Text pred kázňou: Gal  3,23-26

Písal sa rok 2004. Na internete som našla túto správu: vodcovia Celosvetovej Božej cirkvi  a mnohí bývalí adventistickí kazatelia a učitelia Biblie prijali „novozmluvnú teológiu“. Podľa nich bola Stará zmluva založená na balíku zákonov, kým nová zmluva na zásadách lásky.

Viete, čo ma zarazilo? Ich útoky proti zákonu a sobote. Časopis Proclamation vydávali bývalí adventisti, boli v ňom články a obrázky od dvoch bývalých adventistických kazateľov Grega Taylora a Paula Vogta. Jerry Galdson, Ph.D., ktorý učil niekoľko rokov v Southern Adventist University, vysvetľuje na 22 stranách svojej knihy „Púť teológa z adventizmu s. d. do hlavného prúdu kresťanstva“, prečo odmietol sobotu ako starozmluvnú ustanovizeň.

Hlavnou zbraňou je tvrdenie, že sobota je pozostatok Starej zmluvy a preto bola ukončená na kríži. Kríž je deliacou čiarou medzi Starou a Novou zmuvou, medzi zákonom a milosťou, medzi sobotu a nedeľou. Veria, že Desať prikázaní tvorilo jadro Starej zmluvy  Útokmi na sobotu sa snažia zničiť platnosť a hodnotu mojžišovského zákona.

Najvplyvnejším „útočníkom“ proti sobote bol jej bývalý svätiteľ Dale Ratzlaff, ktorý 15 rokov slúžil v Cirkvi adventistov, najskôr ako učiteľ biblie na Monterey Bay Academy a potom ako kazateľ v Kalifornii. Jeho kniha má názov „Sobota v kríze“.

Čo sa tuná vlastne stalo? Kde je problém? Je to problém v chápaní starej a novej zmluvy, obradného a mravného zákona. Len na vysvetlenie: obradný alebo iným slovom ceremoniálny zákon, sa týka obetí zvierat a rôznych iných záležitostí, a mravný zákon, to je desať Božích prikázaní. Preštudujme si túto otázku spolu. Na konci nášho štúdia nám zažiari evanjelium.

Skôr, ako pokročíme ďalej, musíme si vysvetliť jeden termín, lebo inak by sme nerozumeli tomu, čo bude nasledovať. Tým termínom je „zmluvný dispenzacionalizmus“. O čo vlastne ide?

DISPENZACIONALIZMUS je viera, že dejiny vykúpenia sú rozdelené do rôznych dispenzácií alebo inými slovami časových úsekov, v ktorých Boh pracoval s ľudstvom odlišným spôsobom.

Podľa výkladu dispenzacionalistov predstavuje Stará a Nová zmluva dva rôzne plány spásy pre dva rôzne ľudy: pre Izrael, ktorý reprezentuje judaizmus, a pre cirkev, predstavujúcu kresťanstvo.   (Zdroj: Samuele Bacchiocchi: The Controversy over the Covenants)

Čo vám ale napadne pri pohľade na tento nákres?

Že existujú dvaja bohovia: ten prvý vyžadoval od Izraelitov v Starej zmluve, aby poslúchali zákon, a to až po ukrižovanie Krista. Je to Boh-policajt ktorý ustavične kontroluje, či sa dodržiava zákon. Predel medzi starou a novou zmluvou tvorí kríž. A dostávame sa k druhému Bohu, Bohu novej zmluvy, ktorá podľa dispenzacionalistov trvá od ukrižovania Ježiša Krista. Tento druhý Boh od nás nevyžaduje, aby sme poslúchali zákon, ale trvá na milosti a láske. Je to milujúci Boh. Veríme v takýchto dvoch Bohov dvoch zmlúv? Nie je v Písme napísané, že Boh je jeden a že sa nemení?

Diagnóza Celosvetovej Božej cirkvi znie: zmluvný dispenzacionalizmus. Viete, že tento problém sme v našej cirkvi už riešili? Rada by som sa spolu s vami vrátila do druhej polovice 19. storočia, keď táto otázka otriasla našou denomináciou.

– V 80. rokoch 19. storočia v USA postupne narastala kríza súvisiaca s celonárodným uzákonením nedele.  Rozvíjala sa od 60. rokov, keď sa organizácie ako National Reform Association (Národné reformačné združenie) snažili udržať Ameriku kresťanskou. Hlavným bodom ich programu bola snaha chrániť posvätnosť nedele.

– Niektorí Američania, ktorí chránili „deň Pána“, začali vnímať adventistov s.d. ako „problém“. Konflikt sa začal priostrovať v r. 1882, keď miestne úrady v Kalifornii zatkli Willieho Whitea, najmladšieho syna Jamesa a Ellen Whiteových, za nedelňajšie prevádzkovanie nakladateľstva Pacific Press.

