Luk 21,34-36 34A vystríhajte sa, aby snáď vaše srdcia neboli obťažené ožranstvom a opilstvom a starosťami o tento život a náhle by prišiel na vás ten deň. 35Lebo príde ako osídlo na všetkých, ktorí bývajú na tvári celej zeme. 36Preto teda bdejte každého času, modliac sa, žeby ste boli uznaní za hodných uniknúť všetkému tomu, čo sa to má diať a postaviť sa pred Synom človeka.“

Úvod:

Keď hovoríme o príprave na Kristov druhý príchod, veľmi často tým mienime nejaké duchovné kategórie ako znamenia doby, ich poznanie a ich rozpoznanie v tom, čo sa okolo nás deje.

Alebo poznanie biblických právd, ktoré je nutné pre správnu vierouku a základ pre správne konanie. Asi ťažko sa dá dostatočne zdôrazniť závažnosť správneho chápania Písma a jeho hodnôt.

Príprava spočíva v poznaní, porozumení, v prijatí, skôr v intelektuálnej oblasti. Ide skôr o prípravu na úrovni vedomostí.

  1. Nespravodlivý správca – Luk 16, 1–12

a. Správca bol obžalovaný, že mrhá majetkom

Biblický príbeh začína tým, že správca bol obžalovaný zo zneužívania svojho postavenia a preto bol braný na zodpovednosť. Majiteľ si ho predvolal, aby sa zodpovedal. Mal byť urobený audit, inventúra. Malo sa skontrolovať, ako ten človek nakladal s majetkom svojho pána.

LOGOS: Ako vojak som v Olomouci robil správcu proviantného skladu a u nás sa tiež pravidelne robila inventúra a kontrolovalo sa, či fyzický stav potravín súhlasí s písomnou evidenciou. Boli v tom veľké peniaze. A armádne!!!

b. Kontroverzný príbeh

Pre niektorých je tento príbeh o nespravodlivom správcovi dosť kontroverzný len preto, že po zbežnom prečítaní majú dojem, že nečestnosť a nepoctivosť správcu bola nakoniec majiteľom pochválená. Pretože človek vie, že nečestnosť je jednoducho nečestnosť, tak negatívne správanie predsa nemôže byť ocenené. To sa nám prieči, prieči sa to nášmu citu pre spravodlivosť. Ako tomu príbehu rozumieť?

c. Dve kľúčové myšlienky príbehu

aa. Tento príbeh má dve kľúčové časti. Prvá hovorí o nečestnom správaní správcu majetku nielen počas doby správy majetku, ale dokonca aj vtedy, keď už bol za to braný na zodpovednosť, aj vtedy konal nečestne. Jednoducho v tom pokračoval tak, aby sebe robil dobre. Za toto bol braný na zodpovednosť a výrok majiteľa bol jednoznačný: už sa nepredpokladalo, že sa obvinenia nepotvrdia, že budú falošné, a že by naďalej mohol zostať vo svojej pozícii. Preto mu majiteľ hovorí:

„… nebudeš môcť naďalej spravovať“ (Luk 16,2).

Ten výrok: „… nebudeš môcť naďalej spravovať“ hovorí aj o tom, že aj keby sa nepotvrdilo obvinenie, dôvera už bude natoľko narušená, že jednoducho o svoju prácu príde. Pán od začiatku nepočítal s alternatívou, že sa obvinenie vyvráti a že by naďalej mohol zostať v úrade správcu.

Teda z vyjadrenia majiteľa bolo zrejmé, že bude odstránený z úradu za nepoctivé spravovanie majetku.

Takto to chápal aj samotný sluha, lebo hovorí:

„Vtedy hovorí správca sám v sebe: Čo urobím, keďže môj pán odníma odo mňa správu?“ (Luk 16,3).

On sám už vedel, že pri prešetrovaní neobstojí a že o pozíciu príde.

Preto môžeme veľmi jednoznačne povedať, že postoj majiteľa k tomuto jeho konaniu bol negatívny, a nie za toto bol pochválený, za nečestnosť, naopak, pre toto nečestné konanie o svoje postavenie prišiel.

bb. Druhá vec, ktorú spomína príbeh je to, že ten nepoctivý správca vedel, že príde o svoju prácu a preto sa chcel zaistiť do budúcnosti. Aj za cenu ďalšej nepoctivosti sa snažil zaistiť si budúcnosť, aby mal kde žiť, a aby mal z čoho žiť. A preto tak konal, ako konal. Teda tú jeho snahu zaistiť si budúcnosť za každú cenu pochválil majiteľ, nie jeho nepoctivosť:

„A pán pochválil nespravodlivého správcu, že opatrne urobil. Lebo synovia tohto sveta sú opatrnejší nad synov svetla vo svojom pokolení“ (Luk 16,8).

