Iz 1,1: Videnie Izaiáša, syna Ámosovho, ktoré videl o Júdovi a o Jeruzaleme za dní  Uziáša, Jotáma, Achaza a Ezechiáša, judských kráľov.

Boh dal prorokovi Izaiášovi videnie o budúcnosti Júdu a Jeruzalema. Nie je to vôbec žiarivá budúcnosť. Je to zlé, zlé, zlé. Neočakávali by ste ju od Boha s touto zostavou kráľov: 

* Uziáš bol dobrý kráľ, vládol 52 rokov.
* Jotám bol dobrý kráľ, vládol 20 rokov.
* Ezechiáš bol dobrý kráľ, vládol 29 rokov.
* Len Achaz bol zlý kráľ – vládol 16 rokov, no prvých osem vládol spolu so svojím otcom Jotámom – takže bezbožne vládol len 8 rokov. Mimochom, práve Acházovi povedal Boh cez Izaiáša nádherné proroctvo o narodení pána Ježiša v Iz 7,14: „Preto vám dá sám Pán znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a nazve jeho meno Immanuel.“

Viete, jeden hriech stačí na odsúdenie. Jedno pokazené vajce pokazí celú omeletu. Boh poznal srdce svojho ľudu: väčšina z nich zostala nespasená – nepoznali ho. A tak ich varoval.

2 Počujte, nebesia, pozoruj ušima, zem, lebo Hospodin hovorí: Synov som vychoval a vyvýšil, ale oni zradne odpadli odo mňa. 3 Vôl zná svojho hospodára a osol jasle svojho pána; Izrael nezná, môj ľud nesrozumieva.

Podobenstvo o otcovi a synovi

Dieťa. 14-ročné. Raz do týždňa si na mňa nájde hodinu čas. Celú hodinu! To je skvelé. Je to oveľa viac, než čo robia iné deti pre svojich rodičov, možno viac, než koľko má času otec pre svoje dieťa. Hodinu mi venuje. Potom spolu sedíme. Chváli ma: „Ocko, ty si taký skvelý ocko!“ To sa dobre počúva. „Som taký šťastný, že ťa mám. Tvoje rady, oci, vždy sú také dobré! A keď aj odo mňa niečo chceš, musím uznať, že máš pravdu.“ Atď., atď., ťahá mi medové motúzy pred nosom. A potom mi prinesie aj darček, moju obľúbenú čokoládu. A spýta sa ma: „Potrebuješ moju pomoc?“ A počas tej hodiny beží všetko dobre. Skvelé! Úžasné! A hodina prejde a všetko je zase pri starom: žiadny čas, žiadna chuť pracovať od rána do večera. „Maj sa, oci!“ Vlastný program, nanajvýš tak: „Ahoj, tu som, môžem si zobrať auto? Je nádrž plná? Nemáš nejaké drobné? Môžeš mi to stiahnuť z vreckového“. To všetko, čo by sa malo stiahnuť z vreckového, presahuje to, čo je na účte. „Och, nerozumieš mi! A vieš, mám veľa roboty a dnes to už nie je tak ako kedysi, dnes je všetko iné. V sobotu prídem znovu a potom budeme mať zase svoju hodinku, potom bude zase všetko dobré.“

Nebolo by to hrozné, toto zažívať? A – nezažíva to Boh niekedy s nami? „Bože, zhruba hodinku som tuuu a mám na teba čas!“ Ale nasledujúci deň naňho maximálne tak zavoláme: „Ahoj, som tuu, čau!“ Rýchlo sa najesť a sme preč. A cez deň kašleme na zásady. A v sobotu povieme: „Tvoje slovo je úžasné, aké dobré sú tvoje prikázania!“ No keď sa ich máme držať v nedeľu, pondelok, utorok, stredu, ba niekedy už v sobotu na obed, to je už iná historka. A „takú sme mali úžasnú pobožnosť!

No a čo po zvyšok času? Myslím si, že pri mne Boh nemusí povedať: „Nože počúvaj, aj so všetkým tým tvojím haraburdím! Všetko je to zle. Nie si pri veci. Sem a tam áno, ale nie po celý čas“? Nie som ako to dieťa, že hodinu to vydržím a po zvyšok času si robím, čo chcem ja? Pravda, hodina bohoslužby týždenne je lepšia ako nič.

