Dňa 31.8.1986 sa pri Novorossijsku v Čiernom mori zrazili dve sovietske lode – osobná loď Admiral Nakhimov a nákladná loď Pyotr Vasev. 423 cestujúcich zomrelo, keď boli uvrhnutí do ľadových vôd mora. Obrovská osobná loď sa potopila v priebehu 7 minút. Správa o katastrofe ešte viac potemnela, keď vyšetrovanie ukázalo príčinu nehody. Nebol to technologický problém, ako napr. chybná funkcia radara, alebo hustá hmla: príčinou bolo ľudské sebectvo. Obidvaja kapitáni, kapitán Markov i kapitán Tkačenko, vedeli o prítomnosti druhej lode nablízku. Obidvaja mohli otočiť kormidlom a vyhnúť sa zrážke, ale podľa novinových správ ani jeden kapitán sa nechcel uhnúť tomu druhému. Kým prišli k rozumu, bolo príliš neskoro.

Aplikácia? Ak máme sebectvo a pýchu vo svojom živote, ostatným to môže uškodiť.

Pokora a miernosť – dnes nepatria k príťažlivým charakterovým črtám. Predstavte si reklamu, v ktorej pokorný človek čosi núka: napr. matka Tereza ponúka lak na vlasy. Keď William Bennet vydal v roku 1993 svoju Knihu cností, uviedol v nej kladné povahové črty ako je sebadisciplína, zodpovednosť, práca, vytrvalosť, vernosť, odvaha, viera, čestnosť, súcit a priateľstvo. Pokora sa do zoznamu nedostala. Uvádzame ju napríklad v životopisoch? Vedeli by ju zamestnávatelia oceniť? Necenia sa dnes viac ostré lakte? Spomínam si, ako sme stáli v rade na lanovku, keď nás predbehla mamička s malým synom. Drzo sa postavili pred nás, predtým do mňa drgli, aby som nezavadzala. Chlapec sa hanbil, matka mu dohovárala: „Na tomto svete musíš byť priebojný, inak sa ďaleko nedostaneš!“

Pokora. Pokorný človek. Aký obraz nám pritom vyvstane v mysli? Obraz slabocha? Neistého introverta? Poddajnej rohožky, o ktorú si každý utiera nohy a kope do nej?

Jeden spisovateľ napísal: „Pokora je často len predstieraná poddajnosť hraná s cieľom podriadiť si druhých, lesť pýchy, ktorá sa prihrbí, aby dobýjala, a hoci pýcha má tisíc spôsobov, akými sa maskuje, najviac ľudí klame, keď sa prezlečie za pokoru.“

A v jednej americkej country piesni sa spieva: „Ach, Pane, je ťažké byť pokorný, keď je človek v každom ohľade dokonalý.“ Ako povedal mediálny magnát Ted Turner: „Keby som mal ešte trošku pokory, bol by som dokonalý.“

Nie je práve veľký nedostatok pokory a nadmiera pýchy dôvodom krízy vo svete i cirkvi?

Ľudia sa často cítia hlboko nedostatoční, a tak si nasadzujú masku arogancie, aby vyzerali ako schopní ľudia. Pocit skutočnej sebahodnoty nahrádzajú mocou, slávou, postavením alebo majetkom.

Dnes sa skôr vyvyšuje istá agresívnosť a sebaistota, presadzovanie seba a vecí.

  • Čo je to pokora? Byť slabý a poľutovaniahodný a vedieť to.
  • Čo je to pýcha? Byť slabý a poľutovaniahodný a myslieť si niečo iné.

Tyrone Edwards: „Pokora nie je duch úbohosti, plazenia sa a sebaopovrhovania, ale správne odhadnutie seba, ako nás vidí Boh.“

Ak sme skutočne pokorní, budeme ustavične žasnúť nad tým, aký je k nám Boh dobrý a milostivý. Boh už dokázal lásku k nám nespočetnými spôsobmi, ale neberieme to ako samozrejmosť. V podvedomí si nemyslíme, že Boh nám dlhuje svoju priazeň, lebo sme mu verní. Naopak, pri každej odmene v nás rastie vďačnosť. Vtedy chceme Ježišovými slovami povedať: (Luk 17,10) „Neužitoční sluhovia sme; učinili sme, čo sme boli povinní učiniť.“

Výnimočné osobnosti nikdy veľa nehovoria. Za ľudí hovoria ich činy. Tí, čo niečo dokážu, sú v živote tichí, skromní, zvláštni, až utiahnutí. Sú to veľké osobnosti, čo nepotrebujú okolo seba robiť žiadne bubliny a nepotrebujú sa podpisovať veľkými písmenami. Väčšinou majú veľmi nenápadné a milé podpisy. Takíto ľudia sú nenahraditeľní. Poznám ich, chvalabohu, dosť. To len tí zakomplexovaní stále kričia: „Tu som!“ (vybrané z rozhovoru s E. Vášaryovou)

Pokora zanecháva akúsi pachuť v ústach. Často si ju spájame s pokorením, ponížením.

