Žid 13, 11-16

Hlavná téma celej epištoly sa poslednýkrát objavuje v trinástej kapitole v rozoberanej pasáži. Táto pasáž teda predstavuje akési zhrnutie, vyvrcholenie a potvrdenie kľúčových tém celej epištoly. Touto hlavnou témou a jednotiacou líniou je Kristova obeť a jeho dielo zmierenia.    

Verš 11

Spomínané vysvetľujúce „veď“ smeruje od všeobecného konceptu služby oltáru k špecifickému príkladu, a síce kultu starozákonného Dňa zmierenia. V tejto epištole už boli odkazy na Deň zmierenia skôr, no v tejto pasáži je tento starozmluvný koncept najviac zdôraznený. Mäso zvierat, s krvou ktorých veľkňaz vstupoval do veľsvätyne (3 Moj 16:14-15), nebolo zjedené pri nejakom kultickom hodovaní, ale bolo spálené mimo tábor. (3 Moj 16:27)[1]

Toto je jediné miesto v Písme kde tvar dzóon, „živá bytosť,“ „zviera,“ označuje obetné zvieratá. Tento jedinečný výber termínu môže byť zámerom pisateľa aplikovať zmierovací rituál na Ježiša vo v. 12. V rámci parafrázi 3 Moj 16:27 pisateľ taktiež uviedol výraz dia tú archiereós, „skrze veľkňaza.“ Pisateľ považuje čin veľkňaza počas veľkého Dňa zmierenia za jeho primárnu funkciu (9:7,25), takže u Židov výraz „veľkňaz“ automaticky evokoval každoročný zmierovací rituál (5:3; 7:27; 8:1-3; 9:7,25). Krv zase predstavuje prostriedok prístupu k Bohu (9:7, 25). Čin veľkňaza počas Dňa zmierenia je považovaný  ako prototyp  diela Krista (5:3; 7:27; 8:1-3; 9:7-8, 11, 12, 24-26; 10:1-4). Záverečná fráza týkajúca sa spaľovania mŕtvol exo tés parembolés, „za táborom,“ predstavuje bod obratu pre rozprávanie o Ježišovi, ktorý trpel smrťou exo tés pylés, „za bránou.“[2] 

Verš 12

Verš 12 začína slovom „preto“ (dio), čo naznačuje určitý záver, dôsledok, či rozuzlenie. Priame porovnanie medzi starým a novým obradom vo verši 11. a 12. ukazuje na literárnu symetriu. Obetná služba levitského veľkňaza počas Dňa Zmierenia, ktorý každoročne prinášal krv zvierat do svätyne ako obeť za hriech (v 11a), predstavuje Ježišov čin, ktorý skrze svoju vlastnú krv posvätil ľud (v 12b). Obeť Ježiša je postavená do priamej paralely  so zmierujúcimi obeťami  počas Dňa Zmierenia. Tento spomínaný paralelizmus nám pomáha vidieť Ježiša ako Veľkňaza, ktorý vniesol svoju vlastnú krv do nebeskej svätyne ako obeť za hriech (8:1-3; 9:12-14).“[3]

Deň zmierenia bol typologicky predobrazom Kristovho diela zmierenia. Pisateľ očividne poukazuje na túto skutočnosť, pretože typ (zviera ako obeť zmierenia) v Starom zákone je vykonaný „za táborom“ (exo tés parembolés), a to je v konečnom dôsledku ekvivalentné s antitypom (Kristus ako obeť zmierenia) v Novom zákone, ktorý je taktiež vykonaný „za bránami“ (exo tés pylés). Ide teda o štrukturálny paralelizmus, kde verš 11a korešponduje s veršom 12b a verš 11b korešponduje s veršom 12a. V tomto prípade ide aj o chiastickú štruktúru.[4]

Vyjadrenie „preto aj Ježiš trpel vonku za bránou“ poukazuje na tri skutočnosti. Za prvé toto vyjadrenie kladie dôraz na historickú udalosť Ježišovej smrti na Golgote.  (Ján 19:20; Mar 15:20; Mat 27:32; Ján 19:17). Bola to izraelská, židovská a rímska prax vykonávať popravy za obývanou oblasťou mesta (3 Moj 24:14, 23; 4 Moj 15:35-36; 5 Moj 17:15; 1 Kráľ 21:13; Luk 4:29; Sk 7:58)[5].

