(text:  Zjavenie 3,14-22) V prvých troch kapitolách knihy Zjavenia sa Pán Ježiš Kristus prihovára siedmim zborom v Malej Ázii, čo je dnešné Turecko. Tieto zbory predstavujú jednotlivé obdobia v dejinách cirkvi, pričom Laodicea je posledná pred 2. príchodom Ježiša Krista.Viete, ktoré sú to? Pomôže vám akronym

ESPETY SAFILA:

Efez, Smyrna, PErgamon, TYatíra, SArdy, FIladelfia a LAodicea.

 

Základný formát týchto troch kapitol je takýto: pochvala, napomenutie, výzva a zasľúbenie. Teda až na dve výnimky: Smyrnu nenapomína a  Laodiceu nechváli.

14 Anjelovi cirkvi v Laodicei napíš:

Laodicea bola najbohatší a najhorší zo siedmich zborov, ktorým sa Ježiš prihovoril.

15 Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiežby si bol studený alebo horúci!

Ježiš začína s ich skutkami, lebo práve cez ne sa prejavuje viera, ktorá v nás pôsobí. V  Mt 7,16-20 to vyjadril takto: „Po ovocí ich poznáte. Vari oberajú z tŕnia hrozno alebo z bodľačia figy? Tak každý dobrý strom rodí dobré ovocie a zlý strom rodí zlé ovocie. Dobrý strom nemôže rodiť zlé ovocie, ani zlý strom nemôže rodiť dobré ovocie. Každý strom, ktorý nerodí dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. Po ich ovocí ich teda poznáte.” Laodičania zrejme prestali skúmať svoje vlastné ovocie. Boli kresťanmi len podľa mena, nie podľa činov.

Počuli ste už o genericíde? Dochádza k nej, keď sa nejaký výrobok tak rozšíri, že jeho názov sa stane synonymom pre akúkoľvek lacnú neznačkovú verziu originálu. (angl. generic = neznačkový, typický, štandardný) Napríklad instantnú kávu Nescafé sme prekrstili na „nesku“ a týmto termínom dnes označujeme akúkoľvek rozpustnú kávu – a je nám fuk, či je na obale napísané Tchibo alebo Mainl. Alebo niekdajšie tenisky značky Botas – ešte aj dnes môžete počuť: „Kúpil som si botasky“ – hoci na krabici je úplne iná značka. To isté sa zrejme stalo kresťanstvu.

Slovo kresťan sa pôvodne vzťahovalo na skutočného veriaceho a nasledovníka Ježiša Krista, ktorého život očividne zmenil život a smrť Ježiša a Duch prebývajúci v jeho vnútri. Dnes – a v Laodicey zrejme tiež – ako kresťana označujeme hocikoho, kto sa možno v zbore ukázal raz za rok a hlási sa k nejakej všeobecnej forme náboženstva, voľne súvisiacej s Ježišom. Polovica kresťanov nemá poňatia o tom, čo toto slovo vlastne znamená a aký život vlastne Ježiš od kresťana očakáva.

Ako je to vlastne so skutkami, aktivitou u kresťanov? Sociológ Paul Lazarsfeld vymyslel termín narkotizačná dysfunkcia. Podľa neho sme všetci vystavení stále väčšiemu množstvu informácií, takže podvedome si zamieňame znalosť problémukonaním. Stávame sa zainteresovanými a informovanými, no nie činnými. Napríklad si pozrieme správy o situácii na Ukrajine, v Sýrii… Hovoríme o nej s priateľmi, no nezorganizujeme zbierku, ani nevenujeme nejakú finančnú sumu či niečo iné. Môžete sa niečo takéto diať aj v cirkvi? Môžeme žiť v stave ustavičného záujmu o problémy, a to bez toho, aby sme vôbec niekedy niečo naozaj urobili?

Kresťania hovoria o problémoch dostatočne a vyslovili aj dosť sľubov do vetra. A medzičasom ľudia hynú, Boží misionári a duchovní nie sú podporovaní vo svojom diele. A my vravíme, že nás to zaujíma, že sme znepokojení a… večer dávajú na Markíze super film, ten musíme za každú cenu vidieť…

Ježiš pozná naše skutky. Možno je načase, aby kresťania aj niečo ROBILI. Aby prešli od znepokojených a zúčastnených rečí ku skutočnej starostlivosti a konaniu.

16 Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, vypľujem ťa zo svojich úst.

Alebo v inej verzii: „Si zatuchnutý. Hnilobný. Chce sa mi z teba vracať.“ Ježiš to otvorenejšie už ani povedať nemohol.

