Trnava 13.10.2018

1..Naša stratenosť a Božia iniciatívna láska – Rim 3,10-12.23

Keď spadneme do hlbokej jamy, našou prvoradou potrebou je uvedomiť si, kde sa nachádzame. Nesmieme si nič nahovárať. Nesmieme popierať, že sme dole, stratení a sami si nedokážeme pomôcť. Tejto realite sa musíme postaviť tvárou v tvár. Ak budeme tvrdiť, že to tak nie je, že naša situácia nie je až taká zlá, nikto nám nemôže pomôcť. Prečo? Pretože aj keby nás niekto nezištne a možno aj s nasadením vlastného života chcel z jamy vytiahnuť, ak ponúknutú pomoc odmietneme vo vedomí, že to s nami nie je až také zlé, celá „záchranná akcia“ vyznie naprázdno a je zbytočná.

Základným predpokladom nášho ospravedlnenia je vedomie vlastnej stratenosti a hriešnosti (nespravodlivosti). Sme hriešni skrz naskrz. O tom nás však môže presvedčiť len Duch Svätý (Ján 16,8.9; Rim 3,23), pretože my si to pripúšťame len veľmi neradi.

Len ten, kto si uvedomuje svoju hriešnosť, môže túžiť po ospravedlnení, to znamená po vyslobodení zo svojej beznádejnej situácie. Nikto sa však nemôže zachrániť sám. Podarí sa mu to len s pomocou niekoho iného. Nikto z ľudí nebude zatratený preto, že je hriešnik. Ak však bude niekto zatratený, potom to bude len preto, že zavrhol riešenie svojej beznádejnej situácie, že odmietol Záchrancu – Ježiša Krista. To ON vo svojej vynaliezavej láske prevzal iniciatívu, aby nás našiel, dal nám novú perspektívu, zachránil nás a viedol.

Táto Božia nepodmienečná iniciatívna láska, ktorá vedie človeka k pokániu, je ďalším základným predpokladom diela ospravedlnenia. Je to vždy Boh, kto robí prvý krok. On hľadá človeka. Ján píše: „My milujeme, lebo on nás miloval ako prvý.“ (1 Ján 4,19) Skôr než človek poznal, že je stratený, Božia láska mu vyšla v ústrety. Boh mal svoj plán záchrany už pripravený.

V Ježišovi Kristovi máme svojho záchrancu. Pascal mal úplnú pravdu, keď povedal: „Ak poznáme Boha bez toho, aby sme poznali svoju biedu, budeme pyšní. Ak poznáme svoju biedu bez toho, aby sme poznali Boha, staneme sa zúfalí. Ak poznáme Ježiša Krista, nájdeme ten správny stred, pretože v ňom poznávame aj Boha aj svoju biedu.“

2. Čo je to ospravedlnenie – Rim 4,3.5.6

Ospravedlnenie je Boží čin pre nás. Je to stopercentné Božie dielo, dielo lásky a nepochopiteľnej milosti. Kristus zomrel za nás. (1 Kor 1,30) Stotožniť sa s Kristom, ako naším Spasiteľom, nám prináša záchranu od večnej smrti.

Ospravedlnenie je opakom odsúdenia. (Rim 8,1.33.34) Hriech nás odsudzuje, no Kristus nás zachraňuje.

Byť ospravedlnený znamená byť vyhlásený za spravodlivého. Napriek tomu, že nie som spravodlivý, som považovaný za spravodlivého. (Rim 4,3.5.6) Tak znie Boží rozsudok. Jeho vyhlásenie je platné, pretože je mi pripočítaná Kristova spravodlivosť. Obrazne povedané – som oblečený do Kristovho bieleho rúcha, jeho svätosti, čistoty a spravodlivosti. Som v Kristovi a Boh Otec sa na mňa díva ako na svojho milovaného Syna. (Scénka: Boh, JK a hriešnik)

