(Text Sk 1,1-8)

1Milý Teofil, v prvej knihe som napísal o všetkom, čo Ježiš robil a učil od začiatku 2 až do dňa, keď bol vzatý do neba. Predtým dal prostredníctvom Ducha Svätého príkazy apoštolom, ktorých si vyvolil. 3 Po svojom utrpení sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve, aby tak mnohými spôsobmi dokázal, že žije.4 Raz, keď s nimi stoloval, prikázal im: Z Jeruzalema neodchádzajte, ale očakávajte splnenie Otcovho prísľubu, o ktorom ste odo mňa počuli: 5 Ján krstil vodou, ale vy budete o niekoľko dní pokrstení Duchom Svätým.

6 Keď sa zišli, spýtali sa ho: Pane, chceš azda teraz obnoviť Izraelské kráľovstvo? 7 On im odpovedal: Nie je vašou vecou poznať časy alebo chvíle, ktoré určil svojou mocou Otec. 8 Teraz však na vás zostúpi Svätý Duch, vy dostanete jeho moc a budete mi svedkami v Jeruzaleme, v celom Judsku i Samárii, až po kraj zeme.“

Úvod:

Čítam si Písmo pre seba a jedna z vecí, ktorá mi akosi udrela do očí je prečítaný text a to, o čom chcem hovoriť práve dnes. Z prečítaného textu sa mi akoby okamžite vybavilo to, čo nemáme robiť a naopak to, čo ako kresťania robiť máme.

Zároveň som si uvedomil, že tak ako snáď všetci veriaci sme na tom rovnako, bez ohľadu na dobu a kultúrne a ekonomické rozdiely, v ktorých žijeme. Tie základné problémy nás veriacich sú po stáročia rovnaké.

Učeníci sa pýtali:

1..Kľúčová otázka: „Pane, chceš azda teraz obnoviť Izraelské kráľovstvo?“

a. Zásadná otázka učeníkov znela: KEDY?

Učeníci kládli zásadnú otázku, kedy bude ustanovené Božie kráľovstvo. Inak povedané, vtedy to ešte nie celkom chápali, no my dnes vieme, že sa pýtali na to, čomu dnes hovoríme 2. príchod Pána Ježiša Krista.

KEDY? To „kedy?“ bolo pre nich veľmi dôležité, lebo vedeli, že vtedy sa naplnia všetky ich očakávania. Keď nastane Božie kráľovstvo, „knieža tohto sveta“ (ako Ježiš nazýva satana) už nebude panovať – hoci obmedzene, no predsa len panovať – so všetkými negatívnymi javmi na tomto svete.

b. Je to azda najčastejšia otázka všetkých generácií veriacich

Otázka „KEDY?“ je azda najčastejšou u všetkých generácií kresťanov, ktorí kedy žili. Určite zaznievala vtedy, keď prežívali prenasledovanie, utrpenie a bolesť, a keď zomierali buď následkom prenasledovania alebo prirodzenou smrťou (hoci smrť nie je prirodzená, bránime sa jej z posledných  síl).

Vtedy sa veriaci človek pýta: „DOKEDY ešte to bude takto, Pane? KEDY prídeš? KEDY sa to skončí?

Takto nevhodne sa nepýtajú a odpoveď nechcú vedieť len učeníci alebo my, otázku: (DO)KEDY? kládli aj iní pisatelia Písma alebo jednoducho veriaci.

Pýtal sa tak aj Daniel kedysi dávno po videní: „… Kedy bude koniec tým divným veciam?“ (Dan 12,6).

Podobne máme napísané aj o iných veriacich, dokonca o prorokoch, že sa pýtali na ten časový prvok. Pozrime si text v 1 Pet 1,9-12:

9že dosahujete cieľ svojej viery — spásu duší. 10Túto spásu úporne hľadali a neúnavne skúmali proroci, ktorí prorokovali o milosti pripravenej pre vás. 11Skúmali, na ktorý čas a na aké okolnosti poukazuje Kristov Duch, ktorý v nich prebýval, keď vopred svedčil o Kristových utrpeniach a o sláve, ktorá príde po nich. 12Im bolo zjavené, že tým neslúžili sebe, ale vám, ktorým teraz toto všetko ohlasujú tí, čo vám priniesli evanjelium v moci Ducha Svätého, zoslaného z neba. Na to všetko túžia hľadieť aj anjeli.“