Mesto Laodicea malo problém s vodou. Žiadnu nemali a podzemným akvaduktom ju privádzali z Hierapolisu. Tam boli prírodné horúce minerálne pramene, a tak keď voda putovala zhruba  10 km do Laodicey, mierne sa ochladila. Odtiaľ pokračovala ďalej do Kolos a kým tam prišla, bola osviežujúco studená. Lenže v Laodicey bola vlažná, znečistená a ak ju nechali odstáť, množili sa v nej baktérie, ktoré spôsobovali hnačku a vracanie. Keby bola bývala horúca (tak ako v Hierapolise) alebo studená (ako v Kolossách) bola by bývala dobrá a užitočná, lenže bola len vlažná, nechutná a neužitočná—tak ako tzv. laodicejskí kresťania. Tí nezaujali stanovisko k ničomu: ľahostajnosť viedla k nečinnosti. Úžasná Božia milosť ich vôbec nezmenila. Zanedbávali prácu pre Krista a následkom toho sa zatvrdili a zostali spokojní sami so sebou. To preto im Ježiš povedal: „Chce sa mi z vás vracať!”

Dajte Bohu to, čo mu patrí, nie to, čo zostalo

ILUSTRÁCIA (treba k nej 2 tyčinky Snickers‘ a papierový pohár):
Vyberte si zo zhromaždenia niekoho, koho to pohorší. Vyberte tyčinku Snickers‘, zodvihnite ju a povedzte:

Dnes dopoludnia chcem dať niekomu túto tyčinku.“

Podíďte k tomu človeku a povedzte: „OK, je Vaša. Chcem, aby ste ju mali. Ale viete, ja tak trocha ľúbim čokoládu a – fíha, táto vyzerá fakt dobre!

Bude to vyzerať nevkusne, ale čo najrýchlejšie zjedzte čokoládu z tyčinky.

Potom povedzte: „Ok, tu ju máte. Teraz si ju môžete zobrať. Ale viete, ja mám rád aj tú nugátovú časť.

Znovu to vyzerá nechutne, ale odjedzte aj nugát a povedzte: „Dobre, teraz si ju môžete zobrať. Moment, karamel mám naozaj rád.“

No, táto časť nie že nevkusne vyzerá, ona taká naozaj je. Rozžujte karamel a arašidy vypľujte do papierového pohára, ktorý máte poruke. Pokračujte, kým, z celej tyčinky nezostanú len orechy.

Povedzte: „No, z arašidov ste nikdy neboli zrovna paf, môžete si ich zobrať.“

Potom povedzte zhromaždeniu:

Prepáčte mi, ak som niekoho pohoršil, ale presne toto robíme Bohu. Prídeme k nemu a povieme: „Bože, tu je môj život, môžeš si ho zobrať. (ukázať celú tyčinku).  Ale počkaj, Bože, túto časť mám rád, myslím, že si ju nechám. A tamtá sa mi páči tiež. A nakoniec mu zo svojho života dáme len to, čo zvýšilo, nie to, čo mu právom patrí.“ (ukázať pohár s orechmi)

Mal 1,6-14:Syn si ctí otca, sluha svojho pána. Ak som teda otec, kde je úcta voči mne? Ak som pán, kde je bázeň predo mnou? — Hospodin zástupov sa pýta vás, kňazov, ktorí znevažujete moje meno a ešte sa pýtate: Čím znevažujeme tvoje meno? Na môj oltár prinášate poškvrnený chlieb a pýtate sa: Čím sme ťa poškvrnili? Tým, že vravíte: Hospodinov stôl nie je taký dôležitý. Keď na obetu prinášate slepé zviera, nie je to nič zlé? 8. Keď prinášate chromé a choré, nie je to nič zlé? Zanes to svojmu miestodržiteľovi, či sa mu zapáčiš a či ťa prijme? ! — vraví Hospodin zástupov. Proste teda Boha, aby sa zmiloval nad nami. Vaše ruky to robievali. Ako sa mu to má páčiť? — pýta sa Hospodin zástupov. Kiežby niekto z vás zavrel dvere, aby ste nadarmo nezapaľovali oheň na mojom oltári. Nemám záľubu vo vás, vraví Hospodin zástupov, ani obetný dar neprijmem z vašich rúk. Od východu slnka po jeho západ moje meno bude veľké medzi národmi. Na každom mieste budú prinášať môjmu menu kalich a čistý obetný dar. Veľké bude totiž moje meno medzi národmi, vraví Hospodin zástupov. Vy ho však znesväcujete, keď vravíte, že Pánov stôl možno poškvrňovať a pokrm, čo je na ňom, nie je taký dôležitý. Hovoríte: Prečo sa trápite? Všetko zľahčujete — vraví Hospodin zástupov. Prinášate ulúpené, chromé a choré zvieratá ako obetné dary. Mohol by som to s potešením prijať z vašej ruky? — vraví Hospodin. Zlorečený je podliak, ktorý má v stáde samca; sľúbi a Pánovi predsa obetuje chybné. Veď ja som veľký Kráľ, vraví Hospodin zástupov, moje meno budí bázeň medzi národmi.

Ešte raz 8. verš:

Keď prinášate chromé a choré, nie je to nič zlé? Zanes to svojmu miestodržiteľovi, či sa mu zapáčiš a či ťa prijme?! — vraví Hospodin zástupov.