Slovo „ospravedlnenie“ je právnický termín prevzatý zo súdnictva. Nie je to niečo odtrhnuté od života. Vieme, že na súde sa rozhoduje o dôležitých veciach. Rozsudok vynesený na súde ovplyvní celý život človeka, ktorého sa týka. Ospravedlnenie je nové postavenie pred Bohom. Napriek tomu, že nie sme spravodliví, Boh nás za takých považuje, pretože prijímame JK, ktorý všetko vykonal, naplnil, stal sa nám spravodlivosťou, posvätením i vykúpením. (1 Kor 1,30)

Ospravedlnenie je dielom okamihu. Nevyžaduje dlhodobý proces. Keď prídeme ku Kristovi takí, akí sme, úprimne vyznávame a ľutujeme svoje hriechy a prosíme o silu, aby sme ich už viackrát neopakovali, okamžite sme prijatí na milosť. Keď nás Boh v Kristovi prijíma, potom nás prijíma úplne, stopercentne, nielen čiastočne. Ospravedlnení sme skôr, než sa vôbec v našom živote ukáže zmena v konkrétnom správaní. Rovnakú skúsenosť prežil aj colník, ktorý odišiel domov ospravedlnený po tom, čo prosil: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ (Luk 18,13.14) Podobnú skúsenosť zažil aj lotor na kríži.

Ospravedlnenie je však viac než len nové postavenie pred Bohom. Je to sila k novému životu. Ide o to, aby sa toto Božie dielo pre nás realizovalo v nás, aby ON v nás rástol, žil a menil nás na svoj obraz. Ospravedlnenie ako Božie dielo pre človeka má úžasnú moc človeka meniť. Ospravedlnený človek sa mení na podobu Ježiša Krista, to znamená, že vo svojom živote stále viac odráža Kristove vlastnosti a jeho charakter.

Povedali sme si, že napriek tomu, že nie sme spravodliví, Boh nás za takých považuje, pretože prijímame JK, ktorý všetko vykonal, naplnil, stal sa nám spravodlivosťou, posvätením i vykúpením. (1 Kor 1,30)

Navyše vďaka Ježišovi Kristovi sa postupne takýmito spravodlivými ľuďmi stávame. Sme to, čo budeme. Preto je dielo ospravedlnenia viac než len odpustenie hriechov. Je to vzťah s Bohom, ktorý stále viac silnie a rastie a vďaka nemu sa stále viac podobáme na JK.

Keby sme to chceli zhrnúť, tak ospravedlnenie je Kristovo dielo vykonané pre nás na kríži a posväcovanie je Kristovo celoživotné dielo vykonávané v nás.

3. Ospravedlnení výlučne vierou, nie skutkami – Ef 2,8-10

Slovo ospravedlnenie nám odhaľuje niečo úžasné: spasenie je hriešnikom darované z Božieho slobodného rozhodnutia, nezaslúžene, zdarma a v hojnosti. Spasenie je od začiatku až do konca Božím činom.

Tento Boží dar milosti prijímame vierou/dôverou. Dô/viera nie je naším „spasiteľom“, ale rukou, ktorou tento dar prijímame. Zdrojom ospravedlnenia je Božia milosť. Základom ospravedlnenia je Kristova smrť a prostriedkom ospravedlnenia je naša viera. (Rim 1,17; Júda 3; Tít 2,11-14; Rim 3,21-26; 2 Kor 5,21)

Z toho, čo sme si povedali, vyplýva, že ospravedlnenie je Boží nezištný dar, ktorý si nemôžeme ničím zaslúžiť. Je to Boží čin milosti pre človeka. Ako ľudia k tomu nemôžeme ničím prispieť. Tento dar smieme len vďačne prijať. Boh nás ospravedlňuje zadarmo. Dbajme, aby jeho dielo pre nás nebolo nadarmo. Nie sme ospravedlnení na základe svojich dobrých skutkov, ani na základe viery a skutkov alebo nejakých výkonov. Ospravedlnení sme výlučne vierou/skrze vieru.