– V októbri toho roku (6.-16.10.1882) sa v Kalifornii konalo výročné stanové stretnutie. Pre adventistov z tichomorského pobrežia to bola významná udalosť, „zďaleka najväčšie stretnutie, aké sa kedy konalo v Kalifornii“. Všetci ho brali veľmi vážne, a to kvôli vzrušeniu, ktoré v tejto oblasti panovalo kvôli nedeli. Adventisti s.d. boli presvedčení, že sa odohrávajú posledné udalosti. A práve toto presvedčenie ich poháňalo k tomu, aby dokončili Healdsburg College a predstavili ho na stretnutí. Jeho cieľom bolo školiť pracovníkov na hlásanie poslednej zvesti. Účastníkom táborového stretnutie bolo povedané: „Všetko naznačuje, že naša práca sa blíži k záveru.“

V roku 1887 Robert H. Crockett vyhlásil: „Počas dvoch rokov od zrušenia doložky o výnimke bolo v Arkansase viac náboženského prenasledovania ako vo všetkých štátoch dokopy od roku 1787.“

V roku 1888 zasiahol problém soboty Tennessee a ďalšie štáty a 21.5.1888 podal H. W. Blair  návrh zákona na celonárodné uzákonenie nedele.

Takže také bolo dobové pozadie. Ako to však vyzeralo vo vnútri cirkvi?

Ako adventisti sme si zakladali na tzv.. „pilieroch“, ktoré odlišovali našu cirkev od ostatných.

O akých pilieroch hovoríme?

  • Ako cirkev sme bazírovali na zákone a práve ten sme zdôrazňovali pri evanjelizácii i v náboženskom živote. Podľa Berta Haloviaka tradičný adventizmus veril tomu, že odpustenie je dar, umožnený jedine krížom, ale spravodlivosť za dar nepovažoval. Všeobecne sa verilo tomu, že po odpustení minulých hriechov všetko už závisí od osobnej poslušnosti veriaceho, od toho, ako dodržiava zákon.

Nastal však problém. Podľa slov EGW cirkev prílišným zdôrazňovaním zákona  veľmi utrpela. Napísala, že

„…ako ľud sme zákon zvestovali, nakoniec sme vyschli ako pohorie Gilboe, ktoré nezvlažovala ani rosa, ani dážď. (RH, 11.3.1890).

Aj vtedajší predseda GK George I. Butler si uvedomoval, že duchovný stav cirkvi nie je dobrý. Napísal: „Na každej strane je zlo v každej podobe, a predsa sa náš ľud stáva stále zatvrdnutejším a bezcitnejším.“ (G. Butler E. Whiteovej, 24.12,1886; GIB  1886 WE).

  • Bert Haloviak uvádza vo svojej knihe „Tri cesty do Minneapolisu“ (Three Paths to Minneapolis), že ako adventisti sme boli pyšní na to, že sme sa ako cirkev až  do onoho času nemuseli vzdať žiadneho stanoviska z dôvodu, že by bolo nesprávne. Evanjelizačné úspechy boli ohromné. Evanjelista prišiel, postavil stan, urobil niekoľko prednášok, biblickými argumentmi porazil všetkých súperov, pozbieral najlepších členov z tamojších cirkví, založil zbor a pohol sa ďalej. A predsa: podľa slov EGW „kazatelia dôverovali príliš sile argumentu“ a nespoliehali sa riadne na Boha. Chýbala im skutočná „pokora duše“ a hlboká „láska k ľuďom“. Výsledky takejto debatnej metodológie viedli k „sebavyvýšeniu“ a cirkev za to draho platila“.
  • Takže si to zhrňme: adventisti boli  v 90.  rokoch. 19. storočia prenasledovaní kvôli sväteniu soboty a všetci očakávali príchod Pána. Vieme, že ako cirkev i jednotlivci sme bazírovali na zákone a to malo za následok mravný úpadok a formalizmus. Toto sotva vyzeralo ako vhodná doba na to, aby nejakí dvaja kazatelia-zelenáči z Kalifornie začali spochybňovať niektoré body učenia cirkvi.

Prejdime však k zákonu a zmluvám. Pred kázňou sme čítali verše z listu Galatským, ktoré hovorili o zákone.

Gal 3,23.24: „ Ale prv, ako prišla viera, boli sme strážení pod zákonom [s určením] pre vieru, ktorá mala byť zjavená, takže zákon bol naším pestúnom, vedúcim nás ku Kristovi, aby sme boli ospravedlnení z viery.

