Ako sa orientovať v súčasnej situácii? Toto je už druhé pokračovanie začatej otázky. Prvá odpoveď by sa dala zhrnúť do výzvy J. Krista: „Čiňte pokánie, aby ste zbytočne nezahynuli!

Svet/ľudia žijú v stave hriechu. Stále sa dejú zlé veci. Príčina je v odklone od Boha a jeho vôle. Jedinou správnou odpoveďou je pokora/pokánie ako cesta domov. Pokora/pokánie dokáže každého z nás priblížiť k Bohu a nášmu návratu domov, aby sme tu nezahynuli.

.. 33:26

Druhá odpoveď: Posledné udalosti začnú veľkou Božou aktivitou/evanjelizáciou, ktorá vyvolá záujem a pozornosť ľudí. Na toto čakáme, touto udalosťou sa začnú tie veľké a posledné udalosti tohto sveta.

Je možné, že sme v takomto bode. Za posledné desaťročia nebol svet taký sústredený na jeden bod ako teraz. Ľudia sú nútení počúvať a byť pozorní. Pán nám v súčasnej situácii umožnil, aby sme mali to, čo nám obyčajne chýba – čas – a sústredili sa na to, čo je najdôležitejšie, a tým je posolstvo o záchrane sveta. Ježiš povedal:

Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ L 21,28

Čo by mohlo byť tou treťou odpoveďou?

Sme pripravení na to, čo má prísť?

Skôr, než Duch svätý začal konať udalosti vo svete – začal konať so svojím ľudom. Bolo ich treba pripraviť.

My niečo očakávame – návrat nášho Pána a príchod Božieho kráľovstva v moci. Kráľovstvo milosti je tu medzi nami odkedy prišiel Boží Syn na Zem, aby sa svojou obeťou stal Spasiteľom sveta. Kráľovstvo moci znamená, že ho budeme vnímať nielen vierou, ale vidieť tvárou tvár. Smrť, zlo, choroby budú nenávratnou minulosťou. O tomto sme presvedčení na základe Písma a napĺňanie proroctiev jasne ukazuje, že k tomu smerujeme.

Udalosti poslednej doby nám ukazujú, že táto udalosť – príchod Božieho kráľovstva – nemá alternatívu. Svet/ľudia nevedia svoje problémy vyriešiť bez Boha.

Božie kráľovstvo určite príde, ale sme na to pripravení? Čo tým myslím? Odpoveď hľadajme opäť v dejinách. V tom čo už ľudstvo/veriaci podľa Biblie prežili. Nie sme prvou generáciou, ktorá niečo podobné čaká. Ten podstatný rozdiel spočíva v tom, čo naozaj očakávame. Očakávame splnenie našich túžob/nádejí alebo naplnenie Božej vôle? Je v tom rozdiel? – Je, a niekedy veľký!

Keď niečomu uveríme stane sa to súčasťou nášho života. Potom to začneme tvarovať vo svojej mysli a podlieha to spôsobu nášho myslenia. Rozprávame sa o tom s inými a ďalej to podlieha zmenám.

Ježiš/Boží Syn prišiel na zem. Bola to dlho očakávaná skutočnosť.

  • Ako ho prijímali jeho susedia – veriaci ľudia, jeho kamaráti z Nazareta? Keď im v ich synagóge povedal , že potrebujú vyslobodenie, lebo sú v zajatí zla, že viera pohanky zo Sarepty alebo Namaána, vojvodu zo Sýrie, by im mohla byť vzorom? (Luk 4)
  • Ako ho vnímali jeho učeníci, ktorým sa nepáčilo, že cesta k naplneniu ich túžob bude cez Jeho utrpenie a to čakanie na blaho sa predĺži? (Mat 16)
  • Ako ho prijímali jeho bratia, ktorí jeho dobrotu, čistotu a absolútnu bezhriešnosť zažívali tridsať rokov v bezprostrednej blízkosti?

Koľko ľudí s vierou Jozefa, Márie (matky), Simeona, Anny alebo Jána Krstiteľa stretol Ježiš počas svojho života?

Ako to bolo s vierou Nikodéma, Samaritánov, Petra a ostatných učeníkov a celého národa, ktorý nazývame Boží ľud? Koľko človečenstva/pomýlenia bolo v ich viere, ktoré im bránilo v pokore prijať všetko čo Boh pripravil?

To, čo si vytvorili vo svojej hlave bolo silnejšie ako to, čo naozaj povedal Pán. Božie kráľovstvo nie je to, čo sme si vytvorili vo svojej hlave. Božie kráľovstvo je to čo On pripravil, o čom hovorí vo svojom slove.

Keď Matúš písal svoje evanjelium, tak dokonca nepoužíval výraz Božie kráľovstvo, lebo Židia namiesto slova „Božie“ použili „Izraelské“. Až doposiaľ to tak robia a robí to aj veľa kresťanov. Matúš zámerne používal výraz „nebeské“ kráľovstvo, aby bolo jasné, že s touto zemou, so súčasným stavom sveta a chápaním to nemá nič spoločné. Nebeské kráľovstvo – a to, čo je v našej hlave sú možno dve odlišné skutočnosti.