Sv. Bernard z Clairveaux povedal: „Nie je to nič mimoriadne, aby ste boli pokorní, keď vás pokorili. Veľkým a vzácnym počinom je byť pokorným vtedy, keď vás chvália.

Kazateľ Eston Williams mal tiež zopár príučiek z pokory. Tú prvú dostal v prvej triede. Netrvalo mu dlho, aby zhodnotil svojich rovesníkov a zistil, že niektorým z nich by prospelo menšie potrestanie. Spýtal sa otca, či by mohol pre učiteľku zobrať jednu paličku na miešanie farby, ktorou by mohla kázniť neporiadne deti. V ten deň, keď som ju zobral do školy, naša učiteľka bola chorá a suplovala ju iná. Hádajte, kto dostal ako prvý výprask s tou paličkou?

Ernest Kurtz (1935-2015) napísal knihu Nie som Boh. Povedal: „Základný problém alkoholikov je ten, že celkom v hĺbke duše odmietajú prijať obmedzenia, slabosť, vlastnú smrteľnosť, fakt, že sú padlí ľudia. Majú sklon k životu v mylnej predstave, že majú všetko pod kontrolou, pričom pravda je taká, že nedokážu kontrolovať ani sami seba...“

Keď poviem: „Nie som Boh“, vravím tým: „Mám svoje slabosti a obmedzenia. Nedokážem ovládať všetko vo svojom vesmíre. Potrebujem pomoc od sily, ktorá je väčšia ako moja.“ Hoci sa nám to môže javiť ako samozrejmé, v tejto ilúzii nežijú len akoholici. Tento duchovný problém máme my všetci.

  • Pýcha si myslí, že to JA som stredobodom a všetko zvládam sám, bez pomoci. Pýcha ide hlbšie, než chvastanie. Jej značnú dávku môžeme nájsť aj u inak veľmi neistých ľudí.
  • Naproti tomu pokora nie je o znevažovaní sa, je o žití pravdy o sebe. A tou pravdou je to, že ja nie som Boh, nie som stredobod, mám svoje potreby, mám veci, ktoré nedokážem mať pod kontrolou a som závislý od Boha. To je pokora.

Na stretnutiach uzdravujúcich sa alkoholikov sa ľudia najskôr predstavia. Napríklad: „Som Jano. Som alkoholik.“ Čiže: „Hneď na úvod si niečo ujasnime: ‚Ja nie som Boh.‘“ Je to kontrola reality. Spôsob, ako sa zameriavať na pravdu a uchovať si duchovné zdravie.

Ktosi povedal: „Najväčší rozdiel medzi tebou a Bohom je ten, že Boh si nemyslí, že je ty.“

Keď predstierame, že sme Boh, je to jadrom našej pýchy a tá nám môže zničiť život a vzťah s Bohom.

Jeden vták ležal na chrbte, obidve nohy natiahnuté dohora oproti nebu. Išiel okolo druhý vták a začudovane sa spýtal: „A tebe sa čo stalo? Čo to tu stváraš?“
„Ach,“ odvetil vták. „Musím to robiť. Držím nebo. Keď nohy stiahnem a dám preč, nebo spadne a všetci ľudia zahynú.“
Sotva to dopovedal, keď sa z blízkeho stromu odtrhol list a šuchotajúc padal k zemi. Ležiaci vták sa zľakol, otočil sa a chvatne odletel.  No nebo zostalo tam, kde bolo, a nespadlo…

Ten vták sa riadne preceňoval, nie? Bral sám seba príliš vážne. Hral úlohu, ktorá mu vôbec nebola primeraná. A stačil jeden list zo stromu, aby vystatovačnému operencovi nahnal strach a ukázal mu, ako sa veci majú naozaj. Pýcha predchádza pád, mohli by sme nazvať tento príbeh. Hodia sa k nemu aj Ježišove slová: „Kto sa povyšuje, bude ponížený.“

Nie sme aj my niekedy ako tento vták? Namyslení, pyšní, nafúkaní? Nezabúdame často, kto v skutočnosti sme, kde je naše Bohom dané miesto a čo máme robiť?