Pozrime sa na slovo „pestún“ v rôznych prekladoch Biblie:

  • Roháček:   pestún
  • angl. verzia:   učiteľ
  • nem. a škand. verzie:   dozorca, správca trestnice
  • grécky:   paidagogos (dnes „pedagóg“)

Kto to bol paidagogos? Otcov otrok, ktorý sprevádzal jeho chlapcov do školy, aby videl, že nie sú záškolákmi. Ak sa pokúsili utiecť, priviedol ich späť a mal právo ich dokonca zbiť, aby ich udržal na ceste.

Takže tieto dva verše nám hovoria, že zákon bol naším „paidagogos“, pestúnom, ktorý nás viedol ku Kristovi, aby sme boli ospravedlnení z viery.

25. verš pokračuje: Ale odkedy prišla viera, už nie sme pod pestúnom.“ A máme tu problém. V našej ranej histórii sme ako adventisti verili, že zákon, ktorý bol pestúnom, bol ceremoniálny zákon, zákon obetí zvierat. Naši oponenti naopak všeobecne učili, že na kríži bol zrušený mravný zákon.

Len na zopakovanie: už sme si povedali, že ceremoniálny alebo obradný zákon sa týkal obetí zvierat a mravný zákon to je desatoro.

Čo sa pestúna týka, ako výnimku môžeme uviesť advent. priekopníka J. N. Andrewsa (1829-1883), ktorý ohľadne Gal 3,24 napísal, že išlo o zákon desiatich prikázaní.

  • V roku 1854 vydal Joseph Harvey Waggoner knihu pod názvom „Boží zákon: Preskúmanie svedectva obidvoch zmlúv“. Uviedol v nej, že zákon v Gal 3 je mravný zákon. Toto stanovisko spôsobilo rozrušenie medzi adventistickými veriacimi vo Vermonte a následne poslali do Battle Creeku Stephena Pierceho, aby diskutoval o tomto názore s vedením GK.
  • Starší Pierce vyhlásil, že nevie povedať, ako nás môže mravný zákon doviesť ku Kristovi. Povedal, že pestúnom je systém zákonov, nie však mravný zákon.
  • Uriáš Smith bol v tom čase mladý vo viere (1856) a venoval tomuto dianiu starostlivú pozornosť. Neskôr bol presvedčený o tom, že E. Whiteová mala videnie, ktoré vyhlásilo stanovisko Josepha Waggonera za nesprávne a Stephena Pierca za správne. Kniha J. H. Waggonera bola stiahnutá z obehu.
  • V roku 1887 Ellen Whiteová uviedla, že si nevie spomenúť, o čom dané videnie bolo: „Som znepokojená, lebo si za nič na svete neviem spomenúť, čo mi bolo ukázané vo veci dvoch zákonov. Nevie mi prísť na um, čo za výstraha a varovanie bola daná staršiemu J.H. Waggonerovi. Možno nabádanie, aby svoje myšlienky v tom čase nedával do popredia, lebo hrozilo veľké nebezpečenstvo rozkolu.“ (list E.G.Whiteovej G.I.Butlerovi a U. Smithovi, 5.apríl 1887, Bazilej, Švajčiarsko, EGW 1888,-32)
  • Aby sme to skrátili, po roku 1856 považovalo vedenie ASD s výnimkou Josepha H.Waggonera zákon v Gal 3,19.24 za ceremoniálny zákon. Tiež boli toho názoru, že zmluvy sú dispenzácie času, t.j. že stará zmluva vznikla na Sínaji a skončila sa na kríži, kým nová sa na kríži začala a prebieha až po druhý príchod.

Ubehlo 30 rokov. Syn Josepha Waggonera, Ellet, zverejnil v júni roku 1884 v Znameniach doby, kde pracoval spolu s Alonsom T. Jonesom ako redaktor, 10-dielnu sériu článkov o zákone a zmluvách.
Do septembra toho roku vošiel po prvýkrát do ťažkých vôd zákona v liste Galatským a riadne ich rozvíril. Rovnako ako jeho otec tvrdil, že pestúnom je mravný zákon a ostatní to chápali tak, že ruší platnosť zákona, na ktorom cirkev tak bazírovala, a s ním aj soboty, za ktorú boli prenasledovaní.

Nastal rok 1888. V novembri sa v Minneapolise uskutočnilo školenie kazateľov a hneď po ňom zasadnutie Generálnej konferencie. Práve ono bolo počiatkom dlhotrvajúcej krízy v našej cirkvi.