Ježiš Kristus visel na kríži v nepredstaviteľných bolestiach a duchovnom utrpení. Celý život sa vyznačoval láskou, ktorá zahŕňala všetkých. Vyznačoval sa aj Pravdou, lebo bez nej je láska len prázdnym slovom, dokonca niekedy zámerným podvodom. Kvôli jeho posolstvu a za jeho prístup/povahu/charakter ho ľudia mučili a popravili.

Skôr, než zomrel, povedal na kríži niekoľko viet, ktoré ešte viac odhaľujú jeho charakter a silu Jeho kráľovstva. Tá najnepochopiteľnejšie zaznela ako prvá:

Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.” (Luk 23,34)

Táto veta nám hovorí o hĺbke a veľkosti Kristovej lásky k ľuďom, ktorí ho odmietali. Dokonca sa ho rozhodli popraviť.

Čo nám však táto veta odhaľuje o našej príprave na príchod Božieho kráľovstva? Vieme, že ani učeníci neboli pripravení na to čo sa stalo s Ježišom po jeho zajatí. Myslíte si, že niekto dole pod krížom, sa zamyslel nad týmito slovami? – rímsky stotník (L 23,47).

Dívame sa na ľudí okolo seba, podobne ako On? Keď posudzujeme iných za ich názory, keď nám prekáža, že sú iní, ako by sme čakali?

Keď im nechceme odpustiť a hľadáme rozdiely medzi sebou, aby sme si ospravedlnili svoj postoj?

Ako je možné, že Ježiš do svojich prosieb na kríži, prosieb za to, aby ľudia smeli vojsť do Božieho kráľovstva, zahŕňa takýchto ľudí?

Tých, ktorí intrigovali proti nemu, donášali falošné správy na Neho, tých ktorí sa báli v Jeho prospech, použiť svoje právo aj moc, aj tých ktorí ho bezcitne bičovali aj pribili na kríž? Aj tých, ktorí sa smiali z jeho bolesti a s trúfalosťou čakali či Boh niečo urobí?

Ježiš bol pripravený na Božie/nebeské kráľovstvo, aj napriek tomu, že posledných 33 rokov žil obklopený hriechom. Preto mohol Nebeský Otec prijať Jeho obeť a otvoril brány svojho kráľovstva tým, ktorí sa nechajú viesť – Jeho láskou aj Jeho vôľou.

Rozumieme tomu aká cesta nás čaká v príprave na vstup do Nebeského kráľovstva? To nie je o tom, že to vieme, že to príde – že príde Mesiáš, to vedeli aj ľudia žijúci v období Starej zmluvy.

To nie je ani o rozprávaní o tom. Aj tí pred nami o tom rozprávali. Žiaľ, bolo v tom dosť človečenstva a ľudskej pýchy. Robili to aj Židia a Ježiš ich ani trochu nepochválil.

Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Obchádzate more i súš, aby ste získali jedného novoverca, a keď sa ním stane, urobíte z neho syna pekla, dvojnásobne horšieho ako ste sami.“ (Mat 23,15)

To je o tom, že evanjeliom žijeme – milujeme Boha aj ľudí. Nevyberáme si medzi nimi. Dovolíme, aby nás viedla Jeho vôľa a Jeho láska nám dávala silu, aby sme tak mohli žiť.

Prajeme si, aby prišlo Božie/nebeské kráľovstvo a bojíme sa toho, aby sme nevytvárali svoje. A nevkladali svoje myšlienky do toho čo je Jeho.

Objektívna zodpovednosť za to, že príde Božie kráľovstvo je absolútne v moci Pána. S tým my nemáme nič spoločné.

Nás sa týka iná otázka – byť pripravení na túto skutočnosť.

A život Ježiša Krista, jeho viera jeho oddanosť sú jediným vzorom a cestou, s ktorou má význam sa konfrontovať.

Ak sa konfrontujeme/porovnávame s niečím iným je celkom možné, že to kráľovstvo, ktoré čakáme, nie je nebeské.

A tie otázky, ktoré s touto prípravou súvisia neznejú, koľkých ľudí sme získali, ani koľko sme sa modlili, alebo ako dobre chápeme tú správnu teológiu.

Sú len dve otázky, ktoré majú zmysel: Milujeme Boha a milujeme ľudí – Jeho deti? Milujeme ich v Pravde, v tej pravde, ktorú sme poznali v Jeho živote?

To, čo robíme ako veriaci ľudia je dobré, ak to robíme pre Pána. Ak to robíme pre seba, že nám to vyhovuje, nám sa to páči. Je to súčasťou nášho morálneho, náboženského života, tak toto nie je dobrá príprava na Božie kráľovstvo. Tá cesta vedie inde, má iný smer a žiadny cieľ.

My kresťania hovoríme, že potrebujeme prísť pod kríž Ježiša Krista. Áno, to je pravda: otázka znie, prečo sme tam prišli? Pod Kristovým krížom bolo veľa ľudí. Veľká časť z nich sa nezmenila, skôr sa utvrdili vo svojom blude. Akí prišli, takí aj odišli.