(vziať do ruky pohár s arašidmi) Kňazi dávali Bohu to, čo zostalo. Nie to, čo mu právom patrilo. Dávali mu zvyšné zvieratá, ktoré nikto nechcel.

Ako sa Boh má citiť, keď žijeme svoje život spôsobom „časť tebe“, „časť mne“?
Laodičania tak žili. A Boh ich nazval vlažnými.

Dávajme Bohu, čo mu patrí. On chce celý náš život. Naše srdce, dušu, myseľ, silu. Nie to, čo zvýšilo v sobotu ráno alebo v stredu večer. Vypľuje nás Ježiš zo svojich úst? Čo vidí, keď sa dnes pozerá na naše srdcia?

Spasiteľ je znechutený z 1. ľahostajných, 2. samoľúbych a 3. rozporuplných svätých.


I. NEDBANLIVÍ SVÄTÍ

15 Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiežby si bol studený alebo horúci!

A. Vzťah s Kristom je im ľahostajný.
B. Sú nedôslední vo svojom každodennom správaní: nevedú bezúhonný život a ich správanie nesvedčí o ich presvedčení.

Títo kresťania nepovažujú svoje správanie za dôležité. Je im ľahostajné, ako svojím životom svedčia svetu. Vravia, že veria tomu, čo vraví Biblia, no nijako sa nesnažia poslúchať to, čo vraví.

II. SAMOĽÚBI/SEBAUSPOKOJENÍ SVÄTÍ

Zj 3,17a ‘Veď hovoríš: Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem

Evanjelista Billy Graham raz navštívil bohatého farmára. Ten ho po večeri vzal na verandu, odkiaľ bol nádherný výhľad na ranč. Ukázal všetkými smermi a hrdo zvolal: „Pred 25 rokmi som nemal nič, no teraz vlastním všetko, kam až oko dovidí.“ Čakal, ako mu reverend Graham zloží poklonu za jeho úspech. No evanjelista mu položil ruku na plece a spýtal sa: „Máte všetko každým smerom“ a ukázal hore „no týmto smerom toho máte koľko?

Nie je na tom nič zlé, keď máme veci, a Ježiš nedbá, že ich máme – aj Abrahám bol bohatý. Pokiaľ sa pre nás niektorá z nich nestane dôležitejšou, ako je on.

Čím viac máme, tým sme pohodlnejší. Čím sme pohodlnejší, tým menej niečo potrebujeme. A čím menej toho potrebujeme, tým menej sa zameriavame na Ježiša. A je jedno, čo si myslíme, že koľko toho máme, ak nemáme Ježiša, nemáme nič. Možno máme všetko, čo potrebujeme v každom smere (kolomdokola), no ak nemáme to, čo potrebujeme smerom nahor, nemáme nič.

A. Sú spokojní so svojím duchovným rastom.
Modlia sa chabo, bohoslužby navštevujú nedbanlivo a zanedbávajú Božie Slovo.

B. Sú spokojní so svojím hanebným dávaním.
Boha uctievame napríklad aj odovzdávaním desiatkov. Mala by to byť pre nás radosť, po tom všetkom, čo pre nás Boh urobil. Niektorí však nepovažujú za prednosť, že môžu dávať Pánovi, a robia čosi, čo nazývame

Desiatkové losovanie
Jeden muž dostal od svojho veriteľa škaredý list. Veriteľ žiadal, aby splatil aspoň niečo zo svojho dlhu. Odpísal mu: „Vážený pane! Každý mesiac vyberiem svoje účty, starostlivo ich premiešam a vylosujem z nich šesť, ktoré zaplatím. Ak od Vás v tejto veci dostanem ešte jeden ostrý list, vyradím vás z losovania!’

Nevyradili sme Boha zo svojho dávania?

C. Sú vyhýbaví, keď majú svedčiť strateným, aby sa obrátili.

Mk 16,15 ‘Povedal im: Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu.’

Cirkvi veľa hovoria o svedectve a o získavaní druhých pre Krista. Kto je to vlastne svedok? Podľa základnej definície je to „ten, kto povie, čo vie“. Mali by sme vedieť povedať, ako nás Boh priviedol k poznaniu, že sme stratení hriešnici a ukázal nám potrebu odvrátiť sa od toho, čo sme rozpoznali ako hriech, a vložili vieru v Krista a jeho dielo na Golgote. Mali by sme vedieť povedať o zmene, ktorá sa odohrala v našom živote, odkedy sme ho spolu so svojím srdcom odovzdali Kristovi. Jednoducho povedať, čo vieme. Ak budú mať otázky, na ktorých zodpovedanie si netrúfame, môžete ich odkázať na kazateľa alebo im dať niečo na preštudovanie.