Čo povedala EGW o posolstve, ktoré tam odznelo ústami E. J. Waggonera a Alonsa T. Jonesa? V jej Svedectvách pre kazateľov stojí:

V Minneapolise stáli proti sebe 2skupiny:

  1. V opozícii bol Uriáš Smith, George Butler, tajomník GK Dan Jones, R. C. Porter a ďalší.
  2. Hlásateľmi novej zvesti boli Ellet Waggoner, Alonso T. Jones a po ich boku sa postavila Ellen Whiteová. V období formovania učenia cirkvi spočívala jej úloha v tom, že až keď sa po dôkladnom štúdiu Písma dospelo k nejakému stanovisku, Boh skrze ňu poslal svetlo, potvrdzujúceho jeho správnosť. Sestra Whiteová však sama tvrdila, že „Ak svedectvá nehovoria podľa Božieho slova, odmietnite ich. Kristus a Beliál nemôžu byť spojení.“ (Testimonies, zv. 5, str.  691)

Ellen Whiteová sa spočiatku nevyjadrovala k tomu, kto má pravdu vo veci zákona a zmlúv. Vyzývala obe strany, aby v kresťanskom duchu spoločne pátrali v Biblii a skúmali kde je pravda, a tiež, aby boli ochotní vzdať sa svojich doterajších presvedčení, ak vo svetle Písma zistia, že sú nesprávne.

Aké problémy sa vlastne v Minneapolise riešili?

1) zmluvy
2) zákon v 3. kapitole listu Galatským.

Na dvoch nákresoch si ukážeme, aké stanoviská o zákone a zmluvách zastávali tieto dve skupiny.

Najskôr si pozrime výklad opozície. Ide o dispenzačný model (viď Obr. nižšie).

Skúsme si teraz dosadiť do tohto dispenzacionalistického obrázku namiesto obradného mravný zákon. Čo sa stane? Ukrižovaním sa jeho platnosť končí. Presne toto vyčítali Elletovi Waggonerovi. Práve dispenzacionalistické nazeranie na zmluvy doviedlo Dudleyho Canrighta k odchodu z cirkvi. Na základe štúdia Biblie totiž prijal názor, že pestúnom je mravný zákon a už necítil povinnosť zachovávať ho a svätiť sobotu. Presne toto urobili aj bývalí adventisti z Celosvetovej Božej cirkvi, ktorú sme spomínali v úvode.

2. obrázok ukazuje stanovisko zastávané Elletom Waggonerom. Zmluvy podľa jeho výkladu idú súbežne od pádu po druhý príchod a sú stavom srdca a nie dispenzáciami času. V obidvoch zmluvách Boh chce od svojho ľudu, aby miloval svojich blížnych a žil v súlade s mravnými zásadami desatora. Ako to vieme? Keď Ježiš dal „nové“ prikázanie, aby sme milovali Boha a svojich blížnych, citoval z 3 Moj 19,18 a 5 Moj 6,5, čiže zo Starej zmluvy.

Waggoner v roku 1893 napísal:

„Kresťanská dispenzácia“ sa pre človeka začala prinajmenšom už pri páde. Skutočne existujú dve dispenzácie, dispenzácia hriechu a smrti, a dispenzácia spravodlivosti a života, ale tieto dve bežia súbežne od pádu. Boh pristupuje k ľuďom ako k jednotlivcom, nie ako k národom, ani nie podľa storočia, v ktorom žijú. Bez ohľadu na obdobie svetových dejín môže človek kedykoľvek prejsť zo starej dispenzácie do novej.“ (EJW „The Two Dispensations“, PT 9, 23 (7. september, 1893), str. 356.)

Waggonerov pohľad na zmluvy mravný zákon Kristovou smrťou neruší. Ten zostáva v platnosti, aby viedol ku Kristovi aj iných. Obrátenému človeku vpisuje Kristus zákon do srdca.

Ján 6,  28.29, Ján 15,4.5, Iz 41,10-14

Skôr, ako si v prehľadnej tabuľke tieto zmluvy porovnáme, pozrime sa na podobenstvo od apoštola Pavla, ktoré máme zaznamenané v Gal 4,21-31:

O čom vlastne je Stará a Nová zmluva?

  • Stará zmluva bola uzatvorená v desivej kulise Sínaja. Celý vrch sa triasol a dymil a hlasno znela trúba, keď Boh vyhlásil z neho zákon 10 prikázaní. Ľud sľúbil: „Všetko, čo riekol Hospodin, budeme plniť a poslúchať“ (3 Moj 20; 24,3.7.8). Zmluva bola potvrdená krvou juncov.
  • Nová, večná zmluva, bola uzatvorená s Abrahámom 430 rokov pred vyhlásením zákona zo Sínaja. Abrahám uveril Bohu, že v jeho semene budú požehnané všetky čeľade zeme a že jemu a jeho potomstvu, ktorého bude ako hviezd na nebi, dá naveky zem. Táto zmluva bola potvrdená krvou Krista. „Toto je tá krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za vás.“

(1 Moj 12,2.3; 13,14-16; 15,5.6.18; 22,15-18)

A teraz si tie zmluvy porovnajme:

Gal 3,11: No, že zákonom nebol a nebude nikto ospravedlnený u Boha je zrejmé, pretože spravodlivý bude žiť z viery.

