A večný život je v tom, aby poznali teba,
jediného, pravého Boha i toho,
ktorého si poslal, Ježiša Krista
.“
(Ján 17,3)

Ježiš vo svojej modlitbe predstavuje poznanie Boha ako kľúčovú úlohu pre cestu k večnému životu. Poznanie Boha býva veľmi skreslené subjektívnymi skutočnosťami, ktoré si o Bohu navzájom rozprávame.

Boh je jeden a všetci veríme v toho jediného Boha, ale naše predstavy Bohu sú rozdielne. Každý z nás si Boha predstavuje svojím spôsobom a podľa tejto predstavy sa vyvíja i naša viera v neho. 

Dôkazom tohto tvrdenia sú naše rôzne postoje, rôzne názory na Pána Boha, na vieru, na učenie biblie, na to čo je správne a nesprávne. Takmer každá diskusia odhaľuje tieto rozdiely. Možno sa zdá, že je to len otázka názoru. Je to však oveľa hlbšie. Príčina rozdielov nie je v názoroch, ale v našej predstave.

DEFORMOVANÉ PREDSTAVY O BOHU

Podľa toho akého si Boha predstavujeme podľa toho sa vyvíja naša viera, naše názory.  A naše predstavy Boha nám často bránia v tom, aby sme ho brali vážne, aby sme mu dôverovali  a milovali ho. Od prvého kontaktu s ľuďmi, ktorí hovorili o Bohu, s autoritami, rodičmi, cirkvou, s veriacimi ľuďmi sa v našej mysli formovala predstava Boha. Každý ďalší zážitok nám túto predstavu dopĺňal. A lebo skúsenosti sú všelijaké, nielen dobré, môže sa stať, že viera ľudí je natoľko ovplyvnená, že oni nemôžu Boha milovať. Mnohí ľudia nemôžu Boha milovať, lebo nemajú koho milovať. V ich predstave je totiž  Boh niekto taký divný, že si vôbec nedokážu predstaviť, že by toho boha mali uctievať, že by táto bytosť mala byť pre nich najdrahšia.

Aj vo veriacich rodinách sa navodia niekedy určité deformácie o Bohu. Veľmi záleží na výchove, ktorou človek prejde, i na informáciách, ktoré sa mu dostanú. Keď sa niekedy vysloví slovo Boh, tak v mnohých ľuďoch sa ozve taký divný pocit, dokonca v niekom úzkosť a strach. Akoby ľudia mali z Boha strach. Z toho, že v ich živote nejako zakročí. Niekedy stačí, aby sa povedalo, že Boha máme poslúchať a okamžite sa v niekom ozve pocit: Áno, treba Ho poslúchať, lebo keď ho nebudeme poslúchať, tak nás potrestá. V mysli toho človeka je možno nejaká zlá skúsenosť. Možno mu kedysi nejaká „dobrá“ teta ako dieťaťu hovorila: „Poslúchaj, lebo ťa Pán Boh potrestá.“ A takáto divná výchova môže stáť v ceste tomu, aby sme Ho skutočne milovali. Je ťažké milovať toho, z koho mám strach. Nie je možné zveriť svoj život niekomu, koho sa viac bojím, než ho obdivujem.

Ľudia si často vytvárali Boha podľa svojich predstáv. Ateisti na to hovorili, že Boha si ľudia vymysleli. A zdá sa, že mali pravdu. Lebo skutočne celé národy si boha vymýšľali. Ľudia vnímali, že tu musí byť niekto veľký, no keďže o ňom nič nevedeli, tak si ho jednoducho vymysleli. Vymysleli si boha podľa svojich vlastných predstáv, podľa toho, ako sami žili. Podľa toho, čo sami považovali za dobro.

Podľa toho ako sa im zdalo, že by ten boh mal byť. Takže niekedy si boha vytvorili úplne podľa seba. Voltaire na adresu kresťanov povedal: 

Boh urobil človeka na svoj obraz,
ale človek mu to smelo oplatil,
urobil si tiež boha k obrazu svojmu
.“

Človek do boha premietol všetky svoje malichernosti, všetko svoje úbohé ľudské zmýšľanie. Všetku svoju neschopnosť, ľudskú nespravodlivosť, prejavy ľudskej nelásky a žiarlivosti.