2 Počujte, nebesia, pozoruj ušima, zem, lebo Hospodin hovorí: Synov som vychoval a vyvýšil, ale oni zradne odpadli odo mňa. 3 Vôl zná svojho hospodára a osol jasle svojho pána; Izrael nezná, môj ľud nesrozumieva.

Toto sú moje deti, ale zradne odpadli odo mňa.“ Boh tu vlastne vraví: „Izrael, to je moja rodina, moje deti – a odmietli ma.“ V prorokoch čítame o prísnom a nahnevanom Bohu, ktorý je pripravený trestať. A uniká nám vzťah, po ktorom Boh túži. No tu vidíme Boha ako starostlivého otca, ktorého odmietli jeho deti. Vraví: „Zvieratá vedia, ku komu patria, vy však nie.“

Izaiáš vlastne káže v Júdsku a najmä Júdsku, ale krajinu často označuje zmluvným názvom Izrael.

4 Beda hriešnemu národu, ľudu, obťaženému neprávosťou, semenu zlostníkov, porušeným synom! Opustili Hospodina, rúhali sa Svätému Izraelovmu, odvrátili sa späť. 5 Načo aj máte byť ešte bití, keď sa len zase a vše viac odvraciate?!

Boh ich bil, používal prút nápravy. Jer 5,3: „Ó, Hospodine, či nehľadia tvoje oči na pravdu? Biješ ich, ale neželia; ničíš ich, nechcú prijať kázeň. Zatvrdili svoju tvár, takže je tvrdšia ako skala, nechcú sa navrátiť.“

5 … Celá hlava je chorá, a celé srdce neduživé. 6 Od spodku nohy až po vrch hlavy niet na ňom celého miesta zdravého; všetko je samá rana, modrina a hnisavá rana otvorená; rany neboly vytlačené ani obviazané ani na úľavu obmäkčené olejom. 7 Vaša zem leží púšťou, vaše mestá sú vypálené ohňom, a vaša pôda, cudzinci ju zožierajú pred vami, a je púšťou, jako podvrátená od cudzincov, 8 kým dcéra Siona pozostala jako búdka vo vinici a ako nočný úchylok na uhorkovom poli, jako obľahnuté mesto. 9 Keby nám Hospodin Zástupov nebol zanechal niečo málo pozostatku, boli by sme ako Sodoma, Gomore by sme boli podobní.

Júdsky národ prežíva súd za to, že odmieta Boha. No Boh vo svojej milosti nedovolil, aby národ celkom zanikol ako Sodoma a Gomora. Žijú ďalej, lebo Božia milosť ďalej žiari zoči-voči odmietnutiu a hriechu.

10 Počujte slovo Hospodinovo, vy, kniežatá Sodomy; pozorujte ušima zákon našeho Boha, vy, ľud Gomory! 11 Načože mi je to množstvo vašich bitných obetí? hovorí Hospodin. Nasýtil som sa zápalných obetí baranov i tuku vykŕmeného dobytka, a krvi juncov, oviec a kôz nie som žiadostivý. 12 Keď prichádzate, aby ste sa ukázali pred mojou tvárou, ktože to kedy vyhľadával z vašej ruky, aby ste šliapali moje nádvoria? 13 Nedonášajte viac obilných darov klamných: kadivo mi je ohavnosťou; čo do novmesiaca, soboty a zvolávania zhromaždenia, nemôžem zniesť neprávosti ani sviatočného davu bezbožného. 14 Vaše novmesiace a vaše výročité slávnosti nenávidí moja duša; stali sa mi bremenom; ustal som od nesenia.

Zaznieva tu vážna urážka národa: prorok ho nazýva duchovnou Sodomou a Gomorou. 

Ich obete nazýva vaše obete, vraví: „Nie sú pre mňa, sú pre vás.“ Pre Boha nič neznamenajú. Nie je to čudné? Veď tie obete prikázal Boh! A Boh tu vraví: „Prinášate obete, ktoré som prikázal a ja ich nechcem a už ich mám dosť!“ Existuje bohoslužba, ktorú Boh neprijíma, ktorá ho neteší, ktorú nechce a neprijme.