Výzva a záver

„Ospravedlnení sme teda z viery, máme pokoj s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista.“ (Rim 5,1) Tento vnútorný pokoj s Bohom sa prejaví v medziľudských vzťahoch – medzi manželmi, v rodine, na pracovisku, medzi susedmi, priateľmi atď.

Biblické učenie o ospravedlnení vierou nás oslobodzuje od sústredenosti na seba, od kŕčovitého sebapozorovania, od zamerania sa na skutky a výkon. Ponúka nám slobodu a vedie nás k vďačnosti. Veriaci potom slúži Bohu nie preto, že musí, ale preto, že chce. Taký človek bude z lásky a vďačnosti robiť to, čo si praje Boh. Jeho služba sa bude vyznačovať ochotou a radosťou.

Toto radostné posolstvo o ospravedlnení v Kristovi nás chráni pred sebaistotou. Dovoľuje nám prežívať istotu spasenia, ktorá nevychádza z nás, ale z toho, že sa spoliehame na to, čo Kristus vykonal a povedal. Sme spasení, ospravedlnení milosťou. Žime preto touto milosťou a dávajme pozor, aby sme z nej nikdy nevypadli.

Vedomie toho, že až do druhého príchodu Pána Ježiša budeme zároveň hriešni i spravodliví, nás vedie k pokore a k stálej závislosti od nášho Pána, ktorý je naším jediným Spasiteľom.

Popoludní

„Ježiš Kristus sa pre nás stal múdrosťou od Boha, spravodlivosťou a posvätením i vykúpením.“ 1 Kor 1,30. Ježiš Kristus je pre nás naozaj všetkým. „On raz navždy zavŕšil naše ospravedlnenie, posvätenie i vykúpenie…V ňom sme nielen celkom ospravedlnení, ale aj celkom posvätení…Svätý Duch teraz berie toto zavŕšené Kristovo dielo a zapracúva ho do nášho kresťanského života.“ Adventisti siedmeho dňa veria, str. 128 a 131.

Rozumieme tomu tak, že JK vydobyl pre nás na kríži naše ospravedlnenie i posvätenie. Obidve nám ponúka darom, teda zadarmo a z milosti. Skrze vieru v JK človek prijíma Kristovu spravodlivosť a v tom momente je vyhlásený za spravodlivého. Ospravedlnenie je dielom okamžiku, ide o Kristovo dielo pre nás, za nás, namiesto nás a bez nás a jeho výsledkom je pripočítaná spravodlivosť.

Skrze vieru v JK človek rovnako prijíma Kristovo posvätenie a v tom momente je vyhlásený za svätého. Na rozdiel od ospravedlnenia je však posvätenie celoživotným procesom a Kristovým dielom pre nás, zároveň v nás a v spolupráci s nami. Táto udelená (alebo zdieľaná) spravodlivosť je Kristova obeť, ktorú Duch Svätý vrýva do našich životov. To, čo Kristus raz navždy vykonal pre nás na golgotskom kríži, to v nás Duch Svätý dennodenne premieňa na realitu. Ide o celoživotné posväcovanie, čo znamená nepretržitý a komplexný (telesný, duševný i duchovný) rast do Kristovej podoby. „Cieľom pravého posväcovania je dokonalá láska, dokonalá poslušnosť a dokonalá zhoda s Božou vôľou.“ (EGW, Poslovia nádeje, str. 325).

Pripočítaná spravodlivosť a udelená spravodlivosť sú v skutočnosti jednou spravodlivosťou, ktorú prijímame a žijeme vierou, aj keď má dva odlišné aspekty. CASD rozhodne odmieta názor, že pripočítaná spravodlivosť je Božím dielom pre nás a udelená spravodlivosť našim dielom pre Boha. Obe sú Božím dielom z jeho milosti a my ich prijímame vierou. Naše spasenie si teda nemôžeme zaslúžiť ničím, ani tým, že budeme v našom živote stále viac posvätenejší a podobnejší Kristovmu charakteru.