Za druhé pisateľov záujem nie je len historický. To je evidentné z explicitného porovnania s 3 Moj 16 vo veršoch 11.12. Pisateľ sa snaží ukázať, že Ježiš naplnil levitskú požiadavku, aby mŕtve telá zvierat obetovaných počas Dňa Zmierenia boli vynesené „za táborom“ a tam aj spálené. Toto nariadenie bolo naplnené, keď Ježiš, ako obeť za hriech Novej zmluvy, zomrel „za bránami mesta,“ t.j. za bránami svätého mesta Jeruzalem. „Oltár,“ ktorý vlastnia kresťania (v. 10) je „za bránami mesta.“ Z pisateľovej teologickej perspektívy, poprava Ježiša za bránami mesta predstavuje definitívnu obeť za hriech počas skutočného „Dňa Zmierenia.“ Utrpenie smrti bolo nevyhnutnou podmienkou pre získanie veľkňazského zmierenia. Ježiš je jediným účinným Veľkňazom, ktorý bol určený priniesť jedinú adekvátnu obeť za hriech, a to samého seba.

Za tretie poprava „za bránami mesta“ predstavovala taktiež hanbu z vylúčenia z posvätných miest. Z pohľadu Židov bol Ježiš vnímaný ako rúhač (3 Moj 24:10-16) a porušiteľ soboty (4 Moj 15:35), a takíto ľudia mali byť u jeho smrti typickú „príchuť“ potupy. Kristova smrť len potvrdila a spečatila jeho konečné zavrhnutie ľuďmi.[6]

V súvislosti s výrazom „za táborom“ si treba uvedomiť, že toto spojenie je prebraté zo starej zmluvy. Je zaujímavé si všimnúť, čo sa podľa starej zmluvy vynášalo von za tábor. Kňaz vynášal popol von za tábor. (3 Moj 6:4) Býčka, jeho kožu, mäso a lajno spálil mimo tábora. (3 Moj 8:17) Malomocný mal bývať oddelene, bydlisko mal mať mimo tábora. Akokoľvek znečistený človek mal bývať mimo tábora až kým by nebol opäť čistý. (3 Moj 13:45,46) Rúhač bol mimo tábora ukameňovaný. (3 Moj 24:14) Človek, ktorý porušil sobotný deň bol za táborom taktiež ukameňovaný. (4 Moj 15:32,36) Veľká potreba sa vykonávala za táborom. (5 Moj 23:12,13) Prečo mala byť všetka nečistota za táborom? Pretože tábor, kde bývali Izraelci mal byť svätý. „Nech je tvoj tábor svätý, aby u teba nevidel nič neslušné a neodvrátil sa od teba.“ (5 Moj 23:15) Vo verši 13:12 čítame, že Kristus taktiež „trpel vonku za bránou“.  Za táborom, tam, kde bola sama nečistota, odpadky, hriech a mŕtvoly, tam zomrel aj sám Spasiteľ sveta.

Ježiš predstavuje obraz muža, ktorý trpí pre nás. Spojka hina (aby) signalizuje príčinu, účel. Jeho utrpenie a obeť neboli bezcieľne, ale Ježiš to všetko podstúpil so špecifickým zámerom, „aby posvätil ľud svojou krvou.“ (v. 12) Sloveso hagiazo (posvätiť) znamená „oddeliť pre Boha“. Tento výraz sa vzťahuje tak na veci určené na bohoslužobné účely, ako aj na ľudí, ktorí sú povolaní z toho svetského prostredia, aby sa stali ľudom Božím. K onomu oddeleniu, posväteniu ale došlo len vďaka jeho vlastnej krvi. (v. 12) Výraz „svojou krvou“ poukazuje na skutočnosť, že Kristus nepotreboval vonkajšiu obeť (ako to bolo v prípade veľkňazov), ale postačila mu obeť samého seba.[7] Text poukazuje na Ježišov jedinečný a neopakovateľný čin, bez ktorého by sa ľudia nemohli tešiť z prístupu k Bohu a zo získania „dokonalosti.“ „Krv“ jasne symbolizuje „smrť“ tak v Starom ako aj v Novom zákone.