Príkaz rybárčiť
Bola raz jedna skupina, ktorá si hovorila „rybári“. A hľa, vo vodách všade naokolo bolo veľa rýb. Celá tá oblasť bola vlastne obklopená potokmi a jazerami plnými rýb. A tie boli hladné.
Týždeň čo týždeň a mesiac čo mesiac a rok čo rok sa tí, čo si hovorili rybári stretávali na poradách a hovorili o svojom rybárskom povolaní, o hojnosti rýb a o tom, ako by teda mohli loviť ryby. Rok čo rok starostlivo definovali, čo rybolov znamená, obhajovali ho ako povolanie a vyhlasovali, že to má byť vždy prvoradá úloha rybárov.

Ustavične hľadali nové a lepšie metódy rybolovu, a nové a lepšie definície. Milovali rôzne slogany, napr. „Rybolov je úloha každého rybára.“ Sponzorovali špeciálne stretnutia zvané „Rybárske kampane“ a „Mesiac rybolovu“. Sponzorovali nákladné celoštážne a celosvetové kongresy, aby debatovali o rybolove, podporovali ho a počúvali o všemožných metódach, ako napr. o novej rybárskej výstroji, muškách a novoobjavených návnadách.

Títo rybári stavali rozľahlé, krásne budovy zvané „Rybárske ústredie“. Prosili, aby každý rybár chytal ryby. Jedno však nerobili: nechytali ryby…

Okrem pravidelných stretnutí zorganizovali výbor, aby vysielal rybárov na iné miesta, kde bolo veľa rýb. Výbor si najal personál a ustanovil komisie a usporadúval veľa porád, aby definovali rybolov, obhajovali ho a rozhodovali, o ktorých nových potokoch by mali uvažovať. Ale tí pracovníci a členovia komisí nerybárčili.

Vystavali veľké, prepracované a drahé školiace strediská, ktorých pôvodným a prvotným zámerom bolo učiť rybárov, ako majú chytať ryby. Po rokoch ponúkali kurzy o potrebách rýb, povahe rýb, o tom, kde sa dajú ryby nájsť, aké sú ich psychologické reakcie, a ako sa k nim majú priblížiť a kŕmiť ich. Učitelia mali doktoráty z rybológie, ale ryby nechytali, o rybolove len učili. Rok čo rok po únavnom štúdiu promovalo veľa rybárov a dostali rybárske lístky. Poslali ich rybárčiť na plný úväzok, niektorých do vzdialených vôd, plných rýb.

Mnohí z tých, ktorí cítili volanie, aby sa stali rybármi, zareagovali. Poverili ich a poslali loviť. No tak ako rybári doma, aj oni sa zaoberali všemožnými inými činnosťami. Stavali elektrárne, ktoré čerpali vody pre ryby a traktory, ktoré razili nové vodné kanály. Vyrábali všelijaké vybavenie na cestovanie, aby si ľudia prišli pozrieť liahne rýb. Niektorí z nich povedali, že síce chcú patriť k rybárom, ale cítia povolanie dodávať rybárske náčinie. Iní mali pocit, že ich úlohou je mať dobré vzťahy s rybami, aby poznali rozdiel medzi dobrými a zlými rybármi. Iní si mysleli, že keď dajú rybám vedieť, že sú milí a láskaví susedia, to stačí.

Po jednom rušnom stretnutí o „potrebe rybolovu“ jeden mladík odišiel rybárčiť. Nasledujúci deň ohlásil, že chytil dve vynikajúce ryby. Za tento výnimočný úlovok si ho uctili a naplánovali mu návštevy na všetkých možných veľkých stretnutiach, aby rozprával, ako to urobil. A tak skončil s rybolovom, aby mal čas povedať o svojich skúsenostiach druhým rybárom. Ako človeka so značnými skúsenosťami ho vymenovali aj do Správnej rady.

Je pravda, že mnohí z rybárov sa obetovali a znášali všemožné ťažkosti. Niektorí žili blízko vody a každý deň znášali zápach mŕtvych rýb. Niektorí ľudia sa im vysmievali, že majú rôzne kluby a hoci tvrdia, že sú rybári, v živote ryby nechytali. Čudovali sa tým, čo považovali za málo užitočné chodiť na týždenné stretnutia, aby hovorili o rybolove. Vari nenasledovali Pána, ktorý povedal: „Nasledujte ma, urobím z vás rybárov ľudí?“

Predstavte si, ako niektorých bolelo, keď im ktosi povedal, že ten, kto ryby nechytá, vlastne nie je rybár, nech to o sebe akokoľvek tvrdí. No znelo to správne. Je človek rybárom, ak rok čo rok nechytí žiadnu rybu? Je nasledovník, ak nechytá ryby?

III. ROZPORUPLNÍ SVÄTÍ

Zj 3,17 ‘Veď hovoríš: Som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, úbohý, chudobný, slepý a nahý

Protirečia si ohľadne svojho duchovného stavu, tak ako Laodičania sa chvascú svojou duchovnou hojnosťou, no Boh o nich povedal, že duchovne zbankrotovali.