Nestačí pod kríž prísť, treba sa ním nechať zmeniť. Lebo Ježišov kríž = zmena. Je v tom taký symbol: išli sme horizontálnou cestou (svojou vlastnou) a Pán to chce zmeniť, aby sme viac hľadeli hore a dovolili, aby sa tá naša cesta menila.

Byť pripravení, to je tá otázka a téma, ktorá sa týka nás. V biblickej histórii máme veľa vzorov a príkladov. Predovšetkým máme svojho Pána Ježiša Krista, ktorý sa ničím nedal zviesť od plánu byť pripravený na to, čo bolo jeho úlohou. A preto sa vyhýbal miestam a stretnutiam, ktorými by svoj život vystavil neúmernému riziku skôr, než to bolo potrebné.

Nenechal sa vtiahnuť do politických hier, ako zmeniť vtedajšiu spoločnosť. Nenechal sa vtiahnuť ani do majetkových záležitostí, nenechal sa vtiahnuť do etnických sporov, ani ničoho iného čo by ohrozilo jeho poslanie. Vedel, že cieľ Jeho cesty je na golgotskom kríži a cesta k nemu vedie cez hlásanie Božieho kráľovstva a predstavovanie svojim životom,  čo je to Božie kráľovstvo. Aké hodnoty v ňom vládnu. A vďaka tejto jasnej vízii sa stal Spasiteľom sveta. Keby sa ním nestal, tak to, koľkých uzdravil a vzkriesil by malo malý význam.

Každý z nás má nejakú cestu a cieľ. Nezameňme si ich za niečo, čo nás odvedie od našej prípravy. Opakujem:

  • Božou vecou je zabezpečiť príchod Božieho kráľovstva v sláve a moci pri návrate Jeho Syna.
  • našou úlohou je príprava na túto udalosť. Príprava seba aj tých, ktorým k tomu môžeme pomôcť.

Klasickým prípadom zlyhania v tejto oblasti je život patriarchu Jákoba. Bol Bohom určený na prevzatie prvorodenstva, a teda aj  nesenie zasľúbenia daného Abrahámovi, že „… budú požehnaním pre všetky pokolenia zeme (Gn 12,3),  napriek tomu, že sa narodil ako druhý.

Bolo Božou úlohou, ako tento plán naplní. Jákob a jeho matka mali veriť, čakať, byť pripravení. To neznamená, že nemali nič robiť. To len znamená, že nemali robiť to, čo robí Boh – čo zasľúbil, že urobí. Božou úlohou je konať to, čo zasľúbil a ľudskou úlohou je veriť a čakať.

Človek (Rebeka a Jákob) to zobrali do svojich rúk a výsledkom bolo veľké množstvo zlých skutkov a komplikácia Božieho plánu. Nakoniec sa to Bohu podarilo zvrátiť, ale Jákob celý život balansoval na hrane (a často aj za hranou) a celej svojej rodine dal veľmi zlý príklad. Život jeho synov a dcéry bol poznačený jeho svojvoľnosťou.

Ježiš bol po celý život verný. A ešte niečo, a na kríži sa to potvrdilo: mal rád Boha a mal rád ľudí. A preto naplnil Boží plán a priniesol obeť, ktorá bola potrebná, aby otvoril možnosť záchrany. Mal rád aj ľudí, a preto išiel kvôli nám touto cestou a preto na kríži prosil aj za tých, ktorí sú ovládaní satanom a smerujú do pekla:

Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.” (Luk 23,34)

Vďaka tomuto postoju mohol naplniť Boží plán. Tento prístup ho priviedol k tomu, že bez toho, aby to mimoriadne zdôrazňoval, naplnil zákon. Pretože naplňovať/plniť zákon znamená milovať Boha a milovať ľudí.

A toto je aj cesta pre nás – aj v súčasnej situácii. Je možné, že stojíme veľmi blízko pred udalosťami, ktoré svet čakajú a sú poslednými udalosťami tejto zeme pred návratom Krista.

Minule som hovoril o tom, že posledné udalosti sa začnú veľkou Božou iniciatívou/evanjelizáciou, ktorá ponúkne ľuďom poslednú možnosť na zmenu životnej orientácie. Pri tejto udalosti Boh bude mať svojich pomocníkov/spolupracovníkov/cirkev, ktorí budú s ním spolupracovať, aby Boží plán mohol byť dokončený.

Títo ľudia sú verní Bohu, čítajú Písmo, modlia sa, veria/vedia, že príde Božie kráľovstvo, ale preto, aby mohli splniť svoju úlohu v tomto pláne potrebujú naplniť zákon, tak ako Ježiš Kristus: milovať Boha a ľudí. Bez toho, aby sme milovali ľudí a priali si ich záchranu, nemôžeme splniť svoju úlohu.

Premýšľajme čo pre nás znamenajú slová, ktoré povedal Ježiš na kríži: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia” (Luk 23,34).