Poznáte Murphyho zákony? A viete, kto bol Edward Aloysius Murphy (1918-1990)? Bol to technik, ktorý pracoval v kozmickom výskume a robil experimenty, pri ktorých testoval, ako ľudia znášajú zrýchlenie. Nainštaloval 16 senzorov pohybu – a všetky zle. Z tohto pokusu pochádza známy výrok:

Ak sa niečo môže pokaziť, tak sa to pokazí.“
A parafráza:
A ak sa niečo pokaziť nemôže, aj tak sa to pokazí.“

 

.

Edit, matka 8 detí, s ktorými bývala v Darlingtone v americkom Marylande, sa raz vrátila domov a našla 5 svojich ratolestí, ako sa vzrušene s čímsi zabávajú v obývačke, natlačené jedno na druhé. Šťastná, ako sa pekne hrajú nakukla, čo robia a stuhla. Medzi sebou mali niekoľko mladých skunkov – to je americká verzia nášho tchora. Na plné hrdlo zvreskla a pridala rázne gesto: „Deti, preč!“ Poslúchli ju na slovo: každé z nich chmatlo jedného skunka a utekalo s ním do svojej izby. „Keď sa zdá, že všetko ide dobre, zjavne ste niečo prehliadli,“ znie ďalší Murphyho zákon.

Historické pozadie

Píše sa rok 537 pr. Kr. Sme v Jeruzaleme. Židia sa práve vrátili z dlhého zajatia v Babylone, do ktorého ich odvliekli vojská kráľa Nabuchodonozora. Bol to Boží trest za ich modlárstvo. Návrat im povolil perzský kráľ Cýrus Veľký, ktorý Babylon dobyl. Niektorí Židia boli preč z domova 70 rokov, iní len 50. Prichádzajú a sú sklamaní a malomyseľní. Všetko sa zmenilo:

  • krajina je v rukách nepriateľov a Jeruzalem je v troskách,
  • nepriateľské vojská zborili  hradby a budovy vyplienili.
  • A čo je najhoršie zo všetkého, Šalamúnov chrám, ktorý postavili pred 500 rokmi, už neexistuje. Je načisto preč, zmizol. Zničili ho tak dokonale, až sa zdá, akoby všetka jeho sláva bola len čudným snom. Babylončania pobrali zlato a striebro a všetko, čo bolo cenné. Archa zmluvy je preč, rovnako aj obetný oltár a chrámové náradie. Je tu len pole plné rozvalín.

A tak sa Židia energicky dajú do práce. Hoci sú hradby zborené a pred okolitými nepriateľmi ich nemá čo chrániť, ako prvý postavia oltár (Ezdr 3,2-3) a ako druhé znovu položia základy chrámu. Potom si dajú pauzu, aby chválili Boha a oslavovali.

(Ezd 3,10-11): „Keď stavitelia kládli základy Hospodinovho chrámu, pozvali kňazov, aby sa postavili vo svojom rúchu s trúbami, aj levitov, synov Ásafa, s cimbalmi, aby velebili Hospodina podľa vzoru izraelského kráľa Dávida. Striedavo chválili a velebili Hospodina spevom: Lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky nad Izraelom. Všetok ľud sa ozýval veľkým jasotom a chválil Hospodina, že bol položený základ Hospodinovho domu.“

No uprostred jasania a spevu sa stane čudná vec:

Ezd 3,12.13: „Mnohí z kňazov, levitov a rodových náčelníkov, tí starší, ktorí videli predošlý chrám, však veľmi nariekali, keď pred ich očami kládli základ tohto chrámu. Mnohí sa zas ozývali natešeným hlasom, takže nik nevedel rozoznať hlasitý radostný krik od hlasitého plaču ľudu, lebo veľmi hlasne kričal a bolo ho počuť ďaleko.“

Čo sa to tu deje? Mladí tancujú a jasajú a starí trpko plačú. A radostné výkriky sa tak miešajú s nárekom, že sa nedajú od seba odlíšiť.

Ako vraví Murphy: „Keď sa zdá, že všetko ide dobre, zjavne ste niečo prehliadli.“

Keď na to ideme matematicky, dáva to zmysel. Šalamúnov chrám zničili v roku 586 pr. Kr. O 50 rokov neskôr sa židia vracajú zo zajatia a začínajú ho znovu stavať. Medzitým sa v Babylone narodili celé dve generácie. Tí mladí sa na slávu chrámu nepamätali. Vyrástli v pohanskom Babylone, v zajatí a otroctve cudzej krajiny, a preto teraz začiatok výstavby nového chrámu oslavovali. Svitla im nová príležitosť a oni ju s celým srdcom prijali!