V Škótskej vysočine ovce často zablúdia medzi skaly a dostanú sa na miesta, z ktorých nevedia vyjsť. Tráva v týchto horách je veľmi lákavá a ovce ju majú radi. Zoskočia za ňou 3-3,5 metra, lenže naspäť hore už vyskočiť nevedia a pastier počuje, ako v tiesni bľačia. Môžu tam byť celé dni, až kým nezjedia všetku trávu.
Pastier počká, kým nie sú také slabé, že nevládzu stáť na nohách. Omotá okolo nich lano a vytiahne ich hore, z pazúrov smrti. Prečo za nimi nezíde hneď, keď sa tam ovca dostane? Lebo sú také pochabé, že by sa vyrútili cez okraj zrázu a zabili by sa. A tak je to aj s ľuďmi: nevrátia sa k Bohu, kým neprídu o všetko. Ak sa túlate, Dobrý pastier vám privedie naspäť v okamihu, keď sa prestanete pokúšať zachrániť sami seba a budete ochotný nechať sa ním zachrániť jeho spôsobom.

Rozporuplní svätí nebudú hľadať Pána, kým nezistia, akí sú bezmocní a zúfalí.

Koho zaujíma apatia?

Satan má vo svojom arzenáli zbraní nástroj, ktorý naozaj dobre využíva. Volá sa apatia. Ovplyvniť môže všetkých – bez ohľadu na vek, vzdelanie alebo výšku príjmu. Ľudí proste nič nezaujíma, ak to priamo nenarúša ich zóny pohodlia.
Boh nás stvoril ako bytosti, ktoré sa zaujímajú a starajú. Stvoril nás ako správcov. Máme sa zaujímať o ľudí i o veci, ktorými nás požehnal. Keď sa prestaneme starať a staneme sa apatickým a ľahostajnými, život stráca svoj zmysel a účel. Lebo žiť znamená dávať. Bez jedného nikdy nedostaneme tak naozaj to druhé. Tak to proste funguje.
Mnohí z tých, čo Boha nazývajú Pánom, sa do neba nedostanú – a niektorí kvôli svojej apatii. Výrok: „Som bohatý, mám všetko, čo potrebujem,“ opisuje spokojného človeka v jeho zóne pohodlia. Dajte mu diaľkové ovládanie a vrecko čipsov a neotravujte ho – nič ho nezaujíma!

Dostávame sa k modlitbe.

PRÁZDNE SLOVÁ Z PRÁZDNYCH SŔDC (scénka)