Len vďaka teológii, ktorá je rozvinutá v Žid 8-10, môžu byť narážky na obeť vo veršoch 13:11-12 plne pochopené. S ohľadom na toto zmienené pozadie, stručné informácie vo verši 12 sa zhodujú s tým, čo autor už povedal skôr o Ježišovi ako Veľkňazovi a Obeti. To len potvrdzuje skutočnosť, že Ježiš ako Veľkňaz a Obeť je kľúčovou témou a jednotiacou líniou celého listu. „Pisateľ Židom je prvým teológom, ktorý interpretoval udalosť kríža z perspektívy 3 Moj 16.“[8]

kameňovaní „mimo tábora.“ Bolo to práve rúhanie, za ktoré bol Ježiš oficiálne odsúdený Sanhedrinom, keď súd prehlásil, že sa „rúhal Menu“ (Marek 14:63-64). Pisateľovo spojenie frázy exo tés pylés, „mimo brány,“ so slovesom epathen, „utrpel smrť,“ upozorňuje na prvok hanby, ktorý ne je v samotnom slovese. Ježiš zomrel ako ten, ktorý bol odmietnutý jeho vlastným ľudom, a tento fakt dodáva

Verš 13

„Toto všetko má poslucháčov a čitateľov viesť k tomu, že vyjdú za Kristom von z tábora. (v. 13) Zložené sloveso exerchomai, „vyjsť“ a príslovka exo, „von, z,“ zdôrazňujú myšlienku „vyjsť von.“ Kristus je vonku za táborom „Judaizmu“ a čitatelia sú vyzývaní k tomu, aby išli za ním, kde je on.  Zostať vo vnútri tábora „Judaizmu“ by znamenalo byť od Krista oddelený.“[9]

Židovskí kresťania by už nemali dlhšie hľadať spasenie v obradoch a rituáloch židovského náboženstva. Kedysi boli Izraeliti a obyvatelia Jeruzalema, ale ak sa rozhodli nasledovať Mesiáša, musia ísť s ním za hranice Judaizmu. Je to apel na židovských kresťanov, aby odvrátili svoj zrak od obradov a rituálov Judaizmu a naopak upriamili ho na Ježiša a jeho službu ako nášho Veľkňaza v nebeskej svätyni.[10]

Kristus vonku za táborom podstúpil potupu (v. 13). V 11:26 je o Mojžišovi napísané, že „Kristovu potupu pokladal za väčšie bohatstvo ako poklady Egypta (je tu použitý ten istý výraz ako vo verši 13:13). Zjednotiť sa s Kristom znamená byť ochotný  sa zaprieť a pre Krista trpieť pohanu, pohŕdanie, výčitky a snáď ešte omnoho viac. Poslucháči a čitatelia musia byť pripravení sa postaviť von za „Judaizmus“ spolu s Kristom, ktorý niesol pre nich kliatbu „vonku za táborom.“ Čitatelia sú tým vedení k vytrvalej a poslušnej viere, ktorú podstúpil sám veľkňaz Ježiš. No následne pisateľ v celej epištole zdôrazňuje, že to sa určite oplatí. Celý tento 13. verš je autorovou aplikáciou pre kresťanov, pomocou ktorej ich vyzýva, aby vo všetkom nasledovali svojho Pána.

„Tí, ktorí prejavili súcit s Ježišom, ktorý išiel na Golgotu ako odsúdený zločinec, utrpeli „pohanenie“ spolu s ním. Pre židovských kresťanov hlásiť sa ku kresťanstvu znamenalo privolať na seba nenávisť od ich blížnych Židov. Obrátiť sa chrbtom k židovskému obetnému a obradnému systému ako prostriedku spasenia znamenalo pre raných kresťanov spôsobiť samým sebe odpadnutie a zradu.“[11]

Verš 14

13..verš veľmi úzko súvisí so 14. veršom. Pisateľ umocňuje výzvu ísť za Kristom pripomenutím kresťanom, že oni nemajú nijaký podiel v žiadnom pozemskom meste, v židovstve alebo v niečom inom. Ono „vyjdime teda za ním von z tábora“ je podľa v. 14 to isté ako vyjdenie z pozemského. „Veď tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce.“ (v. 14) Tým trvalým mestom podľa listu Židom, ku ktorému veriaci na svojej ceste z tohto sveta smerujú, je nebeské mesto; Nový Jeruzalem; budúce trvalé Božie kráľovstvo. (11:10; 12:22). Pisateľ po aplikácii vo v. 13 pripomína poslucháčom a čitateľom nádej a Božie zasľúbenia, na ktoré sa môžu tešiť vďaka spomínaným Kristovým zásluhám.

