V sobotu 9.3.2013 nás svojou návštevou a kázňami potešil náš bývalý kazateľ br. Peter Čižniar, ktorý v piatok predtým pokrstil br. Matúša Novanského. (A musím povedať, že keby aj nepotešil nikoho iného, minimálne u dvoch ľudí dostal bobríka dobrého skutku: u tých, čo mali kázať v Trnave a v Seredi, pretože aj bratia a sestry zo Serede k nám prišli na bratsko-sesterskú návštevu 🙂 ).

Br. Čižniar k nám aj so svojou manželkou Dankou a – k nášmu úžasu o riadny kus podrastenými – deťmi na krátko zavítal z francúzskych alpských končín, kde už druhý rok statočne zvládajú na seminári CASD Collonge-sous-Saléve. Ich pobyt tam by sa mal však v júni tohto roku skončiť a majú sa vrátiť na Slovensko.

Poobede sa sa s nami br. Čižniar  podelil o dojmy z prednášok o sprevádzaní pozostalých, ktoré na seminári vedie pani profesorka Genevieve O. Zaujímavé bolo, že vždy na úvod dostali prídel čokolády, „keďže sa idú baviť o takých ťažkých veciach„. Krátko na to nasledovala účasť na grémiu psychiatrov, kde čokoládu nahradili mandarínky – voňalo to tam fakt pekne. Petrova obava, či sa mu neujde nejaká nechcená diagnóza sa našťastie nenaplnila. Čo z týchto skúseností vyplýva? Keď vám je ťažko, dajte si niečo dobré pod zub (kto čítaš, aplikuj rozumne).

Na prednáškach sa oboznámili s fázami zomierania u ťažko chorých ľudí
(máte už nejakú čokošku poruke? Trebárs taká oriešková je fakt mňamka.)

  1. Popieranie choroby (šok)
  2. Depresia – bytostne sa vás týka, že spejete k záveru. V tejto fáze sú ľudia často agresívni, alebo sa ich chytá letargia.
  3. Obchodovanie – tu chorí sľúbia Bohu i lekárom všeličo možné, len aby ich vyliečili.
  4. Zmierenie sa so životom.

Na prednáškach sa aj „tvrdým chlapom“ tisli slzy do očí, tak sa len tvárili, že im tam čosi padlo – a pritom im vraj pani profesorka vyberala len tie „ľahšie“ prípady.

Uvedené 4 fázy ilustrovala na príbehu slávnej modelky, ktorá sa poznala s hollywodskými hviezdami. Bola nesmierne bohatá a precestovala celý svet. Ešte stále bola vydatá za Rusa menom Piotr, ale dávno od neho ušla, a mala 30-ročného syna, s ktorým sa nepoznali. Keď sa už jej život chýlil k záveru a bolo treba začať usporadúvať jej záležitosti, Geneviéve jej navrhla, či by sa nechcela stretnúť so svojím manželom a synom. Po prvotnej nepríjemnej reakcii a prehováraní sa stretnutie napokon uskutočnilo. S tým, že podľa modelkiných slov bude „posledné“ a „syn mi nesmie hovoriť mama„. Po istom čase však profesorka pri vstupe do pacientkinej izby zachytila koniec telefonátu, kde zaznelo: „Ale iste, budem sa na teba tešiť.“ Napokon bolo tých stretnutí viac. Syn bol už ženatý a mal deti.

Ľudia, ktorí pracujú s ťažko chorými podľa určitých príznakov vedia, kedy už zostáva len niekoľko hodín do konca. Tak bolo i teraz. Genevieve O. zavolala synovi, aby prišiel, lebo mama zomiera. Skôr, ako vošiel k nej do izby, mala s ním profesorka rozhovor: „Pozri sa, ty si po celý čas vedel, kde tvoja mama býva. Mohol si jej kedykoľvek zavolať a navštíviť ju. Teraz, keď budeš s ňou, povieš jej ‚mama′ a poprosíš ju o odpustenie. Potom ona poprosí o odpustenie teba a odíde zmierená a pokojná.“

Tak aj bolo. Syn sa držal jej pokynov. Modelka nenamietala proti osloveniu „mama“, so synom sa zmierili a strávili spolu posledné chvíľky jej života. Keď zomrela, syn si vyžiadal, aby s ňou ešte mohol byť sám. Tam pri nej sedel, držal ju za ruku a rozprával jej o svojom živote. Keď vyšiel, vyznal sa: „Toto bol najkrajší deň s mojou mamou. Mohol som sa s ňou rozprávať a prijať odpustenie.“

To najcennejšie, čo máme, sú vzťahy. V cirkvi, rodine, medzi priateľmi… U Efežanom 4,32 sa píše:

A buďte k sebe dobrí, milosrdní, odpúšťajte si navzájom,
ako aj Boh v Kristovi odpustil vám.
Ďakujeme br. Čižniarovi za jeho návštevu a službu a jemu i celej jeho rodinke prajeme veľa Božieho požehnania.