Ako to, že ten láskavý Boh tak zúrivo vybehne von a zatresne za sebou dvere?

Júdejci neodišli od oslavovania Boha. Neodmietli Boha a jeho zákon, teda prinajmenšom nie vedome. Považovali sa za verných v zachovávaní náboženských pravidiel. Obetovali – a dokonca bohato – aj býkov, dobre vykŕmené zvieratá špeciálne na tento účel – to muselo stáť majland. My dnes nosíme desiatky a dary. A Bohu je zle.

A nesvätili len soboty, ale aj novmesiace. Stretávali sa v chráme na modlitebných chvíľkach – a veľa. „Bezbožný dav“ – čo tým myslíš, Bože? Veď sú to zhromaždenia, ktoré si prikázal, nie? Zachovávanie soboty je tvoj príkaz.“

Boh sám nariadil tieto obete a obrady a sviatky cez Mojžiša. Oni sa však snažili zaslúžiť si spásu cez ceremoniálny zákon, hoci to boli len predobrazy, poukazujúci na Mesiáša, ktorý príde a prinesie definitívnu obeť na kríži. Obete boli neúčinné, lebo pochádzali z nečistých rúk a nesvätých sŕdc. Ak srdce nie je správne a život čistý, Boh ich neprijme.

Odmietnutá bola aj obeť od:

  • Kaina (poľné plodiny namiesto baránka),
  • Áronových synov Nádaba a Abíhua (cudzí oheň) a 
  • Saula v Amáleku (1 Sam 15).

Kaz 5,1: „Strež svoju nohu, keď ideš do domu Božieho, a pristúp, aby si počul, lebo to je lepšie, ako keď blázni dávajú bitnú obeť, pretože nevedia o tom, keď robia zle.“

Boh opisuje ich náboženskú aktivitu ako ohavné, zbytočné a falošné bremeno.

Takže to bolo vidno zvonku. Našťastie nevidíme, čo je v našich blížnych! A oni zase, čo je v nás… Ale Boh to vidí. A vraví: „Mám už toho všetkého dosť! Toho, čo tu robíte. Lebo napriek bohoslužbe a ochote obetovať to tu ide dolu kopcom. V chráme ste horliví, ale čo mimo neho? Aj tam sa držíte Boha? Jeho slova? Tu ma chválite, no len čo vyjdete z dvier, len čo ste vonku, odšmaríte ma.

Pozeráte sa na mňa, a čo vidíte? Takto zvonku? Možno si pomyslíte: „Mmmm, vzorná kresťanka.“ No spýtajte sa mojich blízkych, ktorí ma zažívajú zblízka. A keby ste mohli vidieť moje srdce, trebárs na obrazovke za mojím chrbtom. Alebo ja vaše srdcia za vašimi chrbtami. Videli by sme, čo si ten druhý myslí, čo si myslí o nás… Asi by sme chodili po kanáloch.

Boh to holt vidí. Žiaľ. Alebo našťastie? Mávneme rukou: „Áále, veď mnohé len tak prejde mlčaním. Je dobrý. S Bohom je to v pohode – dôležité je pre mňa, čo si myslia druhí.“ Prečo si nedávame pozor pred Bohom? Prečo nechceme byť pred ním vzornými kresťanmi? Prečo sme tak ľahko neposlušní? Prečo si zahrávame s hriechom a nemyslíme na to, že nás vidí? Prečo si hovieme v zlých myšlienkach?

15 Preto keď rozprestierate svoje ruky, zakrývam svoje oči pred vami, ba i keď množíte modlitbu, nečujem; vaše ruky sú plné krvi.

 „Bože, vždy si od nás chcel, aby sme sa modlili. Nenávidíš, keď sa klaniame cudzím bohom, tak prečo nechceš počúvať, keď sa obraciame k tebe?

Je tu veľa náboženskej aktivity, ale Boha neteší, čo sa deje – preňho je to len ustavičný hluk. On toto nechce. Už nevie zniesť neprávosť a slávnostné zhromaždenia. Ľudia prichádzajú k Bohu, aby sa klaňali, kým vo svojich životoch veselo ďalej hrešia. Táto prázdna bohoslužba Boha uráža. 14. verš: „Moja duša to nenávidí.“ Dnes by sme povedali: „Z celej duše to neznášam.“ Boh vidí len ich zakrvavené ruky a nekajúcny hriech. Ich modlitby sú neúčinné, lebo nie sú v súlade so zbožnými životmi. Nevyznané hriechy blokujú ich vzťah s Bohom.