Kde sa to vlastne začalo?

  • Satan
  • Eva v rajskej záhrade si od hada vypočula tieto slová (1 Moj 3,4): „… toho dňa, ktorého by ste jedli z neho, otvoria sa vaše oči, a budete ako bohovia, ktorí vedia, čo je dobré i zlé.“ Takže toto pokušenie „byť ako boh“ tu je od samého začiatku, už 6 000 rokov. Je jadrom hriechu a duchovného zmätku. Je opakom pokory.
    Korinťania – 1 Kor 4,7: „Lebo kto ťa robí rozdielnym od iného? A čo máš, čo by si nebol dostal? A ak si aj dostal, prečo sa chváliš, ako keby si nebol dostal?“ Boli múdri vo vlastných očiach, ale pochabí v očiach Boha. Pavol tu praskol bublinu ich pýchy. Ak všetko, čo máme je od Boha, nezostáva miesto pre pýchu a samoľúbosť. Ján Krstiteľ povedal (Ján 3,27.30): „Človek nemôže nič vziať, keby mu nebolo dané z neba. … On musí rásť a ja sa menšiť.“ Pavol Korinťanom vraví: „Skúšate vystupovať ako králi, keď ste len väzni poddaní smrti. Chcete, aby vás videli ako silných, a pritom ste slabí. Chcete česť od ľudí, namiesto toho, aby vás spájali s nami a ochoty trpieť.“
  • Faraón. Je kráľom Egypta okolo 3500 rokov a Egypt je svetová veľmoc. Je to zvrchovaný diktátor ríše, ktorá s nespochybniteľnou právomocou vládne celému známemu svetu. Má moc, bohatstvo a slávu, ktorej sa na tomto svete nič nevyrovná. Je to ten najsebaistejší človek na tvári zeme. Myslí, že má veci pod kontrolou, nikto neodporuje jeho vôli, svet sa točí okolo neho a je tu na to, aby plnil jeho priania, a je boh! To si o ňom ľudia myslia. A ešte je aj paranoidný: „Idú po mne.“ Konšpiračné teórie sa množia okolo ľudí, ktorý zápasia s ilúziou, že sú bohmi, lebo všetko je o nich (spomeňme si na Sadáma Husseina, Hitlera).
    Ako je to s nami? Rozzúrime sa, keď nie je po našom? Máme nízky prah tolerancie? Keď narazíme na situácie, ktoré nás rozzúria, frustrujú, alebo sa začneme báť i vlastného tieňa, nie je to len jemná pripomienka od Boha, že nie sme stredobodom sveta? Že nie sme bohovia? Čo takto povedať si: „Nie som Boh. Svet sa netočí okolo mňa a nie je tu na to, aby ma ušetril frustrácie. Toto je moja šanca naučiť sa trochu pokore a trpezlivosti.“ Úzkosť, nedostatočnosť, strach.
    Faraón bol ako syn samotného boha slnka Ra domnelým vládcom egyptských bohov, no tí sa na Boží príkaz sklonili, keď sa voda v Níle zmenila na krv a žaby a komáre šírili mor a kravy zasiahla choroba a áno, aj Ra pokorne pokľakol pred Bohom, keď obloha sčernela.
  • Skôr ako Peter stretol Ježiša, bol pyšný a impulzívny. Mal odpoveď a riešenie na všetko. Tak ako mnohí politici dal kopu úžasných sľubov, ktoré nevedel dodržať. Len keď zlomený horko plakal, až vtedy bol pripravený na to, aby si ho Boh skutočne mohol použiť.

*** Filip II, otec Alexandra Veľkého a kráľ Macedónska, mal dvoch sluhov so zaujímavou povinnosťou. Jeden mu mal každé ráno povedať: „Filip, pamätaj, že si len človek.“ A ten druhý sa ho každý večer pýtal: „Filip, pamätal si na to, že si len človek?“ Možno si nemôžeme dovoliť mať takýchto dvoch sluhov, ale úspešne takto funguje naša rodina, manželka či manžel alebo priatelia, inokedy to musíme robiť sami.

