Slávnostnú bohoslužbu uvádzal starší zboru br. Daniel Dubovský.

Po zaspievaní úvodnej piesne „Ja viem, Pán je záchrancom mojím“ a piesni Slamkovcov „Z kríža len prýšti pomoc stála, on tu v svete neistom prepevná je skala“ zaznela báseň v podaní s. V. Kovalčíkovej a hudobné číslo Z. Marcinkovej (klavír) a J. Kabu (violončelo).

Nasledovalo oficiálne privítanie novopokrstených v cirkvi, ktoré viedol br. kaz. Samuel Ondrušek. Naši noví bratia a sestry Dominika Fajnorová, Miška Fajnorová, Erika Hnilková, Juraj Kaba a Pavol Karaba podpísali svoj krstný list a okrem kvietkov dostali aj knižku ako spomienku. Na novú životnú cestu s Kristom im každému zaznel veršík z Písma.

Zborová pieseň sa tešila veľkému záujmu malého „speváka“ na maminých rukách. Zaspievala nám aj Paťka Siváková za klavírneho doprovodu s. Aďky Podsedníkovej.

Br. Mário Kern sa ujal príbehu pre deti.piešťanskej skupine podľa svojich slov dobrovoľne nasilu vedie ornitologické okienko (všetci vieme, že vtáci sú jeho vášeň, tak to treba brať s rezervou). Odprezentoval nám v poradí už 5. diel. Cieľom je, aby si deti o každom vtáčikovi zapamätali aspoň dve veci. Problémom je ukázniť dospelých, aby zostali potichu a nevykrikovali odpovede, ktoré majú zaznieť od detí J. Dnešná prezentácia bola o rybárikovi. Zvláštnosťou je, že hniezdo si hĺbi asi 1 meter do zeme nad vodnou hladinou. Tento krásny dúhovo sfarbený vtáčik nenakupuje v Tescu, ani v Kauflande, ryby si musí chytiť. Loví ich za každého počasia, aj v ľadovej vode. Z toho dôvodu máva mladé aj 4-krát ročne, lebo tuhú zimu prežije len 1 z 10.

Br. kaz. s. Ondrušek na margo príbehu poznamenal, že kvôli studenej vode odkladáme krst na letné obdobie. Mali by sme poslať krstencov na školenie k rybárikovi. No keby mal prežiť len 1 z 10, tak to radšej nie :-).

Na poobedie ohlásil polhodinový príhovor prof. Scharffenberga , ktorý sa celý svoj život venuje výžive a pred časom bol aj v Piešťanoch.

Nasledovala kázeň na tému Podobenstva o nemilosrdnom sluhovi.

Matúš 18,20-35

20 Vtedy pristúpil k nemu Peter a povedal: Pane, keď sa brat prehreší proti mne, koľkokrát mu mám odpustiť? Či až sedem ráz? 21 Ježiš mu odpovedal: Hovorím ti, nie sedem ráz, ale až sedemdesiatkrát sedem. 22 Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý chcel účtovať so svojimi sluhami. 23 Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý mu bol dlžný desaťtisíc talentov. 24 Pretože mu ich nemohol vrátiť, pán rozkázal predať jeho, jeho ženu, deti i všetko čo mal, a dlh splatiť. 25 Tu mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: Pozhovej mi a všetko ti vrátim. 26 Pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a dlh mu odpustil. 27 Len čo ten sluha odišiel, stretol jedného zo svojich spolusluhov, ktorý mu bol dlžný sto denárov. Chytil ho, škrtil a volal: Vráť, čo si dlžen! 28 Spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: Pozhovej mi a vrátim ti. 29 Ten však nebol ochotný, ale odišiel a dal ho do väzenia, kým mu nesplatí dlžobu. 30 Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a oznámili svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. 31 Tu si ho pán zavolal a povedal mu: Ty zlý sluha, odpustil som ti celý dlh, pretože si ma prosil. 32 Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou? 33 Jeho pán sa rozhneval a odovzdal ho mučiteľom, dokiaľ nesplatí celú dlžobu. 34 Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte každý zo srdca svojmu bratovi.