Pán ho nepochválil za nečestné konanie, lebo to aj vtedy nazýva konaním nespravodlivého človeka, ale pochválil ho za to, že urobil všetko pre zaistenie svojej budúcnosti. Pán nepochválil jeho nečestnosť, ale jeho prezieravosť, s akou sa snažil zaistiť si budúcnosť.

A na toto myslí pán, keď porovnáva nespravodlivého správcu a synov svetla, teda veriacich, že aj veriaci majú urobiť všetko pre to, aby ich

„… prijali do večných stánov,“

ako to hovorí neskôr (Luk 16,9). Teda aj všetky materiálne hodnoty majú slúžiť na tento účel a nie ich kumulovaniu len pre osobný materiálny prospech. Preto Pán Ježiš pri inej príležitosti hovorí: „Lebo čože to osoží človekovi, keby získal celý svet a svoju dušu utratil?…“ (Mt 16,26). Ak ten nespravodlivý správca všetko podriadil zabezpečeniu svojho budúceho života, o to viac majú veriaci urobiť všetko pre to, aby si zabezpečili večnú budúcnosť, „večné stány“ , ako hovorí text, večný život v Božom kráľovstve.

Podstatnú vec, ktorú chceme mať na pamäti v súvislosti s dnešným uvažovaním je konanie nečestného správcu, ktorý musí byť odstránený zo svojho postavenia. Nespravodlivý, nečestný človek pred Bohom nakoniec neobstojí.

Presným opakom je pre mňa Daniel.

  1. Spravodlivý Daniel – Dan 6,4.5

 4Vtedy sa snažili kniežatá a satrapovia nájsť nejakú príčinu proti Danielovi zo strany kráľovstva, ale nemohli nájsť nijakej príčiny ani vady, pretože bol verný a nenašiel sa pri ňom nijaký omyl ani vada. 5Vtedy povedali tí mužovia: Nenájdeme nijakej príčiny proti tomuto Danielovi, okrem ak by sme našli proti nemu niečo dotyčne zákona jeho Boha.“

Veľmi sa mi páči aj katolícky preklad Jeruzalemskej Biblie, lebo ten hovorí:

„Tu začali kniežatá a satrapovia sliediť po nejakej štátnej záležitosti, ktorá by Danielovi ublížila, no on bol taký verný, že nemohli prísť na žiadnu vec alebo prehrešok, ktorý by mu mohli vytknúť.“

V prípade Daniela máme presne opačné správanie, než o akom sme hovorili na začiatku. Napriek tomu, že na jeho pracovnom výkone hľadali niečo, čo by mu mohli vytknúť, nepodarilo sa im to. Daniel bol čestný a verne vykonával svoje povinnosti. Konal spravodlivo a oni sa nemali čoho zachytiť.

Na tomto príbehu treba zdôrazniť to, že to nie Danielovi priatelia, kamaráti, jeho priaznivci, jeho obľúbenci, ale jeho nepriatelia hľadali proti nemu nejakú zádrapku na obvinenie. No nenašli. Protivníci, nepriatelia nenašli vinu. Nemali mu čo vytknúť. Daniel obstál pred štátnymi úradníkmi vtedajšej doby. Tí nebývali milosrdní. Ako dnes.

A najmä keď ide o také okolnosti ako v Danielovom prípade, keď ho kráľ Dárius zamýšľal povýšiť,

„a kráľ zamýšľal ustanoviť ho nad celým kráľovstvom“,

hovorí nám text (Dan 6,3). V jeho kolegoch to vyvolalo profesionálnu žiarlivosť na jeho zamýšľané povýšenie a preto hľadali proti nemu nejakú zádrapku.

Aký obrovský rozdiel medzi tým nespravodlivým a nečestným správcom, ktorého sme spomínali, a Danielom, na ktorom nepriatelia nenašli nijakej chyby. Aký obrovský rozdiel v konaní si pracovných povinností v prípade jedného a druhého! Jeden je nečestný a doplatí na to a druhý je vysoko morálny a čestný, a obstojí. Jeden musí byť pre svoju nečestnosť zbavený úradu a druhý môže byť pre svoju čestnosť a poctivosť po skúške povýšený.

  1. Kresťan a poctivosť

a. EGW a poctivosť

Prednedávnom som si čítal knihu Z pokladu svedectiev a na str. 355 som bol dosť zarazený z toho, že v kapitole o Príprave na Kristov príchod sa ako o hlavnej veci nehovorí o nejakých duchovných veciach, ktoré by som očakával, ale o poctivosti, o čestnosti.

Jeden z výrokov tej časti hovorí:

„Musím povedať, že medzi svätiteľmi soboty je zarážajúci nedostatok čestnosti“ (s. 358)

– nie teoretického poznania biblickej pravdy.