Lenže pre starých Židov to bolo ako porovnávať chatrč s chrámom Taj Mahal. Aké žalostne malé sa im to zdalo v porovnaní s tým, čo kedysi poznali. Boli tak veľmi sklamaní, že plakali, kým tí druhí sa radovali. Nedokázali sa nadchnúť pre to, čo pre nich Boh robil teraz a aké príležitosti im dával. Duchovia minulosti sa im mátožne tmolili v hlave.

Čo my dnes?

Možno aj nám sa cnie po „starých zlatých časoch“ a na modernú cirkev hľadíme so zlomeným srdcom. Lenže to nejde, pobaliť sa a vrátiť sa v čase. A predsa, v našich hlavách to robíme a žijeme tam. A toto sa netýka len cirkvi.

Nie je nič zlé na tom, keď spomíname. Lenže oni sa rozhodli v minulosti žiť – a to dobré nie je. Premýšľali o tom, aké dobré veci bývali a vôbec ich nezaujímalo, aké sú teraz. Tak húževnato sa držali minulosti, že odmietali slúžiť Bohu v prítomnosti. Boli malomyseľní kvôli rozdielom, ktoré videli. Nezaujímalo ich, že Boha netrápi vonkajšia sláva jeho domu.

Každý skôr či neskôr narazí na sklamanie. Tu sú príklady:

  • Boh neodpovedal na modlitbu,
  • priateľ nedodržal slovo,
  • deti sa odsťahovali a ani nezavolajú,
  • sklamal ma člen rodiny, iný kresťan,
  • podrazili ma kolegovia,
  • prepustili ma z práce,
  • nedostal som to, čo chcem,
  • lekár ma nevie vyliečiť,
  • moje sny sa zosypali ako domček z karát.

Doplňte si tam to svoje.

Žijeme vo svete sklamania a ak sa nepostavíme zoči-voči pravde a neprijmeme ju, náš zajtrajšok bude nešťastnejší ako náš dnešok. Sklamali ste sa už v práci pre Boha? Sú časy, keď sklamanie nad nami čnie ako vysoký, neprekonateľný vrch. Ak si nedáme pozor, môže nás vykoľajiť a spôsobiť, že stratíme vieru a zameranie. Dokonca nás môže odviesť od Boha.

Anglický autor Joseph Addison povedal:

Naše skutočné požehnania sa nám často javia ako bolesť, straty a sklamania.“

Je silná súvislosť medzi dobrým duševným zdravím a predpokladmi, ktoré zodpovedajú realite.
A tiež medzi nesprávnymi predpokladmi a rôznymi emocionálnymi problémami, vrátane depresie.

Inak povedané, sme sklamaní, keď veci nejdú tak, ako sme si mysleli.

Nesprávne očakávania vedú k sklamaniu a to zase k zúfalstvu.

Prečo boli tí starí ľudia sklamaní? Pamätali si, aké boli veci kedysi dobré. Pamätali si zlatom pokryté steny, nádheru a veľkosť chrámu a dych vyrážajúcu krásu. Pamätali si dni, keď Šekina (Božia prítomnosť) napĺňala chrám. Pamäť môže byť požehnaním i kliatbou. A pretože žili v minulosti so všetkou jej slávou, nevedeli sa vyrovnať s prítomnou realitou.

Ktosi povedal, že každý človek sa v živote musí sklamať v 3 veciach. Ktoré sú to?

  • v ľuďoch,
  • v Bohu,
  • v sebe.

Napadnú nám nejaké biblické príklady, kde sa niekto sklamal v ľuďoch?

  • Mojžiš – Áron, Miriam,
  • Elizeus – jeho sluha Gehází (2 Kráľ 8),
  • Pavol – Ján Marek,
  • Ježiš Kristus – jeho učeníci.

Kto sa v Biblii sklamal v Bohu?

  • Kain?
  • Jób?
  • Abrahám a Sára?

V sebe?

  • Peter

V sklamaní nie sme sami.