Modlitba. Predstavte si, že máte tri deti a zvoláte ich na domácu pobožnosť. Jeden konečne počúva, druhý tancuje okolo, toho spacifikujete, vyskočí tretí. Konečne ich dostanete všetkých pod kontrolu a poviete: „Ideme sa rozprávať s Bohom. Ideme sa modliť.“ Zatvoríte oči a vtom jeden poštípe druhého a ten zapiští. Znovu ich otvoríte a všetka duchovnosť je preč. Potom im nabrýzgate: „Konečne sa už upokojte!“ A potom sa modlíte a premýšľate: „Modlia sa všetci?“ Deti sú duchom mimo. A čo vy? Niekedy je ťažké byť kresťanom, ako to požadujeme od druhých.

Vzťah medzi Izraelom a Bohom je napätý a zdá sa, že niet nádeje. Boh je frustrovaný a nahnevaný ich náboženskými počinmi. Čo sa týka spoločnej bohoslužby, robia, čo majú: zhromažďujú sa. Prečo teda vraví: „Nebudem počúvať?

Ak prechovávame voči niekomu nenávisť, možno, že zvonku nemáme krvavé ruky, ale v srdci sme toho človeka už zabili. A Boh sa pozerá na srdce.

Vidí u Júdejcov ruky krvavé od viny ich hriechov, najmä násilia voči blížnym. Klamú, nebránia slabých, berú úplatky, kradnú. A potom prídu do kostola a klaňajú sa.

Toto je šliapanie nádvorí: bez hanby oslavovať Boha v jeho chráme a pritom opovrhovať jeho zákonmi spravodlivosti a milosrdenstva.

Sú to nezmyselné obete, prinášané za hriech, v ktorom si hovejú. A slávia sviatky so zlom v srdci.

Musia sa kajať, čiže prestať hrešiť a začať poslúchať. Lenže oni

chceli zostať pri zlých skutkochpopritom robiť dobre.

Nedokázali pochopiť, aký je ich stav.

Možno si hovoríme:

  • To nič, že som to pokafral. Donesiem lepšie obete a basta.“
  • Neviem sa vzdať toho, o čom viem, že je to hriech, ale vynahradím to chodením do zboru.

16 Umyte sa, očistite sa, odstráňte zlosť svojich skutkov zpred mojich očí, prestaňte zle robiť!

V detských táboroch sa stáva, že niektoré dieťa nosí tie isté šaty tri dni, neumýva sa – a smrdí. A vedúci mu musí povedať:  „Človeče, smrdíš! Musíš sa umyť! A dať si čisté šaty!“ Boh volá Júdu, aby sa vykúpal.

Deťom vravíme: „Umyte si ruky!“ Koľkokrát denne? Keď majú 9 rokov? 5x na vytvorenie nálady, štvrtýkrát už celkom nahlas, aby to konečne urobili. A to je poludnie, áno? Večer možno ešte raz: „Umyť ruky!“ Reflexne zareagujú: „Veď sú čisté!“ Ukážeme rukou na kúpeľňu: „A švihom!“ A ideme aj dohliadnuť, ako si ich umývajú. A čo my pred Bohom? Nepovedal nám raz Boh: „Umyť ruky“? A my na to nevrlo: „Bože, veď je všetko ok, aha!“

A čo takto povedať: „Bože, tu som, vezmi môj život.“ Ako často si umývam duchovné ruky? Aby som to robil, musím si najprv priznať, že ich mám špinavé. Povedať, že som niečo urobil zle.

Ignaz Semmelweis bol rakúsky chirurg v 19. storočí. Zistil, že keď si chirurgovia pred operáciou umyjú ruky, je väčšia šanca, že pacient prežije. Vtedy totiž operatéri chodili z pitevní priamo do pôrodníc a na operačné sály. Pacienti umierali ako muchy. A prišiel Semmelweis a povedal: „Umývajte si ruky! Uvidíte, že budete úspešnejší.“ Reakcia? „Nezmysel!“ Vysmiali sa mu a ruky si neumývali. A pacienti ďalej zomierali.