Iný výrok hovorí:

„Bola som znepokojená, keď som videla, že duch sveta ovláda srdce i myseľ mnohých, čo sa zjavne hlásia k pravde. Oddali sa sebectvu, žijú sebeckým záujmom a o rýdzu poctivosť nestoja“ (s. 355).

Poctivosť, čestnosť, férovosť by mali byť základnými kritériami kresťana.

Iný výrok hovorí:

„Keď je človek skutočne spojený s Bohom a úprimne zachováva jeho zákon, potom to bude zjavovať aj jeho život, pretože všetky jeho skutky sa budú zhodovať s Kristovým učením. Svoju česť nepredá za žiaden zisk“ (s. 358).

Keď ide o zisk, zaúraduje naše sebectvo, okamžite sa nám menia oči a odrazu vidíme veci akosi inak. Poprehadzujú sa nám hodnoty, bločky a doklady v účtovníctve a pod. Svoju česť nepredá za žiaden zisk – tento výrok sa mi veľmi páči.

A posledný z tejto kategórie:

„V obchodných záležitostiach sa Boží ľud neraz dopúšťa nepoctivosti, ktorá privádza Pánov hnev na cirkev a je urážkou jeho diela. Najmenší odklon od vernosti a poznania je prestúpením Božieho zákona“ (s. 359).

A toto ma dorazilo, napriek tomu, že viem, že hriech jednotlivca môže mať dopad na cirkev ako celok – nepoctivosť privádza Pánov hnev na cirkev a je urážkou jeho diela.

b. Dôležitosť poctivosti

Prečo je to také dôležité? Jednoducho preto, že čestnosť a poctivosť vo všedných veciach je otázkou charakteru a ten je otázkou vstupu alebo zabránenia vstupu do Božieho kráľovstva.

„Bolo mi ukázané, že práve v tejto skúške mnohí neobstoja. Svoj skutočný charakter prejavia v spravovaní časných záležitostí. V styku s blížnymi sa ukáže ich nevernosť, neúprimnosť a nepoctivosť. Neuvedomujú si, že ide o budúcnosť, že večný život závisí od toho, ako sa správajú v každodenných situáciách tohto života a zabúdajú, že tvorba správneho charakteru si vyžaduje veľmi dôslednú poctivosť.“ (s. 358)

c. Ešte jeden dôvod, prečo je to také dôležité

EGW hovorí v súvislosti s touto témou o kráse svätosti ako o nástroji, ktorý má pomôcť iným zorientovať sa v živote. Kresťan má využiť čas, ktorý mu Boh dáva na to, aby premáhal každý povahový nedostatok, aby príkladom i osobným úsilím pomáhal iným

„tým, že im ukáže krásu svätosti“ (s. 355).

Hriešna prirodzenosť človeka láka k naplneniu svojich sebeckých cieľov a zámerov, ktoré si vie človek veľmi logicky ospravedlniť. Na druhej strane človek podvedome cíti, že to nie je ono, že takto by konať nemal. Na jednej strane to môže uspokojovať jeho sebectvo, na strane druhej mu to prináša nespokojnosť do života. Preto sa mnohokrát ľudia, ktorí toho v materiálnej oblasti veľa dosiahli, v neskoršom veku snažia angažovať v nejakej charite, aby si upokojili svedomie. Kresťan má v takomto svete svietiť ako maják. Svojím svetlom, svojím životom má hovoriť o tom, aké sú zásady Božieho kráľovstva. Čestnosť, poctivosť, spravodlivosť v bežných záležitostiach života, to je pravé kresťanstvo. Nie zbožné spínanie rúk a vonkajšie formálne prejavy. Nie, skutočné biblické náboženstvo je o inom. Je o čestnom konaní, o poctivosti.

ZÁVER

Boli dvaja: jeden bol nepoctivý správca, ktorý bol nakoniec odmietnutý a druhý bol, Daniel, čestný a poctivý vo svojej práci.

Na jednom sa toho našlo veľa nečestného a keď došlo na „lámanie chleba“, keď sa mal zodpovedať, a keď dovtedy konal nesprávne, predpokladali by sme, že už vtedy bude robiť pokánie zo svojho konania, tak nie: vo svojom nečestnom počínaní pokračoval automaticky ďalej. Viete prečo? Lebo mal tak sformovaný svoj charakter.

Na druhej strane je Daniel, ktorý bol pre svoju čestnosť, poctivosť, zodpovednosť a vernosť Bohu rešpektovaný mnohými panovníkmi jeho doby. Jeho charakter bol svetlom o tom, ako vyzerá veriaci človek. Žiadni štátni úradníci, daniari, „dopravní policajti“ vtedajšej doby, či ktokoľvek iný, mu nemohli nič vytknúť.

Dal by Boh, aby sme takto žili aj my dnes.

Amen.