„V tomto zmysle žiadne pozemské mesto nie je trvalé. Všetky pozemské mestá sú dočasné a niet v nich žiadne bezpečie. Kresťania by mali vyhľadávať to, čo je skutočne trvalé. Oni očakávajú mesto, ktoré má prísť. Mimochodom v tomto 14. verši sa nachádza slovná hračka s dvoma particípiami menousan, „trvalé“ a mellousan, „budúce“.“[12] Slovná podobnosť jasne naznačuje, že to „budúce“ mesto je zároveň „trvalé“.

Židia sa dívali na Jeruzalem ako na „trvalé mesto“ a vnímali, že Boží plán bol úzko spätý práve s týmto mestom, a preto bol predurčený stáť navždy. Oni sa cítili bezpečne v Judaizme. Ale kresťania už nemajú také „trvalé mesto“. Ich nádeje nie sú a ani nemajú byť spojené so žiadnym pozemským mestom alebo náboženským systémom. Aké to bolo signifikantné pre židovských kresťanov, ktorí v krátkom čase boli svedkami zničenia Jeruzalema.[13]

„Samotný protiklad „pozemský – nebeský“ je dôvodom, prečo môže autor kultické jedlo označiť za neprospešné (v.9). Podľa jeho teologického chápania niečo také patrí do pozemskej, pominuteľnej oblasti. Pre získanie spásy je tento pozemský, predobrazný systém prvej zmluvy  jednoducho nedostatočný. (7:11,18; 8:5; 9:10; 10:1)“[14]

Verš 15

15. verš sa začína s dôrazným „skrze neho“, teda skrze Krista. Ľudia prinášajú Bohu prijateľnú obeť skrze Krista a nie skrze židovských alebo nejakých iných kňazov. Sloveso anaphero („vynášať nahor“, „prinášať“) je technický výraz pre prinášanie obetí zvierat. Pisateľ epištoly preberá tento termín, toto sloveso a používa ho v súvislosti s jedinou obeťou, ktorú kresťania prinášajú, a síce duchovnú obeť. Tak nalieha na poslucháčov a čitateľov, aby prinášali „obeť chvály“, t.j. obeť pozostávajúcu z chvály. Toto vyjadrenie sa taktiež objavuje v LXX v 3 Moj 7:13,15 a s určitými členmi v 3 Moj 7:12. Myšlienka, že obeť, ktorú kresťania prinášajú je duchovná sa objavuje na mnohých miestach, ako napríklad v Rim 12:1 a Jak 1:27. Výraz „obeť chvály“, prípadne „obeť vďaky“ je taktiež spomínaný v Ž 50:14,23 a hlbšie vysvetlený v Hoz 14:3, kde čítame nasledovné: „ovocie pier, ktoré vyznávajú jeho meno.“  Je možné si pod tým predstaviť bohoslužbu slova so spevom žalmov, čítaním z Písma a homílií.

Táto obeť má byť prinášaná „ustavične“, „neustále“. V Judaizme sa obete prinášali v stanovených časoch, ale kresťania prinášajú chválu vždy. Pretože milujúci Boh uskutočňuje svoje zámery vždy, neexistujú okolnosti a chvíle, kedy by chvála nemala byť prinášaná. Vo svetle kríža už neexistuje žiaden priestor pre tie obete, ktoré prinášali Židia. Teraz veriaci prinášajú obeť chvály a priznávajú sa ku Kristovi.[15]

Verš 16

V 16. verši pisateľ spomína ďalšie dva príklady obetí, ktoré kresťania prinášajú.  „Dobročinnosť“ (eupoiia, vyskytuje sa len tu v NZ) je všeobecný termín, zatiaľ čo „spoločenstvo“ alebo „zdieľanie, štedrosť“ (koinónia) je viac špecifický. Naznačuje to zdieľanie s inými o také veci, ktoré máme, t.j. peniaze, potraviny a samozrejme i duchovné hodnoty, ktoré vytvárajú „spoločenstvo.“ Obete zvierat boli univerzálnou náboženskou praxou. I keď sa tento druh obete kresťanov netýkal, pisateľ sa snaží poukázať na to, že to neznamená, že by nemali čo priniesť. Oni mali svoje obete, z ktorých niektoré pisateľ vymenoval, t.j. „také obete“, ktoré sa „Bohu páčia.“ (v. 16) Kristovo utrpenie  „za bránou“ zmenilo všetko. Teraz Boh očakáva od ľudí, že budú nasledovať Kristov príklad. To znamená, že hoci už neprinášajú žiadne zvieratá, ale odpovedajú na to, čo pre nich Kristus vykonal prostredníctvom chvály, dobrých skutkov a činov lásky a štedrosti.[16]