  • Daniel – rovnako ako Mojžiš sa postavil kráľovi, ktorý si myslel, že je Boh. Dôverou kráľa Nabuchodonozora otrasie znepokojujúci sen. Keď čarodejníci a radcovia pri jeho výklade zlyhajú, Daniel a jeho priatelia sa modlia k Bohu, aby im ukázal ten sen a prezradil jeho výklad. Stalo sa. Kráľ sa Daniela spýtal: „Vieš TY vyložiť sen?“ (Dan 2,28.30): „… je Boh na nebesiach, ktorý zjavuje tajomstvá. … A mne nebolo zjavené toto tajomstvo pre múdrosť, ktorá by asi bola vo mne, väčšia od múdrosti všetkých živých.“ Daniel si neprisvojil zásluhy za svoju znalosť. Hovorí: „Ja nie som taký múdry – to je Božia práca! Všetko je od Boha” A Dan 2,36: „To je sen, a jeho výklad tiež povieme…“ Povieme? Prečo množné číslo? Lebo Daniel započítal aj svojich troch priateľov Chananiáša, Mišaela a Azariáša (alebo Sadrach, Mézach, Abednégo), ktorí sa modlili s ním a prosili Boha o význam sna. Tajomstvo bolo zjavené Danielovi, ale on chce, aby sa uznania dostalo aj jeho priateľom, a chválu odkláňa od seba na Boha a na nich. A tak sa uznanie dostáva Danielovmu Bohu i priateľom, keď sú vymenovaní za správcov Babylonskej ríše. Daniel nemusí vyvyšovať sám seba. Boh vidí, Boh vie a Boh mu dáva. U Daniela nevidíme žiadnu samoľúbosť, neberie sám seba smrteľne vážne. 

*** Raz sa britského premiéra Winstona Churchilla spýtali: „Nevzrušuje Vás vedomie, že vždy, keď má niekde reč, miestnosť je preplnená?“ Odvetil: „No, je to lichotivé. Ale vždy, keď mi to zíde na um, pripomeniem si, že keby ma namiesto príhovoru vešali, publika by bolo dvakrát toľko.“

*** Nasledovníci Martina Luthera sa začali nazývať „luteráni“. To ho vydesilo. Povedal: „Prosím, nepoužívajte moje meno. Nenazývajte sa luteránmi, ale kresťanmi. Prečo by som ja, mizerný mech červov, dávať moje bezvýznamné meno Kristovým deťom?“ A hoci Luther o sebe vedel, že je len mech červov, nehodný Božej priazne, neplazil sa po zemi.

Ako videl veci Daniel? „Toto je zem a toto je moje miesto na nej. Som len jeden z mnohých ľudí. A v nebi je jeden veľký Boh: sledovať túto zem nie je preňho žiadny problém. Nikdy nespí, nebojí sa budúcnosti, ani nestráca kontrolu. A nielen to: je Bohom, ktorý určuje sled svetových udalostí, zosadzuje kráľov a na ich miesto dáva druhých, zjavuje tajomstvá. A tento Boh, ktorého kráľovstvo príde jedného dňa na zem, má so mnou priamy vzťah. Ja nie som Boh, ale dôverujem mu, nemusím vyvyšovať sám seba. Nemusím robiť všetko preto, aby sa mi dostalo uznania za veľa vecí. Nemusí byť všetko po mojom. Lebo Boh vie. Boh vidí. Ja nie som Boh, ale som Boží priateľ.“

A čo my? Nie sme bohovia. A tak môžeme veci pustiť z rúk. Niekedy je to tak, že nemať veci pod kontrolou

Mat 18,1-4: V tú istú hodinu pristúpili učeníci k Ježišovi a povedali: Kto je teda väčší v nebeskom kráľovstve? A Ježiš privolajúc si dieťa postavil ho do prostriedku medzi nich a povedal: Amen vám hovorím, keď sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete nikdy do nebeského kráľovstva. Ktokoľvek sa tedy poníži ako toto dieťa, to je ten väčší v nebeskom kráľovstve.

Čo by ste čakali, že o kom Ježiš povie, že je najväčší?

  • Abrahám, duchovný otec izraelského národa?
  • Mojžiš, ktorý ich vyviedol z otroctva? 4 Moj 12,3: „A Mojžiš bol veľmi pokorný človek, pokornejší od všetkých ľudí, ktorí boli na tvári zeme.“
  • Alebo niektorý prorok: Izaiáš, Jeremiáš, Eliáš… Nie. Ježiš si vybral dieťa.