Keby sme sa zahrali na „Aj múdry schybí“ a zisťovali odpoveď na otázku: „Kde je Satan?“ väčšina by odpovedala, že v pekle. Nuž, keby bol dnes v pekle, nemali by sme žiadne problémy. No on je tu, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral. Super predstava, nie? Jeho jediným zámerom je zmariť Boží plán a zničiť ľudí na zemi. A po celých tých tisíckach rokov na tom ešte stále pracuje.

V jednom príbehu satan usporiadal bazár. Predával tam svoje zbrane, ktorými pokúša a trápi ľudí. Ku každej pripevnil cenovku. Bola tam

  • nenávisť,
  • závisť,
  • žiarlivosť,
  • pochybnosti,
  • lož,
  • pýcha atď.

Tak trochu bokom ležal neškodne vyzerajúci nástroj. Bol riadne opotrebovaný a mal závratne vysokú cenu. Prišiel kupec, obzeral si ho zo všetkých strán a snažil sa uhádnuť, čo to je (asi ako my v novej posilke pri pohľade na neznáme stroje):

„Ako sa volá tento nástroj?“ spýtal sa diabla.

Satan sa zaškeril: „Tento? To je malomyseľnosť.“

„A prečo má takú vysokú cenu?“

„Lebo mi je užitočnejší ako tie ostatné. Akonáhle sa jej pomocou dostanem do človeka, môžem ho donútiť, aby urobil, čo len chcem. Je veľmi opotrebovaný, lebo ho používam takmer na každom človeku. Len máloktorí totiž vedia, že patrí mne.“

Diablova cena bola taká vysoká, že malomyseľnosť nikdy nepredal. Stále je to jeho hlavná zbraň a dodnes ju používa pri Božom ľude.

Ak máme niekedy prekonať taký druh sklamania ako Židia v 3. kapitole Ezdráša, potrebujeme 3 veci:

  1. nové zasvätenie – znovupostavenie oltára,
  2. novú poslušnosť – znovupoloženie základov,
  3. novú prioritu – odhodlanie chváliť Pána.

    1. Nové zasvätenie – znovupostavenie oltára

    Navrátilci z exilu začali s výstavbou nového oltára, aby mohli Bohu prinášať obete. Ezdr 3,1 vraví, že „zišiel sa do jedného ľud v Jeruzaleme“. Viedol ho veľkňaz Jéšua a Zerubábel (ten doviedol vyhnancov naspäť z Babylonu). Keď bol oltár hotový, začali prinášať ranné a večerné obete, ako im to Boh nariadil v 3. Mojžišovej. Potom priniesli aj obete pre Sviatok stánkov (v. 4-6):

    Slávili tiež slávnosť stánkov podľa predpisu a deň čo deň prinášali spaľované obety v stanovenom počte, ako žiadal predpis na príslušný deň, a po nich ustavičnú spaľovanú obetu, obety na novmesiace, ďalej na všetky výročné slávnosti Hospodina, ktoré sa svätili, a vždy, keď niekto obetoval Hospodinovi dobrovoľnú obetu. Od prvého dňa siedmeho mesiaca začali Hospodinovi prinášať spaľované obety, hoci ešte neboli položené základy chrámu Hospodina.“

    Zvláštne je, že oltár postavili skôr, ako vôbec začali budovať chrám! Prečo? Bohoslužba musí byť vždy na prvom mieste. Na ruinách svojej minulej neposlušnosti sa najprv ubezpečili o tom, že to majú s Bohom urovnané. V určitom zmysle tým, že najskôr priniesli obete vraveli: „Pane, chceme byť s tebou zadobre.“ Oltár bol symbolickým centrom starozákonného náboženstva. Práve tam prinášali svoje baránky, kozlov a býkov, aby ich obetovali Hospodinovi. Bez oltára nemohla byť žiadna poriadna bohoslužba, ani istota Božej ochrany alebo záruka odpustenia, tiež žiadny prístup k Bohu a žiadne odňatie bremena viny a zlyhania. Oltár bol spojením medzi Bohom a človekom. Počas všetkých tých rokov v Babylone žiadny oltár nemali. Prišli oň kvôli svojej neposlušnosti a prerušilo sa tak ich spoločenstvo s Bohom.

    Niekedy my všetci potrebujeme nový začiatok s Bohom. Prečo?

    • Niekedy je to kvôli nášmu vlastnému hriechu.
    • Inokedy nás zmohli okolnosti života.
    • Alebo máme pocit, že nádej nás opustila navždy.