Musí dôjsť k očisteniu srdca, životov. Nie je možné ďalej hrešiť a predsa zostávať v Božej priazni. Boh nás vyzýva, aby sme odstránili zlo našich skutkov. Skutky už boli vykonané, ale zlo zostáva. Pokánie znamená, že sa vrátime späť a vyčistíme zlo, ktoré zostalo a napravíme škodu, ktorú spôsobilo. Príkladom pokánia pre nás môže byť Zacheus u Luk 19. On nielenže prestal zle robiť, ale tiež sa zo srdca rozhodol, že zaplatí 4-násobne každému, koho okradol. Potrebujeme napraviť zlo, ktoré sme spôsobili.

Mat 5,23-24: Teda keby si doniesol svoj dar na oltár a tam by si sa rozpamätal, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj tam svoj dar pred oltárom a idi, najprv sa smier so svojím bratom a potom prijdi a obetuj svoj dar.

Boh chce bohoslužbu poháňanú pokáním – chce, aby sme mali čisté srdcia a čisté ruky.

Boh tiež chce, aby sme opustili starý život. Aby sme nerobili to, čo predtým a išli za nebeskými, nie svetskými vecami.

Izrael si počína pokrytecky. Oslavuje Boha a tvrdí, že ho miluje, a pritom je proti nemu v opozícii. Prichádzajú na bohoslužbu, ale s krvou na svojich rukách. Robia zle. Nenaprávajú útlak. Nesúdia súd siroty. Iné pasáže v Izaiášovi hovoria o tom, že brali úplatky od bohatých, vytláčali chudobných z ich zeme, zneužívali ženy a deti.  Po storočiach takéhoto správania Boh vraví:

Už dosť. Chcel som, aby ste milovali to, čo ja a nenávideli to, čo ja, lenže vy sa proti tomu búrite. Milujete to, čo nenávidím a nekonáte tak, akoby ste boli moji.

17 Učte sa dobre robiť, hľadajte súd, dopomáhajte utlačenému k právu, súďte súd siroty, zastaňte sa práva vdovy.

Žid 13,16: „A na dobročinnosť a na sdielnosť nezabúdajte, lebo v takých obetiach má Bôh záľubu.

Dobročinnosť nie je dobrovoľná, predpokladá sa, že keď sme Božie deti, štedro dávame svoj čas a zdroje, aby sme sa postarali o tých, čo sa o seba postarať nevedia – je to každodenný život, v ktorom sú všetky vzťahy v rodine a spoločnosti vedené spravodlivo, štedro a rovnoprávne.

Ako povedal Dietrich Bonhoeffer, modlenie sa a činenie spravodlivého ide ruka v ruke. Spolu, čiže iba samotné modlenie nestačí, treba oboje.

Štipľavá kritika bohoslužby v 11.-15. verši nie je obžalobou bohoslužby vo všeobecnosti, ale takej, ktorá slúži ako zásterka na zakrytie zla.

Naliehavou otázkou pre súčasných kazateľov a zhromaždenia je táto: „Je naša bohoslužba pre Boha prijateľná?“ Táto kapitola Izaiáša je znepokojivou pripomienkou toho, ako ľahko sa môže bohoslužba stať „ohavnosťou“ (13. verš). Bohoslužbu robí pre Boha prijateľnou nielen to, čo robíme v modlitebni, ale aj misia, ktorú vykonávame vo svete.

Umývame si ruky nad ľuďmi, lebo ich situácia je komplikovanou zmesou škodlivých rozhodnutí, ktoré urobili a systematického útlaku. Boh je láskavý k tým, čo si jeho láskavosť nezasluhujú. Všetci sme boli kedysi bezbranní a Ježiš sa musel stať naším hlasom a obhajcom. Aj my potrebujeme niekoho, kto bude hovoriť za nás, kto zasiahne a zmení nás na ľudí, ktorí vidia svet tak ako on. Kristus stojí medzi nami a tým, čo sme si zožali. V Kristovi sme obhájení, očistení a táto očista nás nemá viesť k apatii, ale vďačnej službe a spravodlivému zaobchádzaniu s ľuďmi okolo nás.