Edgar Goodspeed vo svojom preklade Biblie hovorí: „Ten, kto sa na nič nehrá, tak ako dieťa.“

Nie je v aj v cirkvi narušený súlad, lebo je tam priveľa urážlivosti a zhonu a netrpezlivosti, sebaobrany a presadzovania sa, ostrých súdov a neláskavých slov, lebo jeden nepovažuje druhých za lepších od seba a že naša svätosť má v sebe len málo z pokory svätých?

Keď sa Boh zjavil Mojžišovi v horiacom kre, skrýval si tvár, lebo sa bál pozerať na Boha (2 Moj 3,6). Keď sa Danielovi ukázal anjel Gabriel, Daniel hovorí: „A v tom, čo hovoril so mnou, usnul som tvrde a ležal som tvárou k zemi. … A v tom, čo hovoril so mnou asi tieto slová, sklonil som svoju tvár k zemi a zanemel som.“ (Dan 8,18; 10.15).  Keď sa priblížime k Bohu, nedá sa nebyť premožení jeho čistotou, majestátom, mocou a pokorou.

Pokora Ježiša Krista pochádzala z jeho prežívania Božej lásky. Bol ňou naplnený a jeho emocionálne a duchovné potreby boli celkom naplnené. Jeho pohár pretekal. Ježiš vedel, kým je: milovaným dieťaťom Boha, ktorého nazýval „Abba“, Ocko. Nemal potrebu naparovať sa alebo niečo predstierať.

Jeho dôvera, moc, odvaha, to všetko pramenilo z viery v milujúceho Boha: Božia láska tak napĺňala jeho srdce, že život sa stal jej vyjadrením. V každom človeku videl brata alebo sestru, ktorá je v Božích očiach práve taká dôležitá ako on sám. Každého miloval a zaujímal sa oňho, lebo každý človek bol jeho bratom alebo sestrou. Bol schopný klásť potreby druhých pred svoje vlastné, lebo tie svoje mal plne naplnené v nežnom Božom náručí. Jeho život, to nebola obeť, ale radosť.

Fil 2,5-8: Lebo nech je také zmýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi, ktorý súc v podobe Boha nepovažoval toho za lúpež byť rovný Bohu, ale sám seba zmaril prijmúc podobu sluhu a stal sa podobný ľuďom a súc v spôsobe nájdený ako človek ponížil sa stanúc sa poslušným až po smrť, a to po smrť kríža.“

Sám o sebe Ježiš povedal: (Mat 11,29): „… som tichý a pokorný srdcom…“ Ježiš sa narodil vo válove v maštali, v malom odľahlom mestečku. Jeho rodina bola chudobná a spoločensky bezvýznamná. Svedkami jeho narodenia boli pastieri, ovce a dobytok. Veľakrát je v Písme nazývaný baránkom. A ten nemá moc. Je vydaný na milosť a nemilosť pastiera. Roy Hesson nám pomáha vidieť iróniu v Mesiášovom krste:

Aký sugestívny obraz tu máme: Holubica zostupuje na Baránka a spočíva na ňom! Baránok a holubica sú iste tie najnežnejšie zo všetkých Božích stvorení. Baránok hovorí o pokore a poddajnosti a holubica o mieri. Keď sa večný Boh rozhodol zjaviť sa v Synovi, dal mu meno Baránok. A keď bolo potrebné, aby Duch Svätý prišiel na svet, zjavil sa pod symbolom holubice. Nie je teda zjavné, prečo musíme byť pokorní, aby sme chodili s Bohom? Nie preto, že Boh je taký veľký a my takí malí – ale preto, že Boh je pokorný?“

Nedokážeme pochopiť závažnosť, enormnosť toho, čo Ježiš urobil, keď zostúpil zo svojho trónu po pravici nebeského Otca a pokoril sa, aby sa stal človek, aby sme spoznali Immanuela – Boha s nami.

Ako by mohol vyzerať pokorný učeník Ježiša Krista?

