Cirkevný zbor na úpätí hôr si postavil nový kostol na pozemku, ktorý im v závete poručil jeden člen cirkvi.

Desať dní pred otvorením informoval stavebný inšpektor kazateľa, že ich parkovisko je nedostatočné na veľkosť budovy. Nový kostol nebudú môcť používať, kým parkovisko nezväčšia na dvojnásobok. Lenže cirkev už využila každý centimeter svojho pozemku – okrem vrchu za kostolom. Aby parkovisko zväčšili, museli by ten vrch za kostolom posunúť.

Kazateľ na bohoslužbe neohrozene oznámil, že večer sa stretne so všetkými členmi, ktorí majú „vieru presúvajúcu vrchy“.

V ten večer mali modlitebnú bohoslužbu a prosili na nej Boha, aby presunul vrch zo zadného nádvoria a dal im dosť peňazí na vydláždenie a značenie pred bohoslužbou vysvätenia. Na modlitbu prišlo 24 členov z 300-členného zboru. Modlili sa tri hodiny.

„Otvoríme o týždeň podľa plánu,“ povedal kazateľ. „Boh nás predtým nikdy nesklamal a verím, že aj tentoraz bude verný.“

Keď nasledujúce ráno pracoval vo svojej študovni, ktosi hlasno zabúchal na dvere. Otvoril a pred ním stál drsne vyzerajúci stavebný majster.

„Prepáčte mi, reverend. Som zo stavebnej firmy z vedľajšieho okresu. Tamto staviame nové nákupné centrum a potrebujeme nejakú zeminu na vyplnenie. Boli by ste ochotný predať nám kus toho vrchu za kostolom? Zaplatíme zaň a uvoľnené miesto zadarmo vydláždime, ak nám zeminu dáte hneď. Nemôžeme robiť nič iné, kým nedostaneme hlinu a nenecháme ju riadne sadnúť.“

Kostol vysvätili podľa plánu. V ten deň prišlo oveľa viac členov s „vierou prenášajúcou vrchy“, než ich bolo na modlitbe.

 

„… lebo amen vám hovorím,
keby ste mali vieru ako horčičné zrno,
poviete tomuto vrchu:
Prejdi odtiaľto tam hen!
a prejde,
a nič vám nebude nemožným.“

(Matúš 17,20)