    A v takých chvíľach musíme urobiť to, čo urobili Židia: vrátiť sa k obetnému oltáru. Pre kresťanov to znamená vrátiť sa k Ježišovmu krížu, kde bola preliata krv za naše hriechy. Potrebujú to nielen nespasení, ale aj kresťania. My všetci potrebujeme od Ježiša uzdravenie a odpustenie. Na každý deň.

    2. Nová poslušnosť – znovupoloženie základov

    Po opätovnom postavení oltára a teda obnovení vzťahu s Bohom začali Židia znovu klásť základy chrámu. 1. Oltár. 2. Chrám. Patrilo k tomu výdatné upratovanie. Spomeňme si, že keď sa vrátili, našli mesto v podstate premenené na ruiny, asi tak ako Berlín na konci 2. svetovej vojny. A tam, kde bol Šalamúnov chrám, našli pole sutín – hromady kameňov, polámané kusy dreva, všetko zarastené burinou a kríkmi. Na prvý pohľad tam nebolo nič, čo by vyzeralo ako chrám. Nič. Všetko bolo zničené, zbúrané a potom spálené.

    Ezdr 3, 7.8: Dali peniaze kamenárom a tesárom, stravu, nápoj a olej Sidončanom a Týrčanom, aby dopravili cédrové drevo z Libanonu po mori k Jafe podľa povolenia, ktoré mali od perzského kráľa Kýra. V druhom roku po svojom návrate k Božiemu domu do Jeruzalema, v druhom mesiaci Šealtíelov syn Zerubbábel a Jócadakov syn Jéšua s ostatnými svojimi druhmi, kňazmi, levitmi a so všetkými, ktorí prišli zo zajatia do Jeruzalema, začali práce a poverili levitov od dvadsiatich rokov nahor riadením práce na dome Hospodina.“

    Keď sa pozrieme na tento príbeh v širšom kontexte, zarazia nás 2 veci:

    1.) zaviazali sa, že budú Boha nasledovať v jednotlivých detailoch svojho života. 2. a 4. verš zdôrazňuje, že keď znovu postavili oltár, urobili to „podľa zákona“, čiže pridržiavali sa detailov toho, čo prikázal Boh Mojžišovi na Sínaji. Je to dôležité, lebo odvtedy uplynulo takmer tisíc rokov. Pretieklo už veľa vody pod mostom uplynulých stáročí. Vznikli a zanikli ríše, samotný Izrael prešiel dobytím, obdobím sudcov, vládou troch veľkých kráľov: Saula, Dávida a Šalamúna, potom bizarným obdobím rozdeleného kráľovstva, a nakoniec ponížením celkovej porážky a vyhnanstva v Babylone.

    Teraz prišiel čas začať odznovu. Čo robíme v takom prípade? Vraciame sa k základom, späť k rysovacej doske, ideme späť a čítame referenčnú príručku, aby sme znovu nerobili tie isté chyby. A toto robili v 3. kapitole Ezdráša.

    2.) znovu položili základy navzdory nepriateľom všade naokolo. V nasledujúcich kapitolách tí nepriatelia urobia všetko preto, aby ich odradili, sužovali, stavali sa proti nim a celkom ich zastavili. A je to tak, že na určitý čas sa im to podarí.

    Chce to odvahu, stáť proti nepriateľskému svetu. Keď sa nepriateľ zoradí proti nám, čo urobíme? Dáme vieru pred strach. Aj tu: napriek zrúcaninám a opozícii a napriek všetkému, čo sa stalo v minulosti, Boží ľud sa spojil a dal sa do práce. Vyzbierali peniaze, nakúpili nové cédrové klady, zorganizovali svojich robotníkov do tímov a každý priložil ruku k dielu a šiel robiť. Zdvíhali tie obrovské balvany a ťahali ich nabok. Vysekali kríky, vytrhali burinu, odpratali polámané brvná a vyštrbené kusy kovu. Kúsok po kúsku, deň po dni, týždeň po týždni upratovali polstoročie zanedbávania. (inak viete, ako zistíte, čo je burina a čo užitočná rastlina? Keď ju potiahnete a ide ľahko, tak ste vytrhli to, čo ste nemali 🙂 )

    Nech nám neujde pointa. Keď sme sklamaní a nevieme, čo máme robiť, poučme sa od Židov:

    Robme to, čo je správne.
    Robme to, čo je správne.
    Robme to, čo je správne.
    V posteli nemôžeme zostať navždy.