  • VIERA A DÔVERA V BOHA, ktorého Ježiš volal Ockom. Tá láska definuje, kým sme. Nemusíme niečo hrať a predstierať, že sme niekým, kým nie sme. Svoju cenu nemusíme dokazovať sebe, ani druhým. Kol 3,12: „A tak si oblečte jako vyvolení Boží, svätí a milovaní srdečnú sústrasť milosrdnú, dobrotivosť, pokoru, krotkosť, zhovievavosť...“
  • Uznáva DARY, KTORÉ MU DAL BOH. Je plný vďačnosti. Keď sa raz jeden novinár spýtal starého farmára, čomu by pripísal svoj úspech, ten s iskierkou v očiach odvetil: „Z 50 % to bolo počasie, z 50 % šťastie, no a za to ostatné vďačím svojej hlave.“ Pokorní učeníci vedia pohotovo ďakovať druhým za pomoc, ktorej sa im od nich dostalo.
  • Ochotný požiadať o pomoc a prijať ju. Keď si uvedomujeme, že nemusíme byť dokonalí alebo mať všetky odpovede, vieme dať druhým najavo, že ich potrebujeme a ceníme si, čo s nami robia.
  • Ochotný priznať si chyby. Nestáva sa vám, že do najväčších problémov sa dostávate vtedy, keď ste si sám sebou najistejší?
  • Chápu spolu s apoštolom Pavlom, že „všetci zhrešili a postrádajú slávy Božej“ (Rim 3,23). Kresťania nie sú dokonalí: je im odpustené! A pretože sme vďačne prijali Božie milostivé odpustenie, sme ochotní ponúknuť ho aj iným. Preto sa môžeme modliť: „Odpusť nám naše hriechy, ako odpúšťame tým, ktorí zhrešili proti nám.“
  • Vedia sa zasmiať sami na sebe. Ak beriete sami seba tak vážne, že nikdy nemôžete urobiť chybu, zrejme vám padne zaťažko zasmiať sa na sebe.

*** Jeden dedinský kazateľ vždy išiel pri pohreboch vo svojom aute na čele smútočného sprievodu z kostola na cintorín. A raz sa mu tak stalo, keď išiel po známej ceste, že mu myseľ začala blúdiť. Pozrel napravo, kde bola Billa a spomenul si, že musí niečo kúpiť. Spamätal sa, až keď zaparkoval na parkovisku a celý pohrebný sprievod za ním.

  •  Vie prijať vďačnosť a ocenenie za dobre vykonanú prácu. Rim 12,3: „Lebo hovorím skrze milosť, ktorá mi je daná, každému, kto je medzi vami, aby nemyslel vyššie nad to, čo treba myslieť, ale aby myslel tak, že by rozumne myslel, každý podľa toho, ako jednému každému Boh udelil mieru viery.“ Nepovedal: „Nemyslite o sebe veľa“, ale „vyššie nad to, čo treba myslieť“. Pokorní učeníci Ježiša Krista vedia prijať ocenenie od druhých. Pre niektorých z nás je to ťažké. A možno väčšina s tým problém nemá. Pobavil ma raz výrok jedného brata, ktorý znel asi takto: „Mňa chváľte, koľko chcete, ale druhých nie, aby nespyšneli.“ Máme to takto?

*** Jedného kazateľa požiadali, aby sa im prihovoril na charitatívnej akcii. Po programe mu predseda podával šek. „To nie, to by som nemohol zobrať,“ namietal kazateľ a cítil sa trochu trápne. „Veľmi si cením, že som mal tú česť a požiadali ste ma o príhovor. Tie peniaze môžete využiť aj lepšie. Použite ich na to.“ Ten muž zaváhal a potom sa spýtal: „Vadilo by Vám, keby sme ich dali do špeciálneho fondu?“ Kazateľ na to: „Samozrejme, že nie. A na čo je ten špeciálny fond?“ Zaznela odpoveď: „Na to, aby sme v nasledujúcom roku mohli pozvať lepšieho rečníka.“

  • Pokorný učeník Ježiša Krista je ochotný učiť sa od iných.

*** Keď Bill Parcells trénoval v 70. rokoch tím Texas Tech, na predsezónne výcviky vždy prichádzal muž v stredných rokoch a pozeral sa. Občas sa Parcellsa niečo spýtal. Vravieval mu: „Ste celkom dobrý tréner!“ Parcellsovo mužstvo vyhralo v poslednej sezóne 12 z 20 zápasov. Až neskôr sa dozvedel, že tým pozorovateľom bol Gordon Wood, počas 43 sezón hlavný tréner amerického futbalu zo strednej školy v Brownwoode, čoskoro mal mať na konte 400 vyhratých zápasov. Woods bol legenda, Parcells bol nikto. Wood chodieval autom päť hodín do Lubbocku v nádeji, že sa priučí niečo užitočné. Nech sme akokoľvek dobrí, vždy sa môžem naučiť viac. A ak sme pokorní, učiť sa môžeme od kohokoľvek.

