Ako je možné mať rád ľudí?

(Ako sa orientovať v súčasnej situácii? IV.) Toto je už tretie pokračovanie začatej otázky.

Prvá odpoveď by sa dala zhrnúť do výzvy J. Krista: „Čiňte pokánie, aby ste zbytočne nezahynuli!“ Svet/ľudia žijú v stave hriechu. Stále sa dejú zlé veci. Príčina je v odklone od Boha a jeho vôle. Jedinou správnou odpoveďou pokora/pokánie ako cesta domov.

.. 32:08

Druhá odpoveď: Posledné udalosti začnú veľkou Božou aktivitou/evanjelizáciou, ktorá vyvolá záujem a pozornosť ľudí. Na toto čakáme, a touto udalosťou sa začnú veľké a posledné udalosti tohto sveta.

Pán nám v súčasnej situácii umožnil, aby sme mali to, čo nám obyčajne chýba – čas. A sústredili sa na to, čo je najdôležitejšie, a tým je posolstvo o záchrane sveta. Ježiš povedal: „Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavy, lebo sa blíži vaše vykúpenie.“ (Luk 21,28)

Tretia odpoveď? Sme pripravení na to, čo má prísť? Na spoluprácu s ním v prospech strateného a zlého sveta? Ľudí, ktorí sú na Kainov obraz? Na nepríjemnosti, ťažkosti aj utrpenie?

Ježiš je aj náš príklad. Po celý život bol verný, lebo Boha, svojho Otca miloval. A ešte niečo, a na kríži sa to znovu potvrdilo – mal rád aj ľudí. Kvôli nám išiel tou cestou, a preto na kríži prosil aj za tých, ktorí sú ovládaní satanom a smerujú do pekla: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.” (Luk 23,34)

Štvrtá odpoveď: Ako je možné mať rád ľudí? Tých, ktorí o to nestoja, vysmievajú sa z našej viery, správajú sa, akoby im tento svet patril a ničia všetko čo tu Boh stvoril?

Ježiš to dokázal, lebo bol Boh? Počas pobytu na zemi bol Boží Syn/Ježiš človekom. Jeho božstvo zostalo v nebesiach. Bohom byť neprestal, ale pre svoju úlohu na zemi sa svojho božstva dočasne vzdal.

Odpoveď, že Ježiš ľudí miloval, lebo bol Boh, je síce pravdivá, ale nedáva odpoveď na otázku, ktorú som položil. Tá by nás totiž viedla k tomu, že Ježiš to dokázal, ale my to nemôžeme, lebo sme len ľudia.

Iná odpoveď na zodpovedanie položenej otázky je jednoduchá a jasná – Ježiš bol čistý, nebolo v ňom hriechu. Nemal hriešne zmýšľanie, teda ani sebectvo, a preto ľudí miloval.

My sa cítime kvôli hriechu/sebectvu ohrození a to obmedzuje ľudskú schopnosť milovať nezištne, bezpodmienečne a úprimne.

Sebectvo nám hovorí, že MY/JA som ten dôležitý a tí druhí nám/mne chcú niečo zobrať, a preto sa musím pred nimi brániť. Kvôli tomuto existuje rozdelenie medzi ľuďmi. Kvôli tomu sú vojny, nenávisť, závisť a ostatné prejavy zla.

Ježiš nemal strach z ľudí, napriek tomu, že by mal na to oveľa viac dôvodov ako ktokoľvek iný na svete. Vedel, že bude nepochopený, že so svojim pohľadom na svet a ľudí bude považovaný za naivného a bláznivého. Dokonca ani medzi svojimi najbližšími – rodinou a učeníkmi – nenašiel v tomto pochopenie.

Zázraky, uzdravovanie aj jeho láskavé slová ľudí priťahovali, nie však jeho spôsob života: Ísť druhú míľu, keď ťa o to niekto požiada, neodplácať, nehádať sa o svoju pravdu, rozdávať požehnanie, modliť sa za nepriateľov, byť ochotný za nich aj zomrieť – to nebolo nikdy populárne.