    Niekto musí vytrieť dlážku. Niekto vyniesť smeti. Niekto musí otvoriť kanceláriu a niekto zažnúť svetlá. Niekto musí zaplatiť účty a niekto opraviť motor. Niekto musí zadať údaje, niekto musí urobiť učebný plán a niekto obchodnú prezentáciu. Niekto musí navštíviť pacientov a niekto musí nakŕmiť deti.

    Nedovoľme, aby nám malomyseľnosť bránila v robení toho, o čom vieme, že to musíme urobiť. Ak nedokážeme splniť svoje veľké sľuby, splňme tie menšie. Ak nevieme plniť veľký plán, držme sa malého. Ak nevidíme 10 krokov do budúcnosti, urobme len dva alebo tri . Alebo len jeden, ale vykročme.

    Motivačný rečník John Maxwell povedal: „Najmenší poslušný čin je lepší ako veľký úmysel.“

    Je lepšie urobiť málo, než posedávať a snívať o tom, ako veľa toho spravíme. Ak nemôžeme poslúchať Boha v nejakom veľkom geste, poslúchnime ho v  maličkostiach života. Robme to, o čom vieme, že sa to musí urobiť – a to na Božiu slávu.

    Takže:

    • nové zasvätenie – znovupostavenie oltára
    • nová poslušnosť – znovupoloženie základov
    • nová priorita – odhodlanie chváliť Pána

    Ezdr 3,10.11: „Keď stavitelia kládli základy Hospodinovho chrámu, pozvali kňazov, aby sa postavili vo svojom rúchu s trúbami, aj levitov, synov Ásafa, s cimbalmi, aby velebili Hospodina podľa vzoru izraelského kráľa Dávida. Striedavo chválili a velebili Hospodina spevom: Lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky nad Izraelom. Všetok ľud sa ozýval veľkým jasotom a chválil Hospodina, že bol položený základ Hospodinovho domu.“

    Len čo boli položené základy, ľud a vodcovia sa zastavili a ďakovali Hospodinovi. Toto je spojená, verejná chvála. Intenzívna, emotívna a zameraná na Boha. Spievali a vraveli: „Boh je dobrý,“ nie „my sme dobrí.“ Nepovedali ani: „Urobili sme to s Božou pomocou,“ hoci by to bola pravda, ale otvorene pripisovali celú zásluhu Bohu.

    Udivuje ma, že nečakali, kým postavia budovu a až potom nechválili Boha. Hoci položenie základov bolo dôležité, bolo treba urobiť ešte kopu práce. Uplynú roky, kým chrám dokončia. Toto bol len prvý krok, ale oni sa beztak zastavili a ďakovali Bohu. Je to poučením pre nás všetkých!

    Chvála je voľba, nie pocit. Nemáme čakať, kým budeme mať chuť chváliť Boha. Chváliť ho máme za každých okolností, či už sa nám chce alebo nie. Nečakajme s tým, kým zvíťazíme. Chváľme ho za dobrý začiatok. Vďaka tomu budeme v tom správnom rozpoložení, aby sme radostne pracovali v nasledujúcich dňoch.

    Je to veľký pokrok v duchovnom živote, ak vieme Boha chváliť aj vtedy, keď veci nejdú dobre. Uprostred zdevastovaného Jeruzalema, len s položenými základmi, naokolo rumovisko, po návrate domov, keď ste zistili, že to tam ovládajú nepriatelia, ľud predsa jednohlasne povedal:  „Boh je dobrý.“ To je pravá viera. Ktokoľvek môže chváliť Boha, keď slnko svieti, účty sú zaplatené, vaše manželstvo je silné, deťom sa darí dobre, práve vás povýšili a budúcnosť je svetlá. Je niečo iné chváliť Boha, keď majú veci ďaleko od dokonalosti. Je ohromné, keď sa dokážeme pozrieť na svoj život a povedať: „Nie je to to, čo by som si prial, ale Boh je predsa ku mne dobrý.“

    Prečo mladí a starí potrebujú jeden druhého

    Prečo sa teda mladí radovali? Lebo jediné, čo poznali bol Babylon. Nikdy nevideli Šalamúnov chrám, nepamätali sa na jeho slávu a neboli svedkami jeho zničenia. Všetko, čo o tom vedeli mali z počutia od svojich rodičov a priateľov svojich rodičov. Staršie generácie im rozprávali o starých slávnych časoch. No zo skúsenosti nič z toho nepoznali. A tak keď videli položené základy nového chrámu, pre nich to bola úžasná odpoveď na modlitbu. Bolo to to najpodobnejšie chrámu, čo kedy videli, a nemali dôvod na plač. Pre nich to bol čas na oslavu Božej dobroty.