Pokorní Ježišovi učeníci začínajú vierou v Božiu lásku, ktorá im plní srdce a dušu. Nemáme potrebu hrať sa na dôležitých, lebo SME dôležití. Nemusíme predstierať, že sme niekto, lebo SME niekto: milované Božie deti. Sú sebavedomí, ale nie nafúkaní. Sú pokorní bez toho, aby sa stali rohožkou. Srdcia plné Božej lásky nám dávajú dôveru, že Boh potvrdí naše úspechy a odpustí nám naše chyby.

Jak 3,13: „Kto je múdry a rozumný medzi vami? Nech ukáže zo svojho pekného obcovania svoje skutky v múdrej a krotkej tichosti!

PRÍZNAKY NEDOSTATKU POKORY

  • Ste hladní po chvále od druhých?
  • Túžite po postavení?
  • Dychtíte po uznaní?
  • Máte dobrú mienku o sebe, stále porovnávate svoje schopnosti, úsilie alebo úspechy s druhými?
  • Cítite sa často ublížení a prehliadaní?
  • Bývate zatrpknutí, zmalomyseľnení kritikou?
  • Reptáte, ako s vami zaobchádzajú?
  • Ste kritickí k druhým a ohovárate ich?
  • Je ľahké uraziť vaše city a naštvať vás?

Alebo

  • dychtím po tom, aby bol Kristus ešte viac oslávený?
  • Horí vo mne túžba po vyvýšení jeho mena?
  • Trasiem sa pri pomyslení, že by ľudia oslavovali mňa namiesto Boha?

Grécke termíny

POKORA:

  • tapeinos – nízky, ponížený
  • tapeinoo – ponížiť
  • tapeinomai – ponížiť sa
  • tapeinophros – pokora, poníženosť mysle

Slovo „taipenoo“ doslova znamená „vyrovnať vrch alebo kopec“. U pokorných ľudí „nevytŕčajú žiadne kopce“. Nenadúva ich horúci vzduch arogancie a pýchy. U Luk 3,4-5 (citát z Iz 40,3-5) čítame: „Hlas volajúceho na púšti: Prihotovte cestu Pánovu, čiňte priame jeho chodníky! Každé údolie bude vyplnené, a každý vrch a breh bude znížený.“ Poslaním Jána Krstiteľa bolo urovnať Pánovi chodníky, kázať evanjelium pokánia, pokorenia sa pred všemocným Bohom, aby ľudia prijali evanjelium spásy. Jeho misiou bolo vyplniť údolia a znížiť vrchy. Nepotrebovali by sme Jána Krstiteľa aj dnes?

Na druhej strane je

PÝCHA

  • phusio – hrdý, nadutý, nafúkať
  • tuphos – falošná predstava, namyslenosť, arogancia
  • tuphoo – zatemniť, namýšľať si, byť zaslepený, spochabieť
  • tuphsomai – byť nafúknutý pýchou

Mnohé spiace cirkvi majú správne učenie, ale len málo Ježišových vlastností: milosrdenstvo, súcit, láska, pokora. Vance Havner vravieval: „Teologicky môžeme byť rovní ako hlaveň dela a duchovne práve takí prázdni.“

Luk 18,9-14: Farizeus a publikán.

A povedal i proti niektorým, ktorí dúfali v sebe, že sú spravodliví a ostatných nemali za nič, toto podobenstvo: Dvaja mužovia išli hore do chrámu modliť sa. Jeden bol farizeus a druhý publikán. Farizej si zastal a takto sa modlil u seba: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia, dráči, nespravodliví, cudzoložníci alebo aj ako tento publikán. Postím sa dva razy do týždňa a dávam desiatky zo všetkých príjmov. A publikán stojac zďaleka nechcel ani len oči pozdvihnúť k nebu, ale sa bil do pŕs a hovoril: Ó, Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Hovorím vám, že tento odišiel ospravedlnený dolu do svojho domu a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený; a kto sa ponižuje, bude povýšený.

Známy príbeh. Predstavuje nám tu Ježiš dvoch rôznych ľudí? Nepopisuje skôr dva stavy srdca? Nie sme chvíľami farizeji a chvíľami colníci? Niekedy sme so sebou nanajvýš spokojní a pyšní na to, čo robíme a dokážeme. A kým sa pozeráme zhora na druhých, užívame si to. Inokedy nás kvária výčitky svedomia a vravíme si: „Kiežby som bol toto a tamto urobil alebo neurobil.“ To podobenstvo je o dvoch stránkach nás samých.