Ako to Ježiš dokázal, a nám sa nedarí napriek tomu, že Mu veríme? Nebolo to preto, že bol Boh, a úplná odpoveď nie je ani v tom, že bol čistý/bezhriešny. Ak by to bola celá odpoveď, tak pre nás je to nedosiahnuteľné – sme len ľudia a sme poznačení hriešnym životom. Ak má byť Ježiš aj v tomto pre nás príkladom, tak do celej/doplnenej odpovede ešte niečo chýba.

Rozdiel je zrejme v tom ako sa Ježiš na rozdiel od nás, pozeral na svet/ľudí. Pre Ježiša ľudia, aj tí na druhej strane neboli konkurenti – aj keď mu niečo chceli vziať, ublížiť, oklamať. Jeho veta na kríži ukazuje ako sa díval na ľudí: prosí Otca o odpustenie pre ľudí, ktorí nevedia – lebo sú oklamaní. Oklamaní potrebujú otvoriť oči, potrebujú pomoc, súcit, lásku. Ich správanie ukazuje, že niečo nie je v poriadku. Zlo, ktorým sa prejavovali bolo možné odstrániť tým, že mu dovolia to zlo vyhnať z ich životov.

Ježišova prosba na kríži odhaľuje jeho zmýšľanie o ľuďoch aj pravú príčinu prečo sme zlí, sebeckí. „Otče, odpusť im, oni nevedia, čo robia.“

Ježiš nielenže miloval Boha a bol mu absolútne verný. Ježiš miloval aj ľudí. Boli to jeho deti, oklamané, zúfalé, špinavé, zapáchajúce – aj pyšné, arogantné, neúctivé, drzé, nenávistné. To je viditeľná skutočnosť.

Ale existovala možnosť zmyť z nich tú všetku špinu. Ukázať im realitu z Božieho pohľadu, ktorá im otvorí oči a oni poznajú, že sa ženú do pekla. A idú tam s presvedčením, že všetko zvládajú, zatiaľ čo skutočnosť je opačná. Boží Syn tomuto zasvätil svoj život a podarilo sa to – čaká ho bohatá úroda. Jeho domov/náš domov bude plný zachránených.

Už nebude potrebná veľká voda, aby sa riešil problém hriešnosti. Voda už nebude ohrozovať život tých čo bývajú nablízku – žiadna potopa ani zničujúce záplavy. Budú odstránené aj ďalšie stopy hriechu. Sahara zmizne a bude rozkvitnutou záhradou, rovnako ako Grónsko, Južný a Severný pól.

Žiadna epidémia neohrozí život Jeho detí. Budeme pestovať svoje jahody a kochať sa v krásnych kvetoch a v Jeho tvári. Jeho obraz, hĺbka Jeho lásky sa bude odrážať v živote všetkých zachránených. Život nikdy nebol taký krásny a bude každým dňom akoby krajší.

Žiadne bezsenné noci, žiadne rána, pri ktorých sa bude ťažko stávať zo svojho lôžka. Žiadne „musím“, ktoré nás núti niečo neodkladné splniť, lebo bude hroziť, že čosi desivé ukončí dobro, ktoré zavládne. Nič zlé, len Boh a jeho nekonečné dobro a život bez bolesti a strát. Nič zlé ani mimo nás, ani v nás.

Boh stvorí novú zem a dá nám nové srdcia, aby sme už nikdy nemali dojem, že my sme zase tí ukrivdení.

Toto vidí Ježiš, keď sa na nás hriešnych pozerá a do tejto skutočnosti chce ľudí priviesť. Je potrebné strhnúť šupiny z očí, aby ešte počas života na zemi v Jeho živote ľudia videli ten rozdiel medzi tým čím je On a tým pozlátkom, ktorým obalil svet jeho Nepriateľ.

Pozlátkom, ktorému ľudstvo uverilo a nechalo sa zmámiť vidinou, že sme úžasne schopní, múdri a prezieraví, že k svojej budúcnosti nepotrebujeme Boha a vystačíme si sami. A nevieme, že Niekto sa s nami hrozne zahráva. Urobil si z nás štít, ktorým bojuje svoj boj proti Bohu. Boj, ktorý začal v nebi, odkiaľ musel kvôli svojej pýche a hlúposti odísť, a teraz nás používa ako zbraň voči Bohu a my sa domnievame, že sme slobodní a kráčame v ústrety svetu bez Boha, a že nakoniec všetko zvládneme – smiešny ale pritom hrozivo úspešný klam – dočasne úspešný.