Ten text nám hovorí, že Duch Kristov, t. j. Sv. Duch, ktorý inšpiroval prorokov, predpovedal prostredníctvom nich Kristovo utrpenie a po ňom nasledujúce oslávenie. A ten text nám zároveň vraví, že samotní proroci chceli tomu rozumieť lepšie a v prvom rade sa pýtali na časový prvok (KEDY sa to stane) a v druhom na spôsob (AKO sa to stane):  „11Skúmali, na ktorý čas a na aké okolnosti poukazuje Kristov Duch.“

Aj oni chceli vedieť presnejšie informácie. Podobne ako učeníci sa pýtali KEDY? a AKO? Chceli vedieť, ako budú veci prebiehať – „… na aké okolnosti poukazuje Duch Kristov…“ – teda na to, ako sa to bude diať?

c. Ježišova odpoveď učeníkom znela: „On im odpovedal: Nie je vašou vecou poznať časy alebo chvíle, ktoré určil svojou mocou Otec.“

Táto odpoveď Pána Ježiša je presne v súlade s tým, čo už predtým povedal učeníkom o znameniach zničenia Jeruzalema, ale aj o znameniach 2. príchodu (Matúš 24) charakterizujúcich dobu, no na druhej strane nestanovuje dátum. Poznáte ten výrok: „Ale o tom dni a tej hodine nevie nikto, ani nebeskí anjeli, ani Syn, iba sám môj Otec“ (Mt 24,36).

V obidvoch výrokoch zaznieva to isté: že presný ČAS 2. príchodu je v kompetencii nebeského Otca.

d. Platí tá Ježišova odpoveď aj dnes?

Platí tá Ježišova odpoveď vtedajším učeníkom aj dnes, po 2000 rokoch, alebo platila len pre cirkev vtedy, keď k 2. príchodu bolo ešte ďaleko?

Ani dnes sa nemáme pýtať na to presné KEDY?

Nemáme: skúmať presný čas, hoci je to veľmi ťažké, lebo sa proti tomu v nás takmer všetko búri. Častokrát aj preto, lebo by sme si priali, aby sa už zlo skončilo. Neraz som si v nemocnici naposledy položil tú – aspoň pre mňa zásadnú -otázku: „Pane, KEDY sa to utrpenie skončí?“

Ježiš hovorí, že na presný čas sa dopytovať nemáme.

A čo máme? Čo hovoril Ježiš vtedy svojim učeníkom? A čo očakáva určite aj od nás?

2. „ale prijmete moc Svätého Ducha, ktorý príde na vás a budete mi svedkami do poslednej končiny zeme“

a. Prijatie Sv. Ducha a jeho moci

Prvoradou úlohou, na ktorú sa mali zamerať Kristovi nasledovníci po jeho odchode do neba bolo prijatie Sv. Ducha. Napriek tomu, že ich Kristus vyučoval 3,5 roka, napriek tomu, že toho s Kristom veľmi veľa videli, napriek tomu, že s Kristom veľa zažili, napriek tomu, že sami šírili učenie Ježiša Krista a evanjelizovali, napriek tomu všetkému im povedal: „Ale prijmete moc Svätého Ducha, ktorý príde na vás.“

Prvoradou úlohou, ktorú dostali učeníci od odchádzajúceho Ježiša bolo: prijatie Sv. Ducha! To bolo to najdôležitejšie. Mali prijať moc Sv. Ducha, ktorá ich mala predovšetkým premeniť – medzi tými istými učeníkmi predpo prijatí moci Sv. Ducha je veľký rozdiel.

Napriek tomu, čo učeníci prežili s Kristom počas svojho učeníctva, neviem si predstaviť, že by mali ísť evanjelizovať v dvojiciach, ako ich poslal Kristus, bez Sv. Ducha. A predsa im Ježiš povedal, že ich prvoradou úlohou je dostať Sv. Ducha a jeho moc – a až potom majú byť svedkami.

Viem si predstaviť, že prijatie Sv. Ducha je pre kresťana, samotného človeka kľúčové už preto, lebo je nutný pre jeho vlastnú premenu. Kresťan totiž môže zostať na úrovni vedomostného kresťana – človeka, ktorý rozumovo prijal vierouku, ktorá sa však neposunula z logického poznania/pochopenia a aj vonkajšieho zachovávania do roviny srdcovej záležitosti. Že je to to najdôležitejšie v jeho živote.

b. Simeon je pre mňa úžasným príkladom toho, čo chcel Ježiš Kristus od učeníkov, L 2,25 – 27

25 V Jeruzaleme vtedy žil človek menom Simeon. Bol to človek spravodlivý a bohabojný, očakával potechu Izraela a Duch Svätý bol s ním. 26 Duch Svätý mu zjavil, že nezomrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. 27 Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo predpisoval zákon, 28 aj on si vzal dieťa do náručia a velebil Boha slovami: 29 Teraz, Pane, prepustíš v pokoji svojho služobníka podľa svojho slova, 30 lebo moje oči uvideli tvoju spásu, 31 ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: 32 svetlo na zjavenie pre pohanov a slávu pre tvoj ľud Izrael.“