Môžete si položiť otázku: načo bola teda zmluva na Sínaji, keď je zmluva s Abrahámom večná a sľubuje vykúpenie? Tu je vysvetlenie od Ellen Whiteovej. Dňa 26. augusta 1890, takmer dva roky po konferencii v Minneapolise, vyšiel jej nový materiál, kniha Patriarchovia a proroci. Začlenila do nej to, čo jej bolo 6. marca 1890 ukázané o Waggonerovom stanovisku k zmluvám. Je to 32. kapitola pod názvom „Zákon a zmluvy“, jedno z najlepších vyhlásení o vzťahu medzi zmluvami a spravodlivosťou z viery (Patriarchs and Prophets 370,371 – PP 273). Týmto potvrdila stanovisko Elleta Waggonera o zmluvách. Pripomeňme si, že zmluvy, to bol jeden z dvoch sporných bodov v Minneapolise. V cirkvi ešte stále zostávala otvorená otázka zákona v Gal 3.

Ak však zmluva s Abrahámom obsahovala zasľúbenie vykúpenia, načo bola na Sínaji urobená iná? Ľud v otroctve do veľkej miery stratil poznanie Boha a zásad Abrahámovej zmluvy. Pri vyslobodzovaní z Egypta sa im Boh snažil zjaviť svoju moc a milosrdenstvo, aby boli vedení k láske a dôverovali Mu. Priviedol ich k Červenému moru, kde sa im, prenasledovaným Egypťanmi, únik zdal nemožný, aby si uvedomili svoju krajnú bezmocnosť a potrebu Božej pomoci – a vtedy ich zachránil. Tak boli naplnení láskou a vďačnosťou k Nemu a dôverou v Jeho moc pomôcť im. Priviazal si ich k sebe ako ich vysloboditeľ z časného otroctva…

… Ľud si neuvedomoval hriešnosť svojich vlastných sŕdc a to, že bez Krista nie je možné, aby zachovávali Boží zákon, a bez váhania vošli do zmluvy s Bohom. Boli presvedčení, že dokážu ustanoviť svoju vlastnú spravodlivosť, a tak vyhlásili: „Všetko, čo Hospodin povedal, budeme robiť, a budeme poslušní“ (2 Moj 24,7)… … Prešlo len niekoľko týždňov, a porušili svoju zmluvu s Bohom a klaňali sa rytej modle [tu sa odvoláva na zlaté teľa]. Nemohli dúfať v Božiu priazeň skrze zmluvu, ktorú porušili, a tak, vidiac svoju hriešnosť a potrebu odpustenia, boli privedení k presvedčeniu o svojej potrebe Spasiteľa zjaveného v Abrahámovej zmluve a v predobrazných obetiach. Vierou a láskou boli teraz pripútaní k Bohu ako svojmu vysloboditeľovi z otroctva hriechu. Boli pripravení oceniť požehnania novej zmluvy.

Podmienkou „starej zmluvy“ bolo poslúchaj a ži“…. Nová zmluva bola založená na „lepších zasľúbeniach“: prísľube odpustenia hriechov a Božej milosti, ktorá obnoví srdce a uvedie ho do súladu so zásadami Božieho zákona.“  (Tamže 373,373 – PP 273,274).

Dobre. Zmluvy sme si prešli. A teraz sa pozrime na platnosť zákona. Bolo desatoro na kríži zrušené, ako to medzi inými tvrdila Celosvetová Božia cirkev a v jej radoch i mnohí z adventistov? Dale Ratzlaff tvrdí: „V novej zmluve zákon už neplatí pre toho, kto zomrel s Kristom“ . Má pravdu? Áno. Má pravdu. Ten, kto zomrel s Kristom, už nie je pod odsúdením zákona. Neznamená to však, že zákon nemá byť zachovávaný.

VTIP: Kamión sa rúti vpred. Vpredu tunel, zľava skalná stena, sprava priepasť. Pri ceste značka s nápisom: „4 metre.“ Závozník vyľakane vraví: „Fero, počuj, veď ten tunel je vysoký len 4 metre a náš kamión má viac!“ Fero ľahostajne mykne plecom: „No a? Vidíš tu niekde nejakého policajta?“

Zákon chráni nás i ľudí okolo nás. Môžeme ho prirovnať k takej dopravnej značke. Boh nie je policajt, ktorý striehne na naše priestupky. Ale dal značky, prikázania, aby nás ochránil.

