Boh si spomenul na Noacha, na všetku divú zver a všetok dobytok,
ktorý bol s ním v korábe; Boh zoslal na zem vietor a voda opadávala.

– 1. Mojžišova 8,1

Iba ten, kto niekedy zažil poriadnu búrku na mori, vie, ako sa cítia ľudia, ktorí sú „uväznení“ v neovládateľnom plavidle. Nevidia, čo je vonku, ale cítia každú vlnu, ktorá sa oprie do lode.
Noach a jeho rodina sú schovaní v korábe, zatiaľ čo vonku besnia živly. Cítia, ako sa ich plavidlo vzpiera všetkým tlakom a silám, ktoré ju môžu ľahko zničiť. Občas možno začujú ranu, ktorú spôsobil náraz plávajúceho stromu do lode.
Dni plynú a v prítmí lode sa im zdá, ako keby sa čas zastavil. Jediné, čo sú schopní vnímať, je túžba po pevnej zemi pod nohami. Aby kolísanie, ale aj stúpanie a následný pocit, že sa prepadávajú do hlbín, konečne ustali.


Loď je stále zmietaná víchricou, ktorá neustáva, a ľudia na palube sa neraz jeden druhého pýtajú: „Nezabudol na nás?“ Myslia na Stvoriteľa, ktorý im sľúbil záchranu. Vo chvíli, keď sa začínajú rodiť pochybnosti, zrazu víchor ustáva a loď sa upokojí. „Nezabudol,“ znie celou loďou. „Boh má všetko, čo sa deje vonku, pevne v rukách!“ Všetko je zrazu prežiarené nádejou. Ich viera, že loď raz pristane a ich noha spočinie na pevnej zemi, je opäť silnejšia.

Bože, neraz som mal pocit, že si na mňa zabudol.
Dnes viem, že som Ti krivdil.
Ďakujem, že na mňa nezabúdaš.

Viac o zdroji TU.
Foto: www.pixabay.com