Ježiš toto vie. Vie, že sa podobáme dieťaťu, ktoré strká svoju ruku do hadovej diery, lebo si myslí, že s tým zvieratkom sa bude hrať a ono bude jeho kamarátom. A Ježiš je tou matkou, a jej ruka je rýchlejšia ako ruka jej dieťaťa a vytiahne ruku svojho dieťaťa z diery, aj keď vie, že to uštipnutie postihne ju, ale urobí to aj keby to malo znamenať, že neprežije.

Ježiš vie, že sme oklamaní a je rozhodnutý urobiť všetko, aby ukázal svoju Pravdu aj satanov klam – urobí to tak, že použije svoju lásku a moc svojho Otca, aby nám otvoril oči. A potom môže zmyť všetku tú špinu, z nás, lebo to budeme chcieť aj my.

Jeho veta z kríža odhaľuje, čo k nám cíti a aký je skutočný stav ľudstva – sme oklamaný: „Otče, odpusť im, oni nevedia čo robia.“

Oklamaná bola Eva v raji. Oklamaný bol jej syn Kain, keď sa domnieval, že keď odstráni svojho brata, tak sa zlepší jeho život. Oklamaný bol Abrahám, keď sa rozhodol zachrániť svoj život v Egypte klamstvom, miesto toho, aby sa spoľahol na Boha. Oklamaný bol Peter, keď sa snažil na dvore najvyššieho kňaza tváriť, že to čo sa deje okolo, sa ho netýka. Oklamaný bol Judáš, ktorý si myslel, že má lepší plán ako Ježiš.

Oklamaní boli naši bratia Židia, ktorí si nechali vziať vieru a nahradili ju svojou nadradenosťou/výlučnosťou. Oklamaní boli kresťania, ktorí si nechali vziať Písmo, aby ho nahradili „múdrosťou“, ktorá nie je od Boha. My všetci sme oklamaní, ale to neznamená, že nie sme za to zodpovední. Sme, a v plnej miere, už sme dospelí ľudia.

Našu zodpovednosť a Božiu pomoc môžeme použiť k tomu, aby sme prehliadli a pochopili to obludné klamstvo, ktorému sme uverili a prijali pomoc, ktorú Boh ponúka. Toto je Boží/Kristov pohľad a preto za nás bojuje – sme jeho deti.

Otče, odpusť im, oni nevedia čo robia.“

Aký je náš/ľudský pohľad na tých čo žijú okolo nás? Akí sú ľudia v našich očiach? Zlí, chamtiví, závistliví, ohovárační, sebeckí, nezodpovední, zbabelí,…

Ak je náš pohľad na ľudí takýto – môžeme im pomôcť? Môže nás Pán poslať za nimi a spoľahnúť sa na nás, že ich budeme milovať, že sa v nás bude prejavovať Božia dobrota? Božie slovo hovorí, že to čo ľudí vedie k pokániu, teda k ceste k Nemu – je Božia dobrota:

Alebo opovrhuješ bohatstvom jeho dobroty, trpezlivosti a zhovievavosti a nevieš, že Božia dobrota ťa vedie k pokániu? (Rim 2,4)

Ľudská láska je často taká, že keď sa iní pridajú na našu stranu, tak ich máme radi. Keď začnú robiť to, čo od nich čakáme, keď sú takí ako my… – toto, ale nie je obraz Božej lásky.

Toto ľudí nepritiahne, toto je len iná forma falošnosti. Je síce poznačená náboženstvom, morálkou, ale hlavne sebectvom. Mám ťa rád, lebo si ako ja.

Ak by Ježiš takto predstavoval Božiu lásku, tak by bol rovnaký ako náboženskí predstavitelia jeho doby a ľudia by nemali inú možnosť ako nasledovať túto falošnú cestu. To je forma lásky, ktorú nás naučil satan. Príšerné na tom, je to, že to nazývame „láska“, aj keď niekedy je to pravý opak toho čo vidíme u Boha.