Niekedy v r. 1900 Ellen Whiteová povedala: „Pýtajú sa ma na zákon v liste Galatským: Ktorý zákon je pestún, ktorý nás má priviesť ku Kristovi? Odpovedám: Tak ceremoniálny, ako aj mravný zákon desiatich prikázaní.“ Toto bolo stanovisko, ktoré zaujal Stephen Pierce v 50. rokoch, a síce, že „… pestún, to boli všetky formy zákona.“ (C. Mervyn Maxwell (27. febr. 1983) vyhlásenie pripojené k: Tim Crosby: „Ellen G. Whhite and the Law in Galatians: A Study in the Dynamics of Present Truth“, str. 48).

Kristovým ukrižovaním sa zrušil ceremoniálny zákon, systém obetí, ktorý poukazoval na Spasiteľa, ktorý príde. Obete, ktoré prinášal už Ábel a Noe, neboli prostriedkom na odpustenie hriechov. Tie odpúšťal len Kristus. Ábel a Noe nimi dokazovali, že ich viera v očakávanú obeť ich Spasiteľa je úprimná (Penno). Ten, kto vierou prijíma Kristovu obeť, už nie je pod zákonom, ale pod milosťou.

Kristus zákon nezmenil, ani nenahradil. Vpisuje nám ho do srdca, presúva ťažisko z vonkajších činov na vnútorné pohnútky. Príkladom nám môže byť 6. prikázanie „nezabiješ“, ktoré podľa Ježišovho výkladu hovorí o vražde i hneve (Mt 5,22-23) alebo 7. prikázanie „nezosmilníš“, ktoré sa zaoberá smilstvom i chtivým pohľadom (Mt 5,28).

Zákon pridaný po 430 rokoch nemôže zrušiť zasľúbenie, vraví nám Gal 3,17. Čiže neprináša spásu, ale ukazuje hriech. (Rim 3,20; 5,13; 7,7; Gal 3,19)

Slovo „pridaný“ v origináli je pareiselthen a znamená vyslovený, zdôraznený.

Ako je to teda s vierou a skutkami? Ratzlaff tvrdí, že zákon desatora bol zrušený, takže skutky netreba. Stačí len viera, alebo sú potrebné aj skutky?

Čo na to hovorí Písmo? Čas nám nedovolí uviesť všetky texty, takže len tri príklady za všetky.

  Viera,

ale na druhej strane aj

  skutky.

Tak ako je to?

Ellen Whiteová veľmi pekne vyjadrila vzťah medzi vierou a skutkami týmto výrokom: „Zachovávanie Božích prikázaní si od nás vyžaduje dobré skutky, sebazaprenie, sebaobetavosť a oddanosť dobru druhých; nie že by nás samotné naše dobré skutky mohli spasiť, ale istotne nemôžeme byť spasení bez  nich. Keď sme urobili všetko, čo sme boli schopní urobiť, máme  povedať: Neurobili sme viac, než svoju povinnosť a sme prinajlepšom neužitoční sluhovia, nehodní ani tej namenšej priazne u Boha. Kristus musí byť našou spravodlivosťou a korunou našej radosti.“  (E. Whiteová: The Sin of Selfishness, RH, 13. júl 1886) 

V roku 1898 vyšla kniha Ellen Whiteovej „Túžba vekov“. Začlenila do nej princíp mravného zákona ako „učiteľa“.

Dva roky po zverejnení tohto citátu vydal E. J. Waggoner v Anglicku, kde vtedy pôsobil, knihu „Večná zmluva“. Podrobne v nej vysvetlil svoje chápanie zákona a zmlúv.

Týmto sa náš výlet do histórie končí. Na základe Biblie sme si ukázali, v čom spočíval problém Ratzlaffa a ostatných z Celosvetovej Božej cirkvi.

Skúsme si však to, čo sme sa naučili o skutkoch a viere, preniesť trochu do praxe. Keď budeme čítať nasledujúcich 8 bodov morálneho rozvoja, položme si každý jeden otázku: Prečo vo svojom kresťanskom živote robím to, čo robím?

