Tri mladé lastovičky sedeli na suchom konári, ktorý vyčnieval nad jazero. Jeden rodič priletel k mláďatám a začal ich strkať na koniec konára. Strkal, strkal, strkal… až mláďa na kraji konára muselo spadnúť. Chvíľu bezmocne padalo, ale asi meter pod konárom začalo mávať krídlami a bezpečne dosadlo na zem. O chvíľu už dokázalo lietať samé. Potom prišlo na rad ďalšie.


Tretie mláďa museli trocha potrápiť. Čím bolo bližšie ku koncu, tým pevnejšie sa držalo. V jednej chvíli sa zdalo, že jeho nožičky trocha povolili a nedrží sa konára tak pevne, ale o chvíľu sa opäť držalo celou silou. Rodič však nemal zľutovanie. Začal ďobať do pazúrikov mláďaťa a ďobal dovtedy, kým to pre úbohé mláďa nebolo bolestivejšie ako neistota z lietania. V tej chvíli pazúriky povolili a neskúsené krídla začali mávať. Dospelý rodič vedel, že mláďaťu nehrozí nijaké nebezpečenstvo, ak bude robiť to, k čomu je určené.


Vtáky majú nohy s pazúrikmi, vedia chodiť a môžu sa pevne chytiť konára. Ale ich svet je lietanie. Kým nelietajú, vlastne poriadne ani nežijú. Až pri lietaní vidíme ich ladnosť a krásu.

Dávanie je niečo, v čom sme my „doma“. Je to vzduch, do ktorého sme sa narodili. Je to niečo, čo nám bolo určené ešte pred narodením… Niektorí z nás sa zúfalo snažia čím viac si toho nechať a žiť len pre seba. Keď to však robíme, sme veľmi zbedačení a úbohí. Zúfalo sa držíme suchého konára, ktorý visí nad vodou a bojíme sa zariskovať a roztiahnuť neskúsené krídla dávania. Myslíme si, že nemôžeme byť štedrí a veľkorysí, pretože sme to nikdy nevyskúšali. Čím skôr však začneme, tým lepšie, pretože napokon sa budeme musieť vzdať svojho života. Čím dlhšie čakáme, tým menej času budeme mať na to, aby sme vyleteli hore a vzniesli sa vysoko do oblakov života v Božej milosti.

Foto: www.pixabay.com

Zdroj: www.dobreranko.sk