Sveťa stojí pri kazateľnici so sklonenou hlavou a modlí sa. (Tento text má pred sebou.) Kazateľ (Boh) je vzadu v modlitebni s mikrofóm. (On je hlasom Boha.)
Sveťa:       Otče nás, ktorý si na nebesiach…
Boh:         Áno?
Sveťa:       (obzerá sa, trochu vyľakaná) Kto si?
Boh:         Som Boh. Volala si ma.
Sveťa:       Nevolala – modlím sa. A teraz choď a nechaj ma modliť. „Otče nás, ktorý si na nebesiach…“
Boh:         Už zase – zase si to urobila!
Sveťa:       A čo ako?
Boh:         Volala si ma! Povedala si: „Otče náš, ktorý si na nebesiach.“ Tak tu som. Čo by si rada?
Sveťa:       Ja som tým nič nemyslela. Len som sa modlila. Vždy sa modlím Otčenáš. Cítim sa potom dobre – akoby som si splnila povinnosť.
Boh:         OK. Tak sa ďalej modli.
Sveťa:       Posväť sa meno tvoje…
Boh:         A čo si myslela tým „posväť sa“?
Sveťa:       To znamená… éééé… Ja neviem, je to len časť modlitby… A – čo to teda znamená?
Boh:         Znamená to stať sa cteným, svätým, posvätným a skvelým.
Sveťa:       Okay, predtým som o tom nerozmýšľala. Len som sa to modlila… A teraz ma nechaj, nech to dokončím. „… príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi, tak i na zemi…“
Boh:         Naozaj to myslíš vážne?
Sveťa:       Myslím, že hej.
Boh:         A čo preto robíš?
Sveťa:       Čo robím??? A čo by som podľa teba mala „robiť“??? Veď JA s tým neurobím nič. A bolo by fajn, keby si to tu dolu dostal pod kontrolu a upratal tento brajgel.
Boh:         Hovoríš, že to mám dostať pod kontrolu – a mám pod ňou teba?
Sveťa:       Veď ja chodím do zboru.
Boh:         Na to som sa ťa nepýtal. A čo tvoja prchkosť? A ako míňaš svoje peniaze – všetky na seba.
Sveťa:       No počkaj chvíľu! Prestaň sa tu na mne voziť! Som práve taká dobrá ako zvyšok tých ostatných v zbore!
Boh:         Prepáč? Myslel som si, že sa modlíš, aby bola moja vôľa. Ak sa má stať, musí sa začať u – teba, napríklad.
Sveťa:       No dobre. Keď tak o tom hovoríš, myslím, že mám nejaké ťažkosti…
Boh:         Mohol by som ich vymenovať veľa, no začnime s nimi.
Sveťa:       Doteraz som o tom veľmi nepremýšľala, no naozaj by som – veď vieš, bola lepšia.
Boh:         Dobre, teraz sa niekam dostávame. Budeme na tom pracovať, spolu – ty a ja. Som na teba hrdý.
Sveťa:       Pozri, Pane, keby ti to nevadilo, potrebujem to tu dokončiť. Trvá mi to oveľa dlhšie, ako zvyčajne. „Chlieb náš každodenný daj nám dnes…“
Boh:         A tiež musíš prestať jesť toľko chleba.
Sveťa:       Hej, počkaj chvíľu! A toto je zasa čo? Ja si tu plním svoju náboženskú povinnosť a ty mi tu z ničoho nič do toho skočíš a začneš ma nespravodlivo kritizovať!
Boh:         Modlitba môže byť nebezpečná vec, ak si nedáš pozor. Mohla by si dostať to, čo si žiadaš. Pamätáš? Zavolala si ma – a som tu. Je príliš neskoro, teraz nemôžeme prestať. Modli sa ďalej. (… pauza…) No tak, pokračuj!
Sveťa:       (pokúša sa to povedať rýchlo, aby sa vyhla ďalšiemu prerušeniu) „Odpusť nám naše hriechy, ako i my odpúšťame svojim vinníkom….“
Boh:         A čo Terka?
Sveťa:       Ha! Ja som vedela, že to vytiahneš! Klamala o mne a stratila mi psa!
Boh:         Ale – veď si sa modlila – čo tá tvoja modlitba?
Sveťa:       Ja neviem… Viem akurát to, že som na ňu ešte stále poriadne naštvaná!
Boh:         Musí to byť riadny balvan nenávisti, čo so sebou vláčiš, nie?
Sveťa:       To hej, ale bude mi lepšie, keď si to s ňou vybavím!
Boh:         Nie, nebude. Bude ti pod psa. Vieš, aká si nešťastná? Môžem to zmeniť, ak chceš.
Sveťa:       A to ako?
Boh:         Odpusti jej. Vzápätí odpustím ja tebe. Potom bude nenávisť a hriech Terkin problém, nie tvoj.
Sveťa:       Viem, že máš pravdu, Pane. A bez ohľadu na to, ako konám alebo myslím, chcem to mať s tebou na poriadku. Iste, že je to občas ťažké. Okeeeej, odpúšťam jej.
Boh:         No vidíš! Ako sa teraz cítiš?
Sveťa:       Ujde to… Vlastne, cítim sa celkom dobre! Tuším už nie som taká nabrúsená, ako som bola pred chvíľou.
Boh:         Som na teba hrdý… No, ešte si sa nedomodlila – pokračuj.
Sveťa:       „A neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.“
Boh:         Tak nechoď na miesta, kde môžeš byť pokúšaná.
Sveťa:       Čo tým myslíš?
Boh:         Ty vieš, čo tým myslím. Keď ideš von na pár drinkov, alebo keď si volíš  ponevierať so svojimi nespasenými kamošmi namiesto iných kresťanov!
Sveťa:       Ale nooo. Ja vieeeem. Dobre, sľubujem, že to skúsim.
Boh:         Pokračuj. Dokonči modlitbu.
Sveťa:       „Lebo tvoje je kráľovstvo, a moc i sláva naveky. Amen.“
Boh:         Vieš, čo by ma oslávilo, čo by ma urobilo šťastným?
Sveťa:       Nie, no myslím, že by som to rada urobila. Pozri, Bože, naozaj som si spackala život, no teraz urobím to, čo ťa poteší. Povedz mi, ako ti urobím radosť?
Boh:         Práve si mi ju urobila!

Pred niekoľkými rokmi bola v londýnskej umeleckej galérii vystavená jedna maľba. Pri pohľade z diaľky sa zdalo, že je na nej mních so sklonenou hlavou a rukami zopnutými pri modlitbe. Pri pohľade zblízka ste však zistili, že zviera citrón nad malým pohárom a pozerá sa dolu naň.

Jeden svetový vodca vo svojich prejavoch nešetril kresťanskou terminológiou. Pravidelne hovoril o požehnaniach, ktoré dostal od všemocného Boha.  S uznaním hovoril o kresťanskom vyznaní viery a sľúbil, že ho urobí stĺpom novej vlády, ktorú sa snažil vytvoriť. Do tlače dával kresťanské príbehy. Cirkvi často tlačili jeho diela a články vo svojich cirkevných novinách. Pri istej príležitosti dokonca ukázal šalátové vydanie svojej Biblie, s ošúchanými stranami a roztrhnutou väzbou. Vyznal, že silu pre svoje veľké dielo čerpá zo Svätého Písma a mnohí ľudia jeho doby hlásali, že je muž poslaný od Boha.