Poučenie?

  • Keď sa pozeráme na druhých zvrchu, lebo sme takí očarení sami sebou, lebo sami seba považujeme za úžasných, povedzme si: „Zostaň pekne na zemi a nevyvyšuj sa.“
  • No keď sme skľúčení a robíme si výčitky, povedzme si: „Buď pokojný, Boh ťa napriek tvojim chybám nenechá padnúť.“

POKORA VO VERŠOCH

  • Ž 51,19: Obeti Božie sú skrúšený Skrúšeným srdcom a zdrteným, ó, Bože, neopovrhuješ.
  • Iz 66,2: Ale na tohoto hľadím: na utrápeného a na toho, kto je zdrteného ducha a trasie sa nad mojím slovom.
  • Jak 3,13: Kto je múdry a rozumný medzi vami? Nech ukáže zo svojho pekného obcovania svoje skutky v múdrej a krotkej tichosti!
  • 1 Pt 5,5.6: Podobne mladší, podriaďte sa starším, a všetci, podriaďujúc sa jedni druhým, oblečte sa do pokory, pretože Bôh sa pyšným protiví a pokorným dáva milosť. Pokorte sa tedy pod mocnú ruku Božiu, aby vás povýšil svojím časom.

Keď máme malú mienku o Bohu alebo neveríme, že dokáže riadiť náš život, budeme si myslieť, že dokážeme odviesť lepšiu prácu ako on. Ak dáme Boha do správnej perspektívy, náš vlastný obraz zapadne na správne miesto. Pokora neznamená chodiť so zvesenou hlavou a podceňovať sa. Pokora je závislá od Božej zvrchovanosti. Je to dôvera voči Bohu, je schopný nás viesť a usmerňovať.

Malachiáš hovorí o kliatbe, ktorá spočíva na tých, čo sa spoliehajú sami na seba. Sú prekliati, lebo nevidia nič zlé na to, čo robia, na tom, že podvádzajú, nedržiavajú prísahy, ani Boží zákon. Pokora Boha poslúcha.

Len keď dáme Boha na prvé miesto, môžeme mu slúžiť spôsobom, ktorý sa mu páči. To preto učil Ježiš učeníkov o pokore. Keď mali príležitosť poslúžiť pri poslednej večeri, ani jeden z nich nebol ochotný. A tak im umyl nohy a šiel im príkladom.

Pokora je zrejme najnepopulárnejšia cnosť požadovaná evanjeliom, no predsa, kým človek nie je pokorný, nevzíde z neho nič dobré, nech robí akokoľvek. Pán môže pre nás urobiť také skvelé veci, ak sme pokorní, a tak veľmi málo, keď sme pyšní.“ (autor neznámy)

Následkom prijatia evanjelia je zodvihnutie hlavy.

Len preto, že „hreším menej ako druhí“ a Boh ma zachránil skôr, než som skončil na smetisku, nerobí ma to lepším než je ten, koho vytiahol z priekopy.

Pokora prichádza, keď mi Duch svätý ukáže Božiu slávu a úbohosť môjho srdca, takže zvoláme: „Buď milostivý mne hriešnemu.“

Je to o napätí medzi dvoma postojmi. Potrebujeme pamätať na to, že:

  • moja stará prirodzenosť je bezcenná, klamná, deštruktívna a krutá, odpad zeme, kým
  • moja nová prirodzenosť je slávna, milosrdná, dávajúca, milujúca a láskavá ako Boh.

Nebezpečenstvo spočíva vo viere, že všetko na mne je zlé, alebo v presvedčení, že všetko na mne je dobré.

Bez Krista nemôžeme urobiť nič (Ján 15,5), ale všetko vládzeme skrze Krista, ktorý nás posilňuje (Fil 4,13). Kvôli nášmu spojeniu s Ježišom Mesiášom už nie sme odpad. Sme vlastné Božie deti. No nemôžem si pripisovať zásluhu za to dobré, čo zo mňa vychádza. Uznávame, že náš život je iný len preto, že sa ho zmocnil Boh a nepustí nás.

Bez ohľadu na to, koľko vavrínových vencov sa nám kopí pri dverách, koľko vážia naše zlaté koruny, správnou reakciou je položiť ich Ježišovi k nohám, skloniť sa a povedať: „Hodný si.“

Zdroj: rôzne internetové zdroje