    No myslím si, že na tých starých by sme nemali byť príliš tvrdí. Pamätali si, aké dobré bývali veci a tiež na to, čo kvôli svojej neposlušnosti stratili. Bolo to dobre, že plakali, ba ešte lepšie, že odovzdali poučenie, ktoré sa naučili vďaka trpkej skúsenosti z predchádzajúcich rokov. Aj dnes ešte stále platí:

    – Mladí potrebujú starých, aby im pripomínali minulosť.
    – Starí potrebujú mladých, aby ich povzbudili ohľadne budúcnosti.

    Z tejto dojímavej epizódy nám vyvstávajú 4 poučenia, ktoré nám pomáhajú prekonávať sklamania v živote:

    1. Prenechaj svoje spomienky a sny Bohu

    Bola tvoja minulosť lepšia a šťastnejšia ako tvoja prítomnosť? Daj ju Bohu. Alebo bola naplnená smútkom a bolesťou? Aj tú daj Bohu. Máš veľké sny, nádeje a plány do budúcna? To je úžasné. Je dobré snívať vo veľkom, ale daj všetko to snívanie, dúfanie a plánovanie Bohu. Daj mu to k nohám a povedz: „Nech sa stane tvoja vôľa.“  Vezmi minulosť s jej šťastím a smútkom, vezmi budúcnosť s jej nekonečnými možnosťami a všetko to daj Bohu, ktorý preklenuje generácie. Povedz mu: „Bože, si Bohom včerajška a zajtrajška, obidvoje ti odovzdávam, aby som mohol dnes žiť na tvoju slávu. Zabudni na to, čo tu už nie je. Tie veci sú preč, ale Boh je stále tu! On nikdy neodišiel a jeho moc je stále rovnaká.

    Dr. Park Tucker, bývalý kaplán v Atlante raz išiel po meste a cítil sa zdeprimovaný a utrápený životom. Ako tak išiel okolo pohrebného ústavu, neveriacky sa zadíval na nápis vo výklade: „Prečo tu chodíš okolo takýto polomŕtvy? Môžeme ťa pochovať za 70 dolárov.“ – Mnohí chodíme po svete takíto polomŕtvi, lebo okolnosti navŕšili vrch sklamania a malomyseľnosti, cez ktorý nevedie cesta, a proste sme to vzdali.

    B. Prijmi svoju súčasnú situáciu ako od Boha

    „Prijať“ neznamená pasívne rezignovať na problémy života. Toto nie je výzva k tomu, aby si to vzdal a prestal bojovať za to, v čo veríš. No znamená to prijať realitu, v ktorej práve som, lebo tam ma Boh chce mať, lebo keby chcel, aby si bol niekde inde, tak by si bol. Šťastný je ten, kto môže povedať: „Som tu, lebo tak rozhodol milujúci Boh a ja viem, že môj Boh nerobí chyby.“ To neznamená, že je nesprávne zmeniť svoju situáciu, ak treba (a ak môžeš), no dáva ti to pevnú dôveru, že v tvojom živote pracujú Vyššie ruky a že ťa Boh vedie.

    Ž 23,4: „Nebudem sa báť zlého, hoc by som šiel temným údolím. Veď ty si so mnou, tvoj prút a tvoja palica sú mi útechou.“

    Boh vie stále rovnako požehnávať.

    Prestaňme porovnávať to, čo bolo a čo je. Svoje manželky, manželov, deti, cirkev… Minulosť si pamätáme lepšiu ako bola, takže prítomnosť sa javí ako horšia, než je. Keď žijeme v minulosti a degradujeme prítomnosť, nevyhnutne príde sklamanie a malomyseľnosť. Ujdú nám Božie zasľúbenia a plány pre dnešok a zajtrajšok. Zabudneme, že Boh má pre budúcnosť naplánované veľké veci. A neuvidíme, že tie najlepšie dni sú možno ešte len pred nami, nie za nami! Tiež sa môžeme stať zdrojom malomyseľnosti pre druhých. Ak niečo nie je také, ako to bolo pred 50 rokmi, neznamená to, že je to zlé!