No Boh Ježiša Krista je iný. Je to Boh, ktorého keď človek pozná, nemôže ho nemilovať. Je to Boh, ktorý je taký krásny, že človek, ktorému sa otvoria oči a zahliadne krásu svojho Boha, môže len žasnúť, obdivovať ho a milovať. Je to Boh taký dobrý, že ľudské srdce, sa pod jeho vplyvom začne meniť. Stretnutie s týmto Bohom napĺňa všetky ľudské túžby, ktoré Boh vložil na dno nášho srdca. Človek, ktorý pozná Boha evanjelií je fascinovaný jeho veľkosťou, jeho láskou, múdrosťou a blízkosťou, všetkým, po čom od nepamäti túži. Keď človek pozná Boha takého, aký skutočne je, znamená to pre jeho život obrovské uľahčenie, lebo vie, že jeho vzťahu s Bohom nebráni nič podstatné, že môže Boha prijať, lebo Boh prijíma jeho.

No mnohí okolo nás nemohli uveriť len preto, že na nás videli naše vlastné falošné predstavy o Bohu. Len preto, že my sme sa dovolávali boha, ktorý neexistuje a mnohí ľudia žili s bohom, ktorý vôbec nie je. S bohom, aký nie je. Mnohí ľudia nemohli uveriť v takého boha, akého sme im namaľovali. Lebo Boh je skutočne iný, väčší, krajší. Niekedy sa stáva, že naši najbližší, naše deti, odmietajú nášho boha. Oni vlastne hovoria: „Ja nechcem takého boha, akého ty predstavuješ. On mi nie blízky, ja k nemu nič kladné necítim. Daj mi s ním pokoj, ja si budem hľadať svojho boha.“ 

A lebo nemajú skúsenosti, tak pri svojom hľadaní musia prechádzať veľmi trpkými zážitkami a často sa dostanú pod vplyv ešte horších bohov. Ľudia, ktorí nemajú zjavenie pravého Boha si nutne musia nejakého boha vytvoriť.

1..BOHA SI TREBA ZMIERIŤ

Jedna z falošných predstáv je tá, že človek chápe Boha ako toho, s kým sa treba zmieriť. Vidí, že vo svete je utrpenie, že je zlo, že sám sa dopúšťa zla. Ľudia si hovoria: „Niečo nad nami musí byť – musíme sa tomu Vyššiemu nad nami zodpovedať.“ Javí sa to ako múdre a dobré, ale v dôsledku nám to pohľad na Boha deformuje, lebo Boh nie je ten, kto volá človeka k zodpovednosti. Boh je ten, kto na prvom mieste prichádza človeku v ústrety.

Celé národy chápali Boha ako toho, ktorého musia zmierovať, ktorému sa musia vyznávať zo svojich vín a musia mu prinášať obete. A tak boli ľudia ochotní prinášať tomuto bohu svoje obete a niekedy aj to najdrahšie čo mali – svoje deti. Nie obete, o ktorých hovorí Písmo, ako znamenie toho, že Bohu patrí všetko. Obeť, ktorá je prinášaná z lásky ako vyjadrenie vďačnosti a úzkeho vzťahu. Ale obeť ako znamenie strachu s prosbou: „Bože, netrestaj nás.“ Obeť ako snahu odvrátiť Boží hnev.

V koľkých ľuďoch toto ešte stále je? Boh sa hnevá. Niečo zlého sa stane – Boh sa rozčuľuje. Je zlé počasie – to sa Pán Boh na nás hnevá. No Boh sa predsa nevie hnevať. Veď Boh je dobro. Boh je také veľké dobro, že nemôže mať v sebe tieň zla. Keď Biblia používa tieto ľudské výrazy, tak len preto, že ľudia, ktorí písali o Bohu boli bezradní v tom, ako popísať Božie skutočnosti. Následok hriechu je to, že hriech nás samotných sa niekedy proti nám obracia a likviduje nás. Človek, ktorý žije nesprávne škodí sám sebe. To zlé, čo vykonal sa mu často vráti.

My vieme, že Boh nechce smrť hriešnika. Boh chce aby sa hriešnik obrátil a žil. A tieto falošné obete, tá túžba po falošnom zmierení deformovala celé národy, kým prišiel Ježiš. Aj do kresťanstva sa dostal tento falošný postoj, a síce že sme Kristovu obeť vykladali ako zmierenie urazeného Boha. Boh sa skutočne v Kristovi zmieril so svojim ľudom, ale nie tak, že my sme obetovali Krista za veľkosť ľudského hriechu, lebo Boh vyžadoval túto strašnú obeť.

Boh sám zmieril ľudstvo so sebou – ponúkol sám seba. Boh je ten, kto ponúka človekovi zmierenie. Apoštol Pavol vraví v 2 Kor 5,18-21:

A to všetko je z Boha, ktorý nás zmieril so sebou v Kristovi a zveril nám službu zmierenia, že totiž Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich priestupky a ustanovil medzi nami zvestovanie zmierenia.