Prepáčte, možno sa Vám zdá, že to príliš zdôrazňujem a útočím na veriacich – na nás. To nechcem. Chcem len zdôrazniť rozdiel medzi tým, ako sa Ježiš díval na ľudí a ako to často robia kresťania. Zdôrazňujem to preto, aby sme to videli a uvedomili si, že sme oklamaní. Oklamaní boli zločinci, ktorí viseli na kríži po jeho stranách – potom to jeden z nich pochopil a zlomený Kristovou láskou začal konať pokánie.

Oklamaní boli náboženskí predstavitelia, zástupcovia rímskej moci, oklamaní boli aj prostí ľudia, oklamať sa nechali aj jeho učeníci, ktorých premohol strach a tým potlačili svoju vieru.

Vďaka Bohu, že Božou láskou boli pritiahnutí späť a neskôr v ich živote vidíme vieru, odvahu aj lásku – tú Božiu. Toto všetko hovorím z toho dôvodu, že v poslednom čase tejto zeme sa máme stať Božími spolupracovníkmi pri záchrane ľudí a tá kľúčová otázka znie – sme pripravení na túto úlohu?

Odpoveď – ani v Jeruzaleme pri začiatkoch Jeho novej cirkvi – na Turíce (sviatok týždňov), Boh nemohol použiť ľudí, ktorí neprijali jeho príklad a príkaz, napriek tomu, že v Jeruzaleme a Izraeli ich žili státisíce.

Použil však ľudí, ktorí poznali, že s tým čím sa až dosiaľ prejavovali, ďaleko na Božej ceste nezájdu – to totiž ani nebola Božia cesta, ale ich cesta sebectva. Do ich života prišlo desať dní modlitieb, ktoré od základu zmenili ich pohľad na Boha aj na ľudí.

Všetci títo jednomyseľne a vytrvalo zotrvávali v modlitbách… (Sk 1,14)

Po návrate učeníkov z Olivového vrchu do Jeruzalema ľudia hľadali v ich tvárach stopy žiaľu, bezradnosti a porážky; no čítali z nich len radosť a víťazstvo. Učeníci už nesmútili nad sklamanými nádejami. Videli zmŕtvychvstalého Spasiteľa a v ušiach im stále znela ozvena slov jeho rozlúčkového zasľúbenia… Kým čakali na splnenie zasľúbenia, v úprimnej pokore sa kajali a vyznávali svoju neveru. Keď pomysleli na to, čo im Kristus pred svojou smrťou povedal, začali lepšie chápať význam jeho slov… Vyčítali si, že Spasiteľa nechápali… Pri uvažovaní o jeho čistom, svätom živote, sa im zdalo, že nijaká námaha nebude príliš ťažká, nijaká obeť priveľká, aby vlastným životom nedosvedčili krásu Kristovej povahy…

Rozhodli sa, pokiaľ možno, napraviť svoju neveru neochvejným vyznávaním Krista pred svetom. Vrúcne sa modlili o to, aby v každodennom styku s ľuďmi vedeli hriešnikov osloviť a priviesť ich ku Kristovi. Prestali medzi nimi všetky názorové spory i túžba po prvenstve a zomkli sa v pravom kresťanskom spoločenstve. Žiaľ im zvieral srdce pri pomyslení, ako ho zarmucovali svojou nechápavosťou a nepochopením toho, o čom ich chcel v ich vlastnom záujme poučiť.

Tieto prípravné dni boli dňami hlbokého sebaspytovania. O požehnanie neprosili len pre seba; cítili zodpovednosť za záchranu iných… túžili po moci, ktorú im Kristus prisľúbil.“ (EGW: Skutky apoštolov, 4. kapitola)

Tou mocou bol a je Duch svätý. On dokončí dielo a my mu môžeme v tom pomáhať – ak sme dovolili, alebo dovolíme, aby sa Jeho vôľa stala našou vôľou – nie naopak. To je najväčšia zmena, ktorú v živote potrebujeme podstúpiť. Ja dúfam, že sme na tejto ceste, že Pán s nami môže počítať – lebo sme prijali príklad Jeho Syna a Jeho príkaz.