Proroci fungovali ako svedomie monarchie. Králi boli poverení predovšetkým tým, aby uzákoňovali a stelesňovali spravodlivosť, no len zriedkakedy robili to, čo mali, a tak proroci ich i ľud volali na zodpovednosť, pričom často používali slovo „právo“ a „spravodlivosť“. A to, či právo a spravodlivosť naozaj existuje, sa dá merať podľa toho, či je postarané o najslabších a najzraniteľnejších členov spoločnosti.

V Iz 1,10-20 Boh kritizuje Izraelitov, lebo si myslia, že ho môžu uctievať a pritom zle zaobchádzať s najzraniteľnejšími z jeho ľudu. Boh nechce, aby sme robili cirkus pri jeho oslave, zanietene a zbožne, a pritom neboli veľkorysí a milosrdní k druhým.

Spomeňme si na

  • boháča u Lk 16,19-31, ktorý ignoroval Lazara, a 
  • kozly v 25. kapitole Matúša, ktorí nikdy nemilovali Krista v tých „najmenších“.

Boh nepotrebuje našich býkov alebo kadidlo. Nepotrebuje naše svedectvo o tom, ako veľmi nás požehnal alebo naše burácajúce volania „Boh je dobrý!

3 druhy hriechov: luxus, násilie a útlak. Vdova a sirota zvlášť vytŕča ako obeť chamtivosti a tvrdého sebectva.

Možno si myslíme: „Je jedno, čo je s druhým – hlavne, že mne sa vodí dobre.“ Ako tým, čo som a čo robím, prispievam k tomu, aby sa dobre žilo v mojom okolí? Aby sa pri mne vôbec dalo vydržať?

Čo dobré si môžeme naplánovať do svojho života? Možno sa môžete opýtať svojich najbližších, kamarátov, kolegov. To dobré by sa nemalo obmedzovať len na okruh vášho domova.

Starať sa o právo a spravodlivosť , to neznamená viesť samospravodlivé križiacke vojny. Nebude z nás nový Martin Luther King, ani nezvládame starať sa o celý svet, ale môj blížny je ten, kto leží na mojej ceste.

Hovoríme o skutkoch. Jedno je isté: cestu do neba si nimi nevybojujeme a ani nezaslúžime. No môžeme žiť ako Božie deti, robiť pokroky. Po krôčikoch. Dávať si konkrétne ciele, čo chcem urobiť budúci týždeň doma, na pracovisku, v zbore, v susedstve. Povedať o nich niekomu, aby sa nás mohol pýtať: „No, ako bolo? Ako sa ti v tom darilo?“ No nie je príjemné, keď nám niekto hovorí do svedomia, že?

18 Nože poďte a pravoťme sa potom! hovorí Hospodin:…

Boh rozumel stavu Izraela lepšie, než oni sami. Mysleli si, že sa im darí celkom dobre. Boli na obidvoch stranách plota a boli spokojní. Ale Boh vedel, že majú obrovský problém, a tak naťahuje ruku a volá ich domov.

No, za koho ste, za Rusko alebo za USA? Za Boha alebo za satana?

U Izaiáša máme obžalobu/súd – a po nej nasleduje zasľúbenie/nádej. Boh je v podstate milostivý a milosrdný, nie zlostný a pomstychtivý. Isté však je, že vzbura a neprávosť bude mať svoje ničivé následky, ale Božou vôľou nikdy nebolo odplatiť sa alebo potrestať – on chce veci napraviť.

Je tu pozvanie: „Nože poďme, napravme situáciu“ – je tu Božia ochota odpúšťať. Nie je to agresívna výzva  k právnym záležitostiam, ale súcitné volanie: „Urovnajme odlišnosti, vyriešme vec.“ Zaznieva tu nádej – tá je však na Božích, nie našich cestách. Môžeme byť očistení. Keď vo vyznaní a pokání predložíme Bohu svoje ruky červené od krvi, umyje nás.

V obnove a očistení nám bráni len jedno: naša tvrdohlavosť.

Boh tento národ požehnáva. Stále ho hľadal a pozýval, aby si dali veci s ním do poriadku. Ľudia nebudú hľadať Boha, pokiaľ on nehľadá ich ako prvý. A nebudú ho milovať, kým on prvý nemiluje ich. Ježiš prišiel na svet „hľadať a spasiť, čo bolo stratené“ (Lk 19,10).