1. = poslúchaj a ži! Legalizmus, stará zmluva a strašenie peklom. Alebo bič. To je to, čo robili farizeji.
2. toto je opak biča: med. Sľubovaná odmena. Za vykúpenie to stojí, trochu sa snažiť, nie?
3.
4.
A teraz si všimnite posun v pohnútkach smerom zvonku dovnútra.
5.
6.
7.
8. = zmluva lásky

Našej babke visievala v kuchyni na stene vyšívaná dečka. Biely podklad, modrá niť. Kedysi to bola taká móda. Stálo na nej: „Po kom srdce túži, tomu rado slúži.“ Myslím, že toto veľmi presne vystihuje, ako je to, keď niečo robíme z lásky, automaticky. Boh nám dal slobodnú vôľu, aby sme sa rozhodovali a nie je nič krajšie, keď niekto z lásky robí pre toho druhého. Boh to vníma presne tak ako my, keď sme zamilovaní.

Na začiatku sme si povedali, že na záver z nášho spoločného štúdia zasvieti evanjelium. Čo ním je?

Rim 4,13: Lebo zasľúbenie, že bude dedičom sveta, nedostal Abrahám a jeho potomstvo zo zákona, ale zo spravodlivosti viery.

Ukrižovaný Kristus – to je ten kríž na našom obrázku – je našou Náhradou. Ako hriešnici nie sme schopní splniť svoje záväzky ohľadne zákona. Kristus, záruka zmluvy, napĺňa spravodlivosť zákona v prospech hriešnika.

Vďaka Ježišovi sme ospravedlnení. Zomrel, aby sme my žili

  • „Čo je to ospravedlnenie z viery?“ pýta sa Ellen Whiteová. „Je to Božie pôsobenie, ktoré kladie slávu človeka do prachu, keď Boh robí za človeka to, čo ten vo svojej sile nedokáže urobiť sám pre seba.“ (E.G.W.: Testimonies to Ministers and Gospel Workers, str. 456)
  • Súčasník EGW, prof. W. W. Prescott, napísal: „Jasne sme boli poučení, že ospravedlnenie z viery ‚vskutku je posolstvo tretieho anjela‘ a nakoľko je dôležitou črtou zmluvy s Abrahámom, ako nás to učí Gal 3,8… zmluva s Abrahámom je samotnou podstatou posolstva tretieho anjela. … Mali by sme hlásať plnosť významu tej zmluvy, ktorá sa rozvíjala od čias Abraháma až doteraz. Toto je to ‚večné evanjelium‘, ktoré má byť hlásané celému svetu ako príprava na veľké vyvrcholenie.“ (W. W. Prescott: The Gospel of the Covenant. IV-The Doctrine of the Promise-Covenant. RH 113,47 (10. sept. 1936, str.8).

Druhý príchod Ježiša Krista je nablízku. A zvesť, ktorá má pripraviť ľudí na zvítanie sa s Ním, to je to večné evanjelium. Nie viac sa snažiť, viac robiť, viac si zaslúžiť spásu, ale rásť vo viere, tráviť čas s Bohom. EGW nám zanechala radu, aby sme každý deň hodinu premýšľali o Ježišovom živote, hlavne pred ukrižovaním. A On bude potom riadiť naše skutky.

Príkaz znie: Choďte a čiňte mi učeníkmi. Nepripravujme len seba, ale aj ľudí okolo nás. Náš život je často jedinou Bibliou, akú budú kedy čítať.

Aké zasľúbenia nám dáva nová zmluva?

  • Kristus je semenom Abraháma. Vďaka nemu sme vykúpení, sme Božie deti a môžeme svojho nebeského Otca volať „Abba“, ocko. Tu na tejto starej zemi možno máme otca, matku, ktorí o nás nestoja, možno sme ich ani nikdy nepoznali, ale náš nebeský Otec dal za nás svojho jediného Syna Ježiša, nášho brata. Sme členovia nebeskej rodiny, princovia a princezné.
  • Vďaka Kristovi sme aj dedičia. Ježiš nám odišiel pripraviť miesto a onedlho znovu príde, aby si nás vzal k sebe, aby sme boli už navždy spolu. Čaká nás nová zem, obnovená do pôvodnej krásy ako bola v čase rajskej záhrady. „Čo oko nevidelo a čo ucho nepočulo a čo ani na myseľ človeka nevstúpilo, to pripravil Boh tým, čo Ho milujú.“ A apoštol Peter vraví: (2 Pt 3,13): „Podľa Jeho zasľúbenia očakávame nové nebesia a novú zem, v ktorých prebýva spravodlivosť.“ Svätý Duch nám bol daný ako závdavok toho dedičstva. Tuná možno nevieme vyžiť od výplaty k výplate, ale raz budeme vlastniť novú zem. A budeme žiť večne.
  • Sk 7,5: A nedal mu v nej dedičstva ani na stopu nohy…
  • Rim 8,14-17: Lebo všetci, ktorých Duch Boží vedie, sú synovia Boží. Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče! A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme dietky Božie. A ak sme dietky, sme aj dedičia, a to dedičia Boží a spoludedičia Kristovi.
  • Ef 1,13-14: … boli ste zapečatení zasľúbeným Duchom Svätým, ktorý je závdavkom nášho dedičstva.
  • 1 Moj 12,3:… v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme.
  • 1 Moj 13,15-16: Lebo celú krajinu, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu potomstvu naveky.
  • 1 Moj 15,5.6: I uveril Hospodinovi a On mu to počítal za spravodlivosť.
  • 1 Moj 15,18: Tvojmu potomstvu dávam túto krajinu
  • 1 Moj 22,18: A v tvojom potomstve požehnané budú všetky národy zeme, pretože si poslúchol môj hlas.