Simeon je pre mňa jeden úžasný príklad toho, že keď je človek vedený Sv. Duchom, potom je ten časový prvok, ktorý nás tak zamestnáva, zabezpečený samotným Bohom. Simeon mal Sv. Duchom načasovaný život tak presne, že vedel KEDY má prísť do chrámu a ktoré dieťa je Ježiš, Spasiteľ Izraela. Sv. Duch mu v presný čas dal vedieť, KEDY má ísť do chrámu, aby nezmeškal podstatnú udalosť.

A po druhé, Simeon vtedy vydal presné svedectvo o Božej pravde, ktoré bolo treba povedať pred Jozefom, Máriou a minimálne kňazom, ktorý pri veci asistoval. Na ňom sa vtedy naplnilo presne to, čo chcel neskôr Ježiš od učeníkov: aby boli pod vedením Sv. Ducha a jeho moci svedkami až do poslednej končiny zeme. Simeon vtedy vydal svedectvo o pravde, ktorú vtedy ešte nechápali.

3. „a budete mi svedkami … až do poslednej končiny zeme“

a. Byť svedkom

Učeníci mali prijať moc Sv. Ducha a v tejto moci mali svedčiť až do poslednej končiny zeme. Zvestovanie evanjelia nemalo byť ľudskou aktivitou, závislou na schopnostiach a výkone človeka.

Na základe výkonu človeka, jeho schopností, vedomostí a nadania sme schopní odovzdať evanjelium ako súbor vedomostí a duchovných poznatkov, no nie ako život premieňajúcu moc, ktorá dokáže aj z toho najposlednejšieho človeka kdesi celkom na okraji spoločnosti urobiť Božie dieťa, schopné žiť na Božiu oslavu.

Byť svedkami v Jeruzaleme, Judsku, Samárii a až do poslednej končiny zeme – to bol cieľ nemysliteľný z hľadiska samotného človeka. No keď začal vec organizovať Pán Boh, povolal si misionárov. Kľúčovým bol jeden človek – apoštol Pavol. A evanjelium sa dostalo do takých vzdialeností, ktoré by boli bez Božieho organizovania vecí nemysliteľné.

Zakrátko sa kresťanstvo dostalo až na najvyššie miesta vtedajšej Rímskej ríše. O novom učení sa hovorilo všade. Všetci o tom vedeli. Samozrejme, nie všetci ho prijali, no vedeli o tom. Pretože boli prenasledovaní, vedelo sa o nich.

Záver: Zdá sa mi, že toto je hlavný problém nás kresťanov: otázka prijatia Sv. Ducha a jeho moci na našu vlastnú premenu a zároveň prijatie moci na vydávanie svedectva. Na Letnice stačila jedna kázeň na obrátenie 3000 ľudí a dnes je pomaly málo aj 3000 kázní na obrátenie jedného človeka.

Prijatie Sv. Ducha a jeho moci je zrejme tou najväčšou potrebou na dokončenie premeny nášho charakteru pri príprave na Božie kráľovstvo. Prijatie Sv. Ducha a jeho moci je zrejme tou najväčšou potrebou na dokončenie Božieho diela, zvestovanie evanjelia s mocou, ktorá podnieti ľudí postaviť sa celkom buď na stranu Pána Boha alebo proti nemu, vyjsť z neutrality, ukončiť nerozhodnosť.

Teda to, čo nás nemá až tak zaujímať je dátum, hoci možno každý z nás by ho chcel vedieť, lebo predpokladáme, že už to nemôže dlho trvať.

A to, čo nás v prvom rade zaujímať je to, ako je to s nami s prijatím Sv. Ducha v poslednom „daždi“ pre našu vlastnú prípravu na druhý príchod a na prípravu ľudí okolo nás.

Toto je tá kľúčová otázka, lebo byť svedkom je potom už len následná otázka. Len vtedy, keď prijmeme posledné „vyliatie“ Sv. Ducha, budeme môcť byť ozajstnými svedkami pre Krista a jeho spásnu moc.

Nad týmto by sme sa mali veľmi vážne zamýšľať a na modlitbe si to urovnať s Bohom, aby sme nakoniec neboli len veľmi blízko pri dverách do Božieho kráľovstva, no nemohli tam vstúpiť. Prosím, rozmýšľajme o tom.

Amen.

Trnava, 4. 2. 2017

Foto: Dubáci