    C. Rozhodni sa Boha poslúchať tam, kde práve si

    Môže sa stať, že kvôli sklamaniu zatrpkneme a staneme sa letargickým voči povinnostiam života. Možno nájdeme tisíc výhovoriek, aby sme neurobili veci, o ktorých vieme, že by sme ich urobiť mali. A trochu po troche veci začínajú unikať: práca nie je hotová, doma neupratané, projekty nedokončené, telefonáty nevybavené, schôdzky bez našej účasti, na správy nedostanú odpovede, ciele sú nenaplnené a tak sa kĺžeme do bezodnej jamy zúfalstva. Odpoveď je taká jednoduchá, že nám často uniká. Rozhodnime sa v srdci, že budeme Boha poslúchať tam, kde sme. Bez výhovoriek. Bez meškania. Bez dúfania v lepšie dni, šťastnejšie časy alebo priaznivejšie okolnosti. Ak veci nie sú také, aké by sme si priali, beztak si vyhrňme rukávy a pustime sa do práce. Kto vie? Naša ochota urobiť to, čo treba môže veci zmeniť. A hoci sa situácia nezlepší, sotva ju zhoršíme tým, že urobíme to, čo treba. A keby predsa, prinajmenšom budeme vedieť, že sme tak urobili, keď sme si plnili svoju povinnosť, nie keď sme to vzdali a hodili flintu do žita.

    Kaz 9,10: „Všetko, čo tvoja ruka nájde k práci, urob podľa svojej sily, lebo niet práce ani uvažovania, ani poznania a múdrosti v podsvetí, do ktorého ideš.“

    Boh je väčší ako všetky spojené sily diabla. Nikto pred ním neobstojí. Nikto nezmarí jeho zámery. Ten istý Boh, ktorý stál s Dávidom pred Goliášom stojí aj dnes pri nás vo všetkých našich bojoch. Keď je môj Boh veľký, moje boje budú malé! Ako vnímam Boha? Je dosť veľký na to, aby zvládol všetky problémy, ktorým čelím? Je to Všemocný Boh, Boh zástupov! Slúžil si mu, keď slnko svietilo, budeš mu slúžiť aj v tieni a v slzách? Vari sme toho nestratili dosť, aby sme prišli aj o Boha? Ak sa odvrátime od Boha, stratíme svoj jediný základ nádeje.

    • Boh ti bol dosť dobrý, keď si mal peniaze v banke. Je dosť dobrý aj teraz, keď nemáš žiadne?
    • Bol ti dosť dobrý, keď si bol zdravý. Je ti dosť dobrý aj teraz, keď doktor vraví: „Zostáva vám šesť mesiacov života?“
    • Bol ti dosť dobrý, keď si bol ženatý/vydatá. Bude dosť dobrý aj vtedy, keď ťa ten, koho miluješ, nechal v kaši?
    • Bol ti dosť dobrý, keď bola celá rodina pokope. Je ti dosť dobrý aj teraz, keď stojíš nad otvoreným hrobom?

    Nie je ťažké veriť v Boha, keď všetko ide ako po masle. To zvládne každý. No keď sa život rúca, čo potom?

    D. Chváľ Boha za jeho dobrotu napriek okolnostiam

    Toto robil ľud za dní Ezdráša. Vykasali si rukávy, dali sa do práce a pri práci, kým mali naplnenie svojich snov ešte stále v ďalekej budúcnosti, verejne chválili Boha. Keby to bolo podobenstvo, povedala by som: „Choď a čiň podobne.“

    Na rozbúrenom mori vyrastajú skvelí námorníci

    Nech je toto základom nášho vďakyvzdania. Božia dobrota sa dokazuje nielen v tom, čo dáva, ale aj v tom, čo dovoľuje. Ťažké časy sú ťažké práve preto, že nás nútia vyjsť z našej zóny pohodlia. Privádzajú nás do situácie, kde sme fakticky donútení dôverovať Bohu. Presúvajú duchovný život z teórie do reality. Môžeme si vypočuť koľko kázní len chcene o tom, ako sa Boh stará o naše deti, no až keď to sami prežijeme, vtedy sa tie pravdy stanú oslobodzujúcim základom života, ktorý neodfúknu vetry nepriazne.