Boh odpustil dlžobu sluhovi, ten však spolusluhovi nie. Kde sú hranice odpustenia? Čo odpustiť, čo nie a koľkokrát? Ked je dosť? 3x a dosť? Keby to platilo vo veci hriechu, kto by bol spasený? Koľkokrát teda? Zaujímavé je, že prísnejší meter máme pre cudzích ako pre vlastných. Starší už bývajú tolerantnejší, vravia: „Život je ťažký, sme nejakí, robíme kotrmelce.“ No môže to byť aj naopak.

Apoštol bol veľkorysejší: navrhol 7x (7 = číslo plnosti, dokonalosti). No Kristus ho nepochválil, povedal:77x (alebo 70 x 7 = 490, gréčtina tu nie je celkom jednoznačná). Tu nejde o matematiku a počítanie. Nie, že čakám, kým naplním počet a basta – to svedčí o neschopnosti odpustiť.

Kristus na uľahčenie prirovnal Boha ku kráľovi. Dlžoba bola astronomická: 10 000 hrivien (talentov) = 213,8 ton striebra. Hrivna sa rovnala 12 000 denárom, pričom 1 denár bola denná mzda. Keby teda robil 6 dní a 300 dní v roku, musel by odrobiť 400.000 rokov, všetko dať a žiť zo vzduchu – prosto sa to nedá splatiť.

„Pozhovej mi a ja ti zaplatím“.

Sluha nebol schopný čeliť realite a odsúval ju na neskôr. Podobne ako alkoholik rieši problém tým, že si vypije – problém a odsunie a zväčša prehĺbi.

Spolusluha dlhoval 100 denárov, čo bola 4-mesačná mzda. Tiež nie málo, ale v porovnaní s jeho dlhom bolo škoda o tom hovoriť. Nezachoval sa ako kráľ, hrdúsil ho:

„Zaplať, čo si dlžen!“

hoci spolusluha prosil podobne ako on predtým panovníka.

Panovník si ho dal zavolať.

„Zlý sluha…“

Každý človek pre hriech dlhuje takúto sumu, ktorú nie sme schopní splatiť. Boh nám odpúšťa a očakáva to isté od nás. Nejde mu o čísla, ale o Božiu dobrotu a ochotu odpustiť. Obrovský dlh je z ľudského hľadiska neriešiteľný problém.

Panovník očakával, že sluha bude považovať jeho príklad za modelové správanie hodné nasledovania. Čakal vďačnosť, súcit, milosrdenstvo voči tým, čo sú okolo neho. Schopnosť odpúšťať je jeden zo základných znakov kresťanstva. Pán nám odpúšťa a očakáva, že sa čosi naučíme z jeho správania voči nám. Sebectvo toho prvého sluhu sa nijako nezmenilo pod vplyvom kráľa. Zhliadame sa v konaní Kráľa – Boha? Chceme byť ako on? Očakáva, že nezostaneme takí, akí sme. Odpustiť zo srdca ich previnenie.

Sme schopní a ochotní odpúšťať? Počítame po rabínsky do troch alebo ako Peter do 7 (alebo 490)?

Máme v hlave nejaký notebook, hard disk s čo najväčšou pamäťou, starší skôr zošit a ceruzečku, a ide sa? Odpustenie nie je lacné – panovník musel odpísať obrovský majetok. Aj sluha. Musíme sa pokoriť, dať zo seba, zaprieť sa. Niekedy je to nad naše sily. Aj keby už nešlo o vzťah, iba o jednostrannú akciu, stojí to za to.

Pamätanie si dlhoročných krívd svedčí o úžasnej pamäti, no musí sa s tým ťažko žiť.

Skončíme ako ten nevďačný sluha, ak neodpustíme zo srdca, vedome, úprimne.

V biblických dobách srdce symbolizovalo myseľ (emócie predstavovali ľadviny), čiže má ísť o logický, racionálny, vedomý krok. Hoci sa city búria a bránia. Treba ísť a zmieriť sa, emócie sa časom uzdravia.

Čím sa prejavuje kresťanstvo? Jedným zo základných znakov je schopnosť odpúšťať. Ako sme prežili vlastné odpustenie? Chceme byť takí ako náš panovník a konať podobne? Zmierenie obvykle vždy býva za cenu obete.

Včera pri krste sme si pripomenuli vlastný krst, keď Boh zmyl naše hriechy a dal nám čistý list na zajtra. Kiež sa učíme skutočne odpúšťať. Odpustenie nielen prijímať, ale ho aj dávať.

Fotogalériu si môžete pozrieť TU. Foto: © Stanislav Dananai