V dňoch 27.-30.4.2015 sa v Malej sále Katolíckej jednoty v Trnave konala unikátna putovná výstava GENESIS s večernými prednáškami pre verejnosť pod názvom:

1. Ako (ne)vznikol svet
2. Pred Darwinom… Aj po ňom
3. Achillove päty evolúcie
4. Keby zvieratá mohli rozprávať

Pozvánka je TU. Výstava sa uskutočnila aj 11.-15.05.2015 v Nitre a 18.-.22.05.205 v Seredi. V Trnave si ju prišli pozrieť aj študenti z dvoch stredných škôl.

Darwinova teória evolúcie bola kedysi v učebniciach prírodopisu uvádzaná  ako hypotéza. Ak dnes prijmeme teóriu evolúcie alebo niektorú inú (veľký tresk, deistická, teistická, teória medzier, mimozemšťania…), prichádza otázka, že ak existovala smrť ešte pred vznikom človeka, prípadne pred pádom človeka do hriechu, ak berieme stvoriteľský týždeň i následné udalosti len ako princíp, mýtus, báchorku, nerobíme z Ježiša klamára? Načo potom vlastne prišiel zachrániť človeka po páde do hriechu, keď k žiadnemu pádu nikdy nedošlo?

„Nieto dôvodu predpokladať, že človek sa vyvíjal postupne v dlhých časových obdobiach z nižších foriem živočíšnej či rastlinnej ríše. Také učenie znižuje veľkolepé Stvoriteľovo dielo na úroveň prízemných obmedzených predstáv človeka. Ľudia sú takí posadnutí túžbou zbaviť Boha vlády nad vesmírom, že ponižujú človeka a jeho pôvod zbavujú dôstojnosti. Ten, ktorý vo vesmíre rozsypal hviezdne svety a lúky posial nádhernými kvetmi, ktorý zem i nebesá naplnil divmi svojej moci, korunoval svoje dielo tým, že stvoril bytosť, ktorú obdaril vládou na zemi, lebo ju pokladal za hodnú toho, aby stvoriteľským aktom prijala z jeho ruky život. Rodokmeň ľudstva má svoj pôvod v slávnom Stvoriteľovi a nie vo vývojovom rade mikróbov, mäkkýšov či štvornožcov. Z prachu stvorený Adam bol „Božím synom“ (Luk 3,38). – Ellen Gould Whiteová, Patriarchovia a proroci, 1. kapitola Stvorenie. Martin, Advent-Orion 1995 – nové vydanie pod názvom Na úsvite dejín

Prečítajme si aj nádhernú báseň od Addisona:

Nebeská klenba nad hlavou skveje sa,
modrasté, belasé, ohnivé nebesá,
nádherný rám je to nádhernej zeme,
poznanie, odkiaľ sú v oboch nich drieme.

A Slnko po noci vždy sa nám rozžiari
moc Tvorcu rozliva po celom chotári
všetkému zvestuje, kde má svoj pôvod
jak z tmy ho vzkriesilo všemocné Slovo.

Keď tiene večera dopadnú znova,
Mesiac už rozpráva ti zvláštne slová
a Zem ticho počúva, azda už po stýkrát,
jak z ničoty vystúpil jej slávny a pestrý šat.

A všetky tie hviezdy, čo vôkol nej horia,
planéty v obehu, vrchy a moria,
hlásajú túto zvesť, keď priestorom víria
od pólu k olu tú pravdu šíria.

Nepočuť hláska v tom slávnostnom tichu
a predsa ich mlčanie slávnu má príchuť.
Žiarivo krásne kol zeme si letia
a v hlasnom tichu pre nás tu svietia.

Do ucha rozumu šepkajú tíško
s jasaním spievajú ďaleko, blízko
mohutným hlasom hlásajú všetkým nám:
„Ten, kto nás vytvoril, bol veru Pán Boh sám!“

Foto: Gabika Kollárová, Marta Dubovská