    Ktosi povedal:

    V triede sa môže učiť o tom, ako sa plaví po mori.
    No až rozbúrené moria vychovajú skvelého námorníka
    .“

    Dobre povedané. Môžeme sa učiť o plavbe a naučiť sa naspamäť všetky termíny s tým súvisiace, ale nikdy sa nenaučíme plaviť na lodi, a ešte oveľa menej byť skvelým námorníkom, kým nie sme na rade a neprevezmeme kormidlo, keď naša plachetnica pláva v poryvoch vetra cez Mys strachu. Keď vlny dorážajú, vietor kvíli a dážď sa valí po palube, vtedy sa učíme plaviť a prežiť. A keď sa búrka pominie, budeme ďakovať Bohu za to poznanie a dôveru, ktorú by sme inak nezískali.

    K duchovnej zrelosti nejestvujú skratky. Poďakujme sa Bohu, aj keď naše okolnosti nie sú najlepšie

    Božia milosť je taká veľká, že nezáleží na tom, aký veľký je náš hriech, vždy je možnosť nového začiatku s ním. Dokazuje to samotný fakt, že židia sa vrátili z Babylonu. Nech je naša minulosť akokoľvek pestrá, Božia milosť je vždy väčšia ako náš hriech. Hoci jazvy minulosti môžu zostať s nami navždy, nemusia určovať našu budúcnosť. Ak teda potrebujeme nový začiatok, obráťme sa k Bohu celým svojím srdcom, lebo on nás neodmietne.

    Od baptistického kostola vo Philadelphii museli raz z detskej bohoslužby poslať preč malé dievčatko menom Hattie May Wiattová, lebo bol kostol preplnený. V ten deň začala Hattie sporiť svoje pence, aby pomohla kostolu vytvoriť viac miesta pre deti. O dva roky neskôr tragicky zomrela. V jej zápisníku pri posteli našli rodičia 57 pencí a kus papiera s poznámkou, že tie peniaze sú na výstavbu väčších priestorov pre službu detí.

    Pri Hattienom pohrebe dala matka tých 57 centov s lístočkom kazateľovi Russellovi Conwellovi z toho kostola. Ten sa v nedeľu podelil so zhromaždením o Hattien príbeh. Ľudia boli dojatí. Jeden realitný maklér daroval cirkvi pozemok na rozšírenie kostola a ako splátku žiadal 57 centov. Zorganizovali sa zbierky a nakoniec za peniaze postavili nielen nové krídlo pre službu deťom, ale aj nové stredisko s kapacitou 3000 miest. Cirkev postavila Temple Baptist Church.

    Takto si Boh môže použiť aj našich 57 centov.

    Na záver dva výroky:

    • Je lepšie začať v malom ako vôbec nezačať.
    • Je lepšie radovať sa z toho, čo máme, než plakať nad tým, čo sme mávali.

    Ja neviem, aký chrám vo svojom živote každý z nás stavia. Ale sklamanie je ľstivá emócia. Nie je zlé pamätať na minulosť a určite nie je zlé plakať nad tým, čo sme stratili. Ak našu stratu spôsobili naše vlastné hlúpe voľby, trúchlenie nám môže zabrániť v tom, aby sme tie isté chyby urobili nanovo. No nakoniec príde čas, keď sa musíme posunúť ďalej. V tom bode budú naše začiatky zrejme malé a nevýznamné. Nezúfajme si.

    • Z mrňavých žaľuďov jedného dňa vyrastú obrovské duby.
    • Keď chcel Boh zachrániť svet, začal s dieťaťom v jasliach.

    Malé začiatky nie sú pre Boha prekážkou. Do toho, začnime. Nikdy nevieme, čo Boh urobí. Ako dlho budeme dovoľovať, aby našu budúcnosť určovala naša minulosť? Ako dlho sa rozhodneme zostávať vo svojom sklamaní? Neopovrhujme svojou prítomnosťou, lebo nie je taká, akú sme chceli alebo preto, že nie je taká, ako bola kedysi minulosť. Položme svoje sklamania a bremená ku krížu. Nech ich má Ježiš. Nechajme ich tam. Ďakujme za všetky svoje požehnania a potom, z Božej milosti, vykročme dopredu vo svojom živote, odhodlaní slúžiť Bohu a radostne žiť svoj súčasný život.

    Amen.

    Spracované z rôznych internetových zdrojov.
    Foto: www.pixabay.com