Sme teda poslami namiesto Krista, akoby (vás) Boh napomínal skrze nás. Namiesto Krista prosíme: „Zmierte sa s Bohom!“ Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil za nás hriechom, aby sme my boli v Ňom spravodlivosťou pred Bohom.

 Čo to znamená? Boh sa zmieruje s človekom. Ľudia nemusia Boha uzmierovať. Zmier je Boží dar a nie ľudský výkon. Pán Boh chce, aby sme zmierenie prijali a nie sa oň snažili. Ľudstvo prinášalo obete, aby zmierilo Boha. Boh však nepotrebuje takéto obete. On túži po jedinom: aby sme mu ponúkli sami seba. To, čo si totiž bez nás nemôže vziať, je naša vlastná ľudská vôľa. Pred tou je Boh úplne bezmocný a prosí: „Prijmi ma.“

Náš Boh sa stavia do pozície žobráka, ktorý síce ponúka najväčšie bohatstvo, ale my sa musíme nechať obdarovať. Je treba, aby sme pochopili, že to jediné čo od nás Boh vyžaduje je náš súhlas: „Bože chcem žiť pre teba, chcem ťa milovať, chcem robiť všetko čo sa ti páči, chcem byť tvoj.“ Kresťanská obeť je na prvom mieste to, že dovolím Bohu, aby so mnou jednal tak, ako chce On. Aby si ma použil na svoje dielo. Aby ma stále obdarovával kvôli tomu, aby som mu mohol slúžiť. A samozrejme, že to znamená i určitú obeť v živote, lebo byť spolupracovníkom živého Boha v zemských podmienkach nie je ľahké. Vyžaduje si to niekedy veľké nasadenie, ale z lásky a nie preto, že by Boh vyhľadával to, čo je ťažké. Niekedy Bohu dávame i to, čo je ťažké, ale len preto, že je to v prvom rade dobré, a až potom ťažké. Náš Boh nie je ten, ktorý miluje utrpenie, smrť a trápenie. Boh miluje život a zachraňuje tým, že život daruje.

Ježiš zostúpil do smrti len preto, aby sme my mohli žiť a nie preto, aby sme museli umrieť. Boh naplnil naše utrpenie a smrť svojou vlastnou prítomnosťou, aby sa už nikto z nás nemusel prepadať do nezmyslu utrpenia.

2..S BOHOM SI MÔŽEME ROBIŤ, ČO CHCEME

Ďalšia myšlienka, ktorou ľudia deformovali svoju predstavu o Bohu je tá, že si s Bohom môžeme robiť, čo chceme. Že si Boha pomocou svojich modlitieb alebo obetí nakloníme a On bude konať našu vôľu. Niekto sa modlí, aby sa niečo stalo, iný sa modlí, aby sa to nestalo. Všetci sa snažíme nejako si toho svojho boha nakloniť, aby robil to, čo chcem ja. Celé národy sa takto dovolávali boha, aby si naklonili jeho pozornosť. Ale v živote nejde o to, aby sme ohli Boha. Ide o to, aby sme ohli seba. Lebo my nevieme, čo je dobré, ale on to vie. On jediný určuje, čo je správne. Ako môže človek vnucovať Bohu svoju vôľu?Pane Bože, tak ako chcem ja.

Ja môžem od Boha chcieť niečo pre seba, ale len tak, ako to chce dieťa od svojich rodičov, keď bez ľsti prosí o to, čo si myslí, že je preňho dobré. No ani rodičia nedajú svojim deťom všetko, o čo ich tie deti prosia. A to z jednoduchého dôvodu: to dieťa nevie, čo je preňho dobré. Beda rodičom, ktorý sa nechajú vždy prehovoriť a vždy svojim deťom dajú všetko. Nič nepochopili a už nie sú obrazom Boha. Sú to slabosi, ktorí sa nechajú ovládať. Takto my chceme jednať so svojim Bohom, s veľkým Bohom, ktorý presahuje naše ľudské chápanie a našu schopnosť lásky?

Nikto pre nás nechce toľko dobra ako Boh. Nikto pre nás nechce také šťastie ako Boh. A kedykoľvek Boha prosíme, vždy nech je to s vedomím, že on jediný, vie čo je pre nás dobré.  Preto je také dôležité, aby sme sa učili zverovať sa do jeho vôle a nie sami svoju vôľu predkladali ako tú najlepšiu.