V tejto pasáži vidíme nemorálny, bezbožný, zlý národ, ktorý potrebuje očistu. Oslovuje ich Boh a pozýva ich, aby sa ním nechali očistiť – a to isté robí stále, i dnes.

Poďte.“ – to je príkaz. Boh ich pozýva. Vie, ako žijú. Vie, ako zaobchádzajú s jeho zákonom. Pozná ohavnosť a hĺbku ich hriechu. No predsa ich miluje. A to pozvanie stále platí! Boh vie o všetkých hriechoch v našich životoch a vie, ako hlboko sme klesli. A napriek nášmu hriešnemu stavu nás miluje.

potom“. Teraz. Bez meškania. Boh videl to, čo Izrael nie: videl súd, ktorý na nich dopadne. Videl ich stav a odsúdenie – preto ich tlačil k zmene. A robí to i dnes: vidí ďalší krok, ktorý je pred nami. A my? Vidíme potešenie hriechu – myslíme na to, čo je tu a teraz, nie na to, čo nás čaká. Boh vie, aká bolesť a utrpenie prichádza. Vie o nadchádzajúcom súde – a preto volá vzdorovitých, aby prišli k nemu – teraz, bez meškania, lebo omeškanie je nebezpečné.

Pravoťme sa.“ V právnickej terminológii to znamená: urovnajme túto vec pred súdom, súďme sa. Izraelský národ porušil svoju zmluvu s Bohom a Boh začal súdne konanie a vyzval ich, aby sa obhajovali. Majú problém! No veta: „Nože poďme“ je tiež pozvaním: choďte s Bohom. Vyzýva ich, aby s ním súhlasili. Ámos 3,3: „Či azda pojdú dvaja spolu bez toho, že by sa shodli?“ Dáva im možnosť, aby povedali: „Si v práve a my sa mýlime. Je nám to ľúto a sme pripravení ísť tvojou cestou.“ Boh im dáva možnosť urovnať ich prípad mimosúdne. Vzdá sa obvinení a znovu s nimi nadviaže priateľský vzťah. Ak sa budú kajať a zmenia svoje cesty, obnoví ich.

Boh k sebe nepozýva skupiny: pozýva teba a mňa. Jeho volanie je osobné a dôverné. Keď volá, cez Ducha Svätého vždy poukazuje na oblasti nesúladu. Niekedy hovoríme: „Ten kazateľ kázal mne! Kto mu povedal, čo robím?“ To sa len DS snaží upútať našu pozornosť. Kazateľ o vás nevie nič, ale Boh vie! A osobne vás pozýva, ponúka vám šancu urovnať váš prípad mimosúdne – lebo ak sa dostane na súd, prehráte.

Odpustenie je dar od Boha, ktorý umožňuje nový začiatok. V živote ste možno urobili veľmi zlé veci, ale slúžime Bohu, ktorý sa špecializuje na premenu negatív na pozitíva. Možno ste to v niektorom okamihu vzdali, ale slúžime Bohu, ktorý môže obnoviť vašu vieru a vrátiť vám radosť. Možno vás trápi vina a bolesť z minulosti, ale Boh vás môže od toho všetkého umyť.

18 … Keby boli vaše hriechy ako šarlát, budú biele ako sneh; keby boli červené ako červec, dvakrát farbený, budú ako vlna.

Šarlát, červec (karmín) – bolo to farbivo, ktoré sa získavalo z kôrovcov a určitého druhu hmyzu – červca nopálového. Keď nimi zafarbili bielu látku, nikdy sa už nedala vybieliť. Tie farby boli stále a nezmazateľné – nedali sa odstrániť žiadnymi ľudskými prostriedkami.

Boh tak opisuje hriechy Izraela: ako rúcho zafarbené šarlátom a červcom. Vraví: ak mi odpoviete a budete sa kajať zo svojich hriechov, ja mám moc urobiť vás „bielymi ako sneh“ a čistými ako „vlna“. Rituály neočistia, ani náboženské zachovávanie a skutky. Boh nás môže umyť drahou krvou Ježiša a vyhlásiť nás za svätých a čistých. Keď sa Boh potom pozrie na nás, nevidí náš hriech, ale spravodlivosť svojho drahého Syna.