Na školení som stretla bývalú kolegyňu, ktorá prijala ponuku pracovať v jednej severskej krajine, v malom 8-tisícovom mestečku či skôr dedinke. Vravela, že keď ho v sobotu prejde tam a späť, stretne 4 ľudí. Je tam nádherná príroda, ľudia sú milí, ale v konečnom dôsledku je tam sama. Síce so smiechom, ale i trošku stiesnene povedala: „Keby som si tam aj niekoho našla a chcel by, aby som zostala, NIE, NIE!“ V obrane zdvihla ruky. „Vedomie, že je to len dočasné a že sa vrátim domov, to je pre mňa také svetielko na konci tunela.“

Rich Mullins vo svojej piesni spieva: „Tá hviezda, ktorú videl Abrahám, sa rozsvietila pre mňa.“ Aj my máme takú hviezdu. Ešte nie sme doma. Sme tu pútnici, tak ako Abrahám a všetci tí, čo vierou vyzerali novú zem a stretnutie s Tým, ktorý im dal nádej večného života. Príde a zoberie nás domov. Príde deň, keď sa večná zmluva dokoná a budeme môcť tak ako apoštol Ján v knihe Zjavenie povedať, ale z perspektívy reálnej prítomnosti:

  • Zj 21,1-4: Vidím nové nebo a novú zem, lebo prvotné nebo a prvotná zem sa pominuli a mora už niet. A som v svätom meste, novom Jeruzaleme, ktoré zostupuje od Boha, pripravený ako nevesta, vyzdobená svojmu ženíchovi. A počujem mohutný hlas od trónu: Hľa, stánok Boží s ľuďmi!´Prebýva s nami a sme Jeho ľudom a On, Boh, je s nami. Zotrel nám každú slzu z očí a smrti už niet, ani smútku ani plaču ani bolesti už niet, lebo prvotné veci sa pominuli.
  • Zj 22,1-5: A pijem z čistej rieky vody života, nádhernej ako krištáľ, ktorá vychádza z trónu Boha a Baránka. Uprostred ulice mesta je strom života, z jednej i druhej strany rieky, ktorý rodí dvanástoré ovocie každý mesiac, a jeho lístie nám je na osoh. A niet už ničoho zlorečeného, a trón Boží a Baránkov je v ňom… a vidíme Jeho tvár a Jeho meno máme na čelách. A noci už niet a nepotrebujeme svetlo slnka, lebo Pán Boh nás osvecuje a kraľujeme na veky vekov.

Už  teraz si smieme živo predstaviť to, čo napísala Ellen Whiteová:

Veľký spor medzi dobrom a zlom sa skončil. Niet už hriechu, ani hriešnikov. Celý vesmír je čistý. V celom nezmernom stvorení vládne súlad a šťastie. Od Boha, ktorý všetko stvoril, prúdi život, svetlo a šťastie do všetkých strán nekonečného priestoru. Od najmenšieho atómu až po najväčšie vesmírne telesá všetko živé a neživé v neskalenej kráse a dokonalej radosti hlása, že Boh je láska. (EGW: Vítězství lásky, str. 425)

Vďaka Bohu za jeho nevýslovný dar. Amen.

Zdroje:

  1. Samuele Bacchiocchi: The Controversy over the Covenants
  2. Paul Penno: Zákon a zmluvy v dejinách CASD
  3. McMahon: E.J.Waggoner – The Myth and the Man
  4. Bert Halovia: Three Paths to Minneapolis
  5. Prescott: Kristus naša spravodlivosť
  6. E. G. Whiteová: Patriarchovia a proroci, Túžba vekov
  7. Dr. Elliot Douglin – Lessons from the History of How the True Light on the Covenants Was Established  1888-1900
  8. George Knight: Adventisti v proměnách času

Mohlo by Vás tiež zaujímať:

→ Filip Soós: Zranený v dome svojich priateľov (kázeň)