Chodieval som s tou partiou a ubližoval som ľudom ako si ty. Vybrali sme si ťa, lebo si starý a vedeli sme, že si to môžeme dovoliť. Ale vždy, keď sme ti niečo urobili, namiesto toho, aby si kričal a bránil sa, pokúšal si sa nám dať napiť. Necítil si k nám nenávisť za to, že sme ťa nenávideli. Bol si k nám stále láskavý.“

Na chvíľu sa zarazil. „Keď sme ťa okradli, nemohol som spávať, tak tu ti to vraciam.“

Na ďalšiu trápnu chvíľu sa odmlčal a nevedel, čo by mal ešte dodať. „Myslím, že tým vrecúškom sa ti chcem vlastne poďakovať za to, že si ma dal do poriadku.“ A odkráčal dolu ulicou.

Carl hľadel na vrecúško vo svojich rukách a nesmelo ho otvoril. Vybral svoje hodinky a pripol si ich na zápästie. Potom nazrel do peňaženky, či v nej má svoju svadobnú fotku. Chvíľu uprene pozeral na mladú nevestu, ktorá sa naňho spred tých mnohých rokov stále usmievala.

Zomrel v tú zimu, jedného studeného dňa po Vianociach. Napriek počasiu mu prišlo na pohreb veľa ľudí. Kazateľ si zvlášť všimol vysokého neznámeho mladíka, ticho sediaceho vo vzdialenom kúte kostola. Kázal o Carlovej záhrade, ako o životnej lekcii. Z hlasu mu bolo cítiť, že zadržiava slzy. Povedal: „Robte to najlepšie, čo viete, nech je vaša záhrada taká krásna, ako sa len dá. Na Carla a jeho záhradu nikdy nezabudneme.“

Nasledujúcu jar vyšiel nový letáčik. Stálo v ňom: „Potrebujeme záhradníka, ktorý by sa staral o Carlovu záhradu.“ Zaneprázdnení farníci si ho nevšímali, až jedného dňa ktosi zaklopal kazateľovi na dvere. Keď ich otvoril, uvidel pár zjazvených a potetovaných rúk a v nich leták. „Myslím, že je to práca pre mňa, ak ma vezmete,“ povedal mladík. Spoznal v ňom toho istého mladého muža, ktorý vrátil Carlovi ukradnuté hodinky a peňaženku.

Vedel, že Karlova láskavosť mu obrátila život naruby. Podal mu kľúče od záhradnej kôlne a pritakal: „Áno, choď, staraj sa o Carlovu záhradu a ucti si ho.“

Muž sa pustil do práce a niekoľko nasledujúcich týždňov ošetroval kvety a zeleninu práve tak, ako to robieval Carl. V tom čase chodil na vysokú, oženil sa a stal sa popredným členom komunity. Nikdy nezabudol na svoj sľub a na Carlovu pamiatku udržiaval záhradu takú krásnu, akou by ju podľa neho bol udržiaval on.

Jedného dňa oslovil nového kazateľa a povedal mu, že o záhradu sa už nemôže starať. S plachým a šťastným úsmevom mu vysvetlil: „Manželka v noci porodila a v sobotu príde s chlapčekom domov.“

Kazateľ sa potešil a vzal kľúče od kôlne, ktoré mu podával: „Tak blahoželám. To je úžasné! Ako sa dieťa volá?“

„Carl,“ zaznela odpoveď.

SVOJÍM ŽIVOTOM PÍŠEME EVANJELIUM. MNOHÍ NEČÍTAJÚ BIBLIU, ALE NÁŠ ŽIVOT ÁNO…