Stalo sa to týždeň pre vianočnou slávnosťou v kostole. Jedno dievčatko sa hralo vo svojej izbe a malo pritom oblečené svoje fungl nové biele vianočné šaty. Nemali veľa peňazí, ale rodičom sa podarilo dať dokopy peniaze na ne. Dievčatko v nich malo v kostolnom programe spievať sólo pieseň „Snívam o bielych Vianociach“.

Dievčatku sa však šaty tak páčili, že rodičia jej dovolili obliecť si ich na školskú slávnosť. Jasne jej však povedali, že sa má potom prezliecť do iných šiat. Samozrejme, že sa jej nádherné šaty tak páčili, že to neurobilo – najprv chcelo vidieť, ako v nich bude vyzerať s krásne načerveno nalakovanými vianočnými nechtami.

Ak poznáte dievčatá a Murphyho zákon, viete, ako to dopadlo. Čosi z toho laku vyliala na svoje nové biele šaty. A v snahe očistiť ich sa škvrna len zväčšovala a rozmazala ju po celých šatách. Jej  vina rástla. Jej neposlušnosť sa nedala skryť, škvrna sa nedala odstrániť. Srdce mala zlomené. Ako bude spievať o bielych Vianociach s krvavo červeným fľakom na šatách? Prečo nepočúvla rodičov?

Všetci máme červené fľaky na látke našich životov – a žiadna náboženská rutina to nevylepší. Boh vraví: „Pozrite sa, ako hrozne tá škvrna vyzerá. Prestaňte sa váľať v špine.“

Náš život môže byť ako tie biele šaty, teraz špinavé. Nezamýšľali sme to urobiť, ale stalo sa to.

Dokončite túto vetu: Nikdy som nečakal, že budem….

* slobodná a tehotná,
* rozvedený,
* nemilovaný mojimi deťmi,
* alkoholik alebo narkoman,
* závislý na pornografii,
* po celý čas naštvaný,
* zrádzať niekoho ohováraním,
* vo väzení,
* …

Ako rýchlo si môžeme vyliať tú červenú farbu na látku našich životov… Čo urobíme s tým fľakom? Ako sa ho zbavíme?

Čo je to pokánie? Neznamená to iba povedať: „Bože, odpusti mi,“ ale: „Odteraz to bude inak. Teda aspoň trochu.“ A nie: „Holt, ja som raz taký – a je to tak. Jednoducho reagujem takto.“

Nie je ľahké vzdať sa moci, chamtivosti, nejakej závislosti. A postup by nemal byť taký, že budem pravidelne hovoriť: „Pane, prepáč! A odpusti mi moje viny. Očisti moje ruky.“ A potom pôjdem a znovu si ich bez výčitiek svedomia strčím do blata. A ako dieťa poviem: „Ale veď dnes som si ruky už raz umyl!“ No, ale kde si bol potom?

Umývať si ruky, prestať robiť zlé, robiť dobré, zasadzovať sa za spravodlivosť – to musí byť! Ježiš povedal, že máme svietiť, nechať svoje svetlo svietiť, byť svetlom v tomto svete. Aby ľudia videli naše dobré skutky a chválili Boha. Boha – nie mňa.

Knihu proroka Izaiáša nazývajú aj Evanjelium uprostred spustošenia. A uprostred chaosu volá prorok Izaiáš k obráteniu a zmene – a tá je možná, kým je dnes. A toto pozvanie platí aj pre nás.

V slovách Izaiáša spoznávame zúrivého Boha, ktorý reve a kričí. Nie sme mu ľahostajní, hoci sa mu často nepáči, čo robíme. Preto nás volá k obráteniu.

Boh umožňuje obrátenie, nový začiatok. Je to Boh nielen hnevu, ale aj lásky. Boh je nahnevaný, lebo miluje – a aj keď sa hnevá, neodvracia sa od ľudí.

18 … Keby boly vaše hriechy jako šarlát, budú biele jako sneh; keby boly červené jako červec, dvakrát farbený, budú jako vlna. 19 Ak budete chcieť a budete poslúchať, budete jesť dobré veci zeme.

 Amen.