Adolf Hitler bol majstrom vonkajšej zbožnosti, ale človekom od Boha nebol. Z diaľky dobre hral úlohu svätca, no v skutočnosti len žmýkal citróny.

Zobrazuje táto maľba nás? Mohlo by to byť, že keď sa modlíme, z diaľky sa zdá, že všetko je v poriadku –– no zblízka vidno, že vlastne robíme niečo iné?
Myslíme pri modlitbe na iné veci? Modlíme sa s pocitom, že Boh nevypočuje? Možno až príliš často nie je za slovami naše srdce.

Norman Vincent Peale raz rozprával príbeh, ktorý sa mu stal ako chlapcovi. Na chodníku našiel cigaru, tak ju zodvihol, zobral do parku a tam si ju zapálil. Chutila strašne, no cítil sa pri tom veľmi dospelý.

Potom zrazu zbadal, ako sa k nemu blíži ocko. V zúfalej snahe zabrániť tomu, aby otec videl, čo robí, rýchlo skryl cigaru za chrbát a ukázal na reklamný pútač na druhej strane cesty. Bol na ňom plagát, že do mesta príde cirkus.

Opakovane otca prosil, aby ho do toho cirkusu vzal a po celý ten čas držal cigaru za svojím chrbtom.

A otec mu na to povedal čosi, čo navždy ovplyvnilo jeho modlitebný život: „Synak, nikdy nepredkladaj svoju horlivú prosbu, kým za svojím chrbtom skrývaš hriech.“

Prichádzame pred Boha na modlitbe, prosíme ho o pomoc a pritom sa pokúšame ukryť svoj hriech za chrbtom? Keď sa Sveťa v scénke začala modliť, robila to, čo mnohí z nás. Robila to len z nutnosti. Kopa prázdnych slov bez srdca. Prekvapilo ju, že Boh ju na druhom konci počúva. Modlíme sa s očakávaním, že nás Boh počuje, alebo to len odrapkávame? Vo svete sa toho deje tak veľa a púta to našu pozornosť. Sme ako mladý pán Peale – nechávame si svoj hriech a skrývame ho za chrbtom. Máme taký hriech?

Ako by sme sa cítili, keby zazvonil telefón, my by sme ho zdvihli a na druhom konci by bol náš známy. No namiesto príjemnej debaty by sme podľa tónu jeho hlasu vedeli, že nám zavolal len z povinnosti, že ho nezaujímame a nehovorí s nami rád.

Keby sme spadli do malej priekopy, nie príliš hlbokej a vedeli by sme sa z nej dostať sami, ako by znelo naše volanie? Asi by z neho neznela panika, ani naliehavosť, lebo by sme necítili nebezpečenstvo.

Lenže ak spadneme do hlbšej priekopy, z ktorej sa bez pomoci nedostaneme a k tomu zistíme, že sú tam s vami hady (alebo pavúky), aká naliehavosť a panika bude znieť z nášho volania o pomoc?

Tento svet je hlboká priekopa plná hadov a ešte horších vecí. Bez Božej pomoci z nej nevyjdeme. Keď si to uvedomíme, koľko zúfalstva bude zaznievať z našich modlitieb?

18 Radím ti, aby si si odo mňa kúpil zlato prepálené ohňom, a tak zbohatol, i biele rúcho, a tak sa zaodel a nebolo vidieť hanbu tvojej nahoty; a masť na pomazanie očí, aby si videl.

Laodiceu preslávila po celom svete ich špeciálna čierna farba. Farbili ňou vlnu a predávali boháčom. No Ježiš im núka biele rúcho – symbol čistoty a spravodlivosti. Mali sa spoliehať na neho, že ich zaodeje, nie na svoj majetok.

Aj laodicejská očná masť bola dobre známa. Liečili ňou podráždenie očí. Liečili ňou slepotu a sami boli duchovne slepí. Mali si kúpiť liek od Ježiša, aby skutočne videli.

Posolstvo bolo jasné: prestaňte sa spoliehať sami na seba a na svoje peniaze a začnite dôverovať Ježišovi. Laodičania si mysleli, že Bohu sa páči, ako žijú. A musíme chápať jedno: neboli to „zlí“ ľudia. Nevečierkovali na pohanských slávnostiach, neklaňali sa falošným bohom. Neboli to opilci a žrúti. Boli to milí ľudia s dobrými spôsobmi. Boli to „dobrí“ ľudia, ktorí zrejme v živote nikoho neobťažovali. No nechali sa ukolísať do falošného pocitu bezpečia a prijali to „neznačkové“, všeobecné kresťanstvo, ktoré ich učilo, že sa majú potľapkať po pleci za to, že chodia do zboru, lebo si urobili svoj dobrý skutok týždňa. Možno si mysleli, že Boh je šťastný, že ich má, a tiež ich veľký desiatkový šek.