Ak vám slovo príkaz znie neprijateľne a príkro, tak to je možno len ďalší test toho ako sa dívame na Boha a Jeho cestu, a možno nám aj ukazuje, že cesta, po ktorej ideme nie tá správna. Je totiž rozdiel, keď príklad a príkaz dáva milovaná a dôveryhodná bytosť. Ježiš povedal:

Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem… Prikazujem vám, aby ste sa navzájom milovali. (J 15,14.17)

Svet čakajú dramatické udalosti, Ježiš o tom hovoril:

Budú veľké zemetrasenia a miestami hlad a mor, hrôzy a veľké znamenia z neba. Ale pred tým všetkým položia na vás ruky a budú vás prenasledovať. Vydajú vás synagógam a uväznia. Budú vás vláčiť pred kráľov a vladárov pre moje meno. To vám bude príležitosťou na svedectvo. Zaumieňte si teda, že sa nebudete dopredu pripravovať, ako sa brániť. Ja vám totiž dám výrečnosť a múdrosť, ktorej ani všetci vaši protivníci nebudú môcť odolať a protirečiť. Zradia vás aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia a niektorých z vás aj usmrtia. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, získate život. (Lk 21,11-18)

Pravdivosť týchto slov sa už potvrdila pri prenasledovaní počas prvých storočí po smrti Ježiša Krista, ale satan ešte aj v závere časov zopakuje túto taktiku. Tie slová nie sú príjemné ani ľahké. To zlo však budú uskutočňovať konkrétni ľudia. My ich môžeme nenávidieť, báť sa ich, priať si pomstu pre nich. To aký postoj zaujmeme závisí od toho akého ducha sme do svojho života prijali.

My sa totiž môžeme aj za nich modliť – lebo vieme, že títo ľudia zakrátko zahynú – a to navždy. Ak zostanú vo svojom odboji voči Bohu. My k nim napriek ich zlobe nemusíme cítiť nenávisť, lebo vieme, že sú oklamaní, ako sme boli kedysi my. Oni môžu byť zachránení, my k tomu môžeme prispieť. Bude závisieť aj od toho ako sa budeme na seba a na nich dívať. Budeme mať z nich strach, lebo nám môžu niečo zobrať, alebo budeme s nimi súcitiť, lebo sú oklamaní ako kedysi my?

Ježiš sa na nich nedíval z pohľadu ich minulosti, cez to, čo zlé vykonali. Jeho pohľad na nich bol cez to, akí môžu byť keď príjmu Božiu ponuku a preto prosil:

Otče, odpusť nim, oni nevedia čo robia. Lk 23,34

Ak sa chceme od Krista toto naučiť, a osvojiť si to, potrebujeme prežiť to, čo Jeho cirkev, prežila v udalosti medzi jeho odchodom zo zeme a Turícami. Buďme ochotní, Duch svätý je ochotný a trpezlivý Učiteľ. Aj pre nás, nielen pre tých budúcich zachránených, je to dôležité – možno povedať, až životne dôležité.

Ilustrácia: traja muži v krčme v Anglicku sa pred polnocou podgurážení rozprávali, kto má lepšiu manželku. Jeden povedal: „Keby sme teraz išli ku mne domov a ja by som si prial večeru, tak ona ju urobí.“ Neverili mu a išli sa presvedčiť. Ona to naozaj urobila a skôr než im doniesla večeru, sa tí dvaja s hanbou stratili. Potom ju priniesla a on precitol a spýtal sa jej: „Prečo si na mňa taká dobrá, keď ja som taká sviňa?“ Sadla si k nemu, pozrela mu do očí a povedala: „Ja mám svoj domov v nebesiach. Mám tam svojho Spasiteľa, žije sa mi s Ním dobre, čaká ma krásna budúcnosť. Ty si sa rozhodol prežiť svoj krátky a mizerný život tu na zemi. Chcem, aby si ten krátky život prežil čo najkrajšie, a preto ti ho chcem spríjemniť.“ To ho zlomilo, stal sa kresťanom a neskôr straším zboru, kde ona už roky chodila.

 Nezabudnime: „Dobrota Božia, nie ľudské odsúdenie, nás vedie k pokániu.“