Verš 15. a 16. chcú povedať, čo od nás Boh očakáva a v akých obetiach má záľubu. Namiesto zvieracích obetí Boh očakáva „obeť chvály“, „dobročinnosť“ a „spoločenstvo“. Hospodin od nás očakáva, že tieto obete budeme prinášať z lásky a z vďačnosti za všetko, čo pre nás Kristus vykonal.

15. a 16. verš potvrdzuje autorovu námietku voči tomu, čo je kulticky sakramentálne. Proti pokusu o upevnenie a posilnenie srdca kultickým jedlom (v.9) odkazuje autor na skutočné Bohu ľúbe obete, akými sú „obeť chvály“, „dobročinnosť a „štedrosť“ (alebo zdieľanie). Samotná bohoslužba novozákonnej obce sa teda podľa listu Židom neodohráva v oblasti kulticko-sakramentálnej, ale zahŕňa celý holistický život veriacich.[17]

ZÁVER         

Vo svojej práci som dospel k tomu, že

a) Hlavným starozmluvným motívom je pre autora Deň zmierenia z 3 Moj 16. (v. 11)

b) Niektoré kľúčové slovné vyjadrenia a spojenia (potvrdené pôvodným gréckym výrazom) v sebe nesú hlboký teologický význam. Ide o slovné vyjadrenia ako napríklad: zviera, prinášať, za táborom – za bránou, posvätiť, vyjsť, trvalé mesto – budúce mesto.

c) Autor kladie v rozoberanej pasáži primárny dôraz na „milosť“ v opozícii k „všelijakým cudzím náukám.“ (v. 9) Spomínaná milosť je bližšie ilustrovaná na osobe a diele Ježiša Krista. (v. 12)

d) Autor nekončí tým, čo pre nás urobil Kristus, ale pripája aj aplikáciu pre kresťanov. (v. 13) Pripomína Božie zasľúbenie a nádej pre veriacich. (v. 14) Nakoniec autor listu zdôrazňuje, čo sa všeobecne od kresťana očakáva: obeť chvály, čiže ovocie pier; dobročinnosť a spoločenstvo. (v. 15.16)

                Pri exegéze som okrem iného pracoval s troma kvalitnými komentármi. Všetky tri ma posunuli trochu ďalej v chápaní daného textu. Vo svojej práci som priebežne komentoval a hodnotil jednotlivé citáty z komentárov a vôbec komentáre ako také. Tu by som iba stručne zhrnul prínos použitých komentárov:

a) Skutočný život nezískame zachovávaním predpisov o pokrmoch, ale jedine milosťou. Na tom sa zhodli všetky komentáre, ktoré som použil.

b) Oltár predstavuje novozákonný kríž, kde bola ponúknutá kresťanská obeť.

c) Adventist Commentary použil teologický výklad, keď „právo jesť z oltára“ spojil s chlebom a vínom z Večere Pánovej.

d) Zdôraznená úzka súvislosť medzi výrazom „skrze veľkňaza“ a Kristom.

e) Poukázanie komentára na pôvodné grécke paralelné výrazy exo tés parembolés (za táborom) a exo tés pylés (za bránami) obohatilo moje chápanie spomínaného paralelizmu.

f) Word Biblical Commentary veľmi výstižne stotožňuje obeť Ježiša Krista so skutočným „Dňom Zmierenia“.

g) Za táborom, tam, kde bola sama nečistota, odpadky, hriech a mŕtvoly, tam zomrel aj sám Spasiteľ sveta.

h) Pisateľ Židom je prvým teológom, ktorý interpretoval udalosť kríža z perspektívy 3 Moj 16.

i) Dotiahnutie spojenia „vyjdime za ním von z tábora“ do roviny, že ide o tábor „Judaizmu“; o tábor židovských obradov a rituálov.

j) Výklad slovesa anaphero – technické sloveso pre prinášanie obetí zvierat, ktoré pisateľ preberá a aplikuje na prinášanie „obete chvály“.

k) preklad slova „spoločenstvo“ ako „zdieľanie, štedrosť“.