Viete, Satan nechce presvedčovať kresťanov, aby chodili po zábavách a žili nemravne. Chce, aby sme si zachovali svoje starodávne hodnoty a chodili každý týždeň do zboru, dosť dlho na to, aby sme si neuvedomili, akí „biedni, úbohí, chudobní, slepí a nahí” skutočne sme — lebo vtedy by sme si uvedomili, že potrebujeme Spasiteľa, otvorili by sa nám oči a videli by sme, aká úžasná je jeho milosť! Až keď odhalíme úbohosť v sebe, môžeme objaviť úžasnú lásku Spasiteľa.

No dobrá správa znie, že bez ohľadu na to, aký znechutený je Ježiš z tejto na seba zameranej, falošnej značky kresťanstva, stále ich miluje. Zbor v Laodicey ubezpečil:

19 Ja všetkých, ktorých milujem, napomínam a prísne vychovávam. Buď teda horlivý a kajaj sa!

Inými slovami: „Vravím to, lebo vás ľúbim.” To isté platí pre každého z nás. Pre tých, ktorých zviedli k viere, že egocentrická svätosť je presne to, na čo sa Ježiš usmieva. Tak ako Laodicea, i my sa musíme kajať. Máme byť Ježišo-centrickí. Potrebujeme otvoriť oči, aby sme videli duchovný stav našich sŕdc a znovu sa obrátili k Ježišovi—aby sme v ňom našli svoj zmysel a poklad!

20 Hľa, stojím pri dverách a klopem.

Pán stál vonku, mimo zboru, čo naznačuje, že s nimi nemal spoločenstvo.

21 Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou.

Tento verš nehovorí o tom, ako sa stratený hriešnik odvracia od hriechu a obracia ku Kristovi, ktorý ho spasí. Hovorí o tom, že laodicejská cirkev, čiže kresťania, sa potrebuje kajať pred Pánom.

21 Toho, kto zvíťazí, posadím so mnou na svoj trón tak, ako som ja zvíťazil a zasadol som so svojím Otcom na jeho trón.

Ako zistíme, či víťazíme? Oslavuje Boha to, čo robíme každý deň? Alebo sa spýtam inak: robili by sme to, čo robíme, keby nám Ježiš po celý čas stál po boku?

Rozhodovali by sme sa tak, ako sa rozhodujeme, keby sme pritom cítili jeho ruku na pleciach?

V roku 1986 sa pri ruskom pobreží zrazili dve lode. Stovky ľudí našli smrť v ľadových vodách. Pri vyšetrovaní príčiny nehody nenašli žiadny mechanický, ani technický, ale ľudský problém. Zdá sa, že obidvaja kapitáni mali čas na to, aby svoje lode odvrátili nabok, no ani jeden nechcel byť ten prvý, kto ustúpi.

Pýcha je hriech, lebo nám bráni v tom, aby sme videli potrebu reagovať. Reagovať pre Ježiša. A najväčší problém je to pre kresťana, lebo skutočný kresťan sa musí v srdci pokoriť a zbaviť sa jej. Zbavme sa hriechu za svojím chrbtom, keď prosíme Boha o pomoc.

22. Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.

Aké vážne vyhlásenie: „Kto má uši, nech počúva, čo Duch hovorí CIRKVÁM.“ Ako kresťania sme sa zdokonalili v ignorovaní Toho, čo stojí pri dverách. To je celý náš problém: nepočúvame. Zamestnávajú nás naše životy a záujmy, a nedáme sa zaťažovať. Lenže Boh si svoj vstup nebude vynucovať. Nevylomí dvere. Klope. Je na nás, či otvoríme a dovolíme mu, aby nás požehnal – a cez nás druhých – alebo sa rozhodneme inak.
Apatia je jedno z tých semien, čo Satan rozsieva v našich životoch. Potrebujeme ho vytiahnuť aj s koreňom… Lebo táto burina je zvlášť jedovatá.

Ak otvoríme dvere a obrátime sa k nemu, Svätý Duch nás znovu rozhýbe. Lenže pri zatvorených dverách to neurobí. Musíme otvoriť.

Vládne dnes v našom živote duch apatie?
Sme ľahostajní k potrebám iných?
Sme príliš zaneprázdnení, než aby sme si počínali inak?
Sme takí zahltení, že sa nemáme kedy obťažovať niekým, kto nám klope na dvere?
Sme nezúčastnení, apatickí kresťania, ktorí sú v jednom kole a nemôžu urobiť nič podstatné so svojou vierou?

Rýchlo prichádza čas, keď Sudca vesmíru vyhodnotí a preskúma náš všetkých. Bude nás poznať, keď nás uvidí, alebo povie: „Odíďte odo mňa, nikdy som vás nepoznal!?“ Táto otázka chce narušiť našu zónu pohodlia. Nebuďme voči nej apatickí.  Amen.

Kázeň o Laodicei si môžete prečítať aj TU.