Ježiš sa nemodlil: „Otče, tak ako chcem ja, nie, ako chceš ty,“ ale naopak. Nejde teda o to, aby sme Boha ovládali, nejde o to, aby sme Bohu určovali, ide o poslúchanie Boha. No poslúchať môžeme len z lásky, len vtedy, keď pochopíme, že nikto pre nás nechce toľko dobra ako Boh sám.

Ateisti vyčítali, že náboženstvo je iluzórna činnosť, že je to ópium ľudstva, že človek namiesto toho, aby sa postavil k životu čelom, tak sa stále dovoláva nejakého Boha, ktorý má zaňho riešiť jeho životné problémy a upadá do iluzórnej činnosti modlitieb a obetí. Ak má však človek o Bohu takúto predstavu, že sa mu najviac páčia naše pobožnosti, naša poslušnosť, modlitby a obete, že stačí dať Bohu to, čo si myslíme, že žiada, tak to je strašná ilúzia. Bolo by to presne to isté, akoby si naše deti mysleli, že to, čo máme na nich najradšej, je ich poslušnosť,  to čo robia.

Čo máte na svojich deťoch najradšej? To čo robia, alebo to, že sú, že existujú, že patríte k sebe a že s nimi môžete byť? Je ilúziou myslieť si, že Bohu sa na nás páči najviac to, čo robíme. To nás vedie k tomu, že po príchode na pobožnosť sa občas pomodlíme, dáme Bohu svoje dary a myslíme si, že sme s Bohom vyrovnaní. To je však strašná ilúzia. Takáto viera nedáva človeku slobodu. Ľudia s takouto predstavou nielenže s Bohom nemajú dôverný vzťah, ale majú z neho strach. Boja sa, aby im Boh raz nemohol niečo vyčítať. Lenže Boh tu nie je preto, aby nám niečo vyčítal, ale preto, aby sa nám daroval.

3..AKO SA BOH MÔŽE NA TO DÍVAŤ?

Ďalšou podivnou deformáciou je, že ľudia Bohu zazlievajú veľkosť ľudskej biedy a utrpenia. Hovoria: Keby bol Boh. A ako sa na toto všetko môže Boh dívať? Sú tu vojny, umierajú deti, ženy A nevinní ľudia. Ako sa Boh môže na to dívať? Veď vyznávame, že je všemohúci Otec, prečo nezasiahne?

Lebo Boh nie je ako my. Keďže  dal človeku slobodu, rešpektuje ju. A nemyslime si, že trpíme utrpením ľudstva viac, než on. Ježiš tak trpel za túto bezbožnosť, za ľudskú zlobu a nenávisť, že to utrpenie preňho znamenalo úplné zničenie a smrť.

  • On zomrel na hriech, ako jediný.
  • On umrel sám, aby človek umierať nemusel.
  • Boh daroval všetko, aby človek mohol žiť v láske.

Podľa  ľudí by bolo najjednoduchšie vyriešiť problém zla tak, že neposlušných treba odstrániť. Poriadok urobíme jediným spôsobom: Všetkých potrestáme. A dopadne to tak, že na zemi zostanem sám, lebo každý človek má nejakú chybu. A každého treba potrestať.

No Boh dáva človeku priestor na obrátenie. Volá človeka k životu. Ponúka odpustenie. My Boha robíme zodpovedným za to, za čo sme zodpovední my sami. Dôvodom tohto hrozného zla okolo nás je ľudský hriech. Apoštol Jakub:

Odkiaľ sú boje a odkiaľ sú vojny
a toľko nenávisti medzi vami
– z vašich žiadostí, z ľudského srdca
.“
(
Jak 4,1)

Pán Boh nie je schopný nenávisti. No človek, ktorý sa nechal zviesť k hriechu, ten nesie zodpovednosť za ľudskú biedu. A náš Boh je taký veľký, že spája svoj život i s tým posledným človekom, postihnutým, nemocným, opusteným a nevinne trpiacim. Ježiš každému ponúka, že jeho utrpenie vezme tiež za svoje a dá mu zmysel. A že ho prevedie do života, kde už nebude plač, bolesť a smrť, že mu dá nový život.

BEZMOCNOSŤ BOHA

Boh je totiž bezmocný voči ľudskému hriechu tam, kde človek svoj hriech nevyznáva. Veríme, že Boh je svojou láskou všemocný, ale tiež bezmocný – tak, ako to čítame v podobenstve o márnotratnom synovi. Otec dovoľuje, aby sa syn vzdialil do sveta a prehýril svoje bohatstvo, a čaká, kým pochopí, že urobil chybu a vráti sa. Rovnako je Boh bezmocný v živote každého, kto sa od neho vzďaľuje.

