Dňa 11.01.2017 zomrela vo veku 66 rokov naša sestra Gabika Kollárová. Naša Gabi(č)ka, ktorá nám bola príkladom svojou energiou a razantnosťou, i nekonečnou ochotou poslúžiť. Nikdy neváhala ochotne priložiť ruku k dielu a so šarmom jej vlastným odovzdávala svoje vedomosti aj na kluboch. Milovala prírodu, ľudí, varenie. Jej fotografie dopĺňali články na tejto webke, svojimi kulinárskymi a kvetinkami vyzdobenými dobrotami hostila, koho mohla. Budú nám chýbať jej príspevky na Facebooku i jej veselý smiech. Pre mnohých z nás, ktorí sme do zboru prišli neskôr, bola príjemnou spoločníčkou, pri ktorej sme cítili, že nás má rada.

S Gabikou sme sa rozlúčili v utorok 17.01.2017 o 15:00 na cintoríne na Kamennej ceste v Trnave. Smútočnú pobožnosť odslúžil br. kaz. S. Ondrušek a br. kaz. M. Homišin. Ďakujeme všetkým, ktorí prišli a básňou (nižšie), spevom a hudobným sprievodom prispeli do programu a prajeme úprimnú sústrasť pozostalým a všetkým, čo mali Gabiku radi. Sme vďační za roky, ktoré sme s ňou mohli stráviť a tešíme sa na stretnutie na Novej Zemi.

Zlatka Jungová: Gabika

Za Gabikou prišla choroba zrazu, nečakane,
bez varovania, ohlásenia vybrala si dane.
Nespýtala sa jej: „Hodí sa ti to? Čas máš?
Aký máš dnes program? alebo Kde sa ponáhľaš?“

Votrela sa jej do života, hneď plány zmenila,
napokon Gabiku o radosť, silu i dych pripravila.
Zdrapla znenazdania, mocne, silno zovrela ju,
všetci blízki, známi, pocítili bezradnosť svoju.

Podarilo sa tak smrti telo jej si privlastniť,
ale nás o krásne spomienky nemôže pripraviť.
Ja vidím Gabiku: s prehodenou cez plecia farebnou šatkou,
bola nám mnohým veru dobrou, dôvernou priateľkou.

Pri stretnutí venovala úsmev, milé privítanie,
srdce neklame ťa, nebolo to iba také zdanie.
Prechádzky, výlety s Gabikou rýchlo ubiehali,
veľa sme sa rozprávali a zo srdca smiali.

Akoby mala v sebe strojček, čo ju poháňal,
frčal na tajný zdroj a únavu nepoznal.
Na izbe byť s ňou bola veľká výhoda,
každú chvíľu niečo zdravé do ruky ti podá.

Odhadnúť vek by si jej nevedela,
Toľko toho na svojom bicyklíku navozila.
Naplnila koše, tašky tým správnym nákupom
a huráá – hneď sa venovala zdravým receptom.

Čo sa kde dialo mohli sme z jej fotiek vidieť na Nete,
a tešili sa všetci, kto bol s ňou na dovolenke v lete.

A tak nám napádajú otázky:
„Prečo si si ju tak skoro vzal Pane?
Veď pre všetkých mala otvorené svoje srdce i dlane.“
Zatiaľ iba smútok, slzy, čierny hrobu tieň,
smutný je bez Gabiky každý ďalší deň.

Upečiem si tie slané krekry ale nechutia ako tie jej,
A ja sa pýtam a mám  na Pána Boha otázky ďalej.

Ty, Pane, mi ticho, jemne odpovieš:
„Hnev, smútok cítiť smieš,
viem, že mnohým veciam tu na zemi nerozumieš.
Ale sľubujem, že pošlem ti priateľa v čas pravý
a dám silu zvládnuť, aj keď ešte smutný, deň nový.“

Hoci so vzácnym človekom sa teraz lúčime,
my vieme, že to len na chvíľu a potom sa uvidíme.

A Gabika v nádeji verila všetkému tomu,
že uberáme sa do nebeského, Božieho domu.
Spoliehala sa na milosť Vykupiteľa,
veď Pána Ježiša mala za priateľa.

Na Neho sa v modlitbách, v pokore obracala,
a so starosťami i radosťami sa mu zverovala.
A tak ako ju Pán Boh zázračne stvoril
a svojimi Ducha darmi štedro obdaril,
Tu istú našu Gabiku zobudí raz
– veď žila v nádeji – do nebies krás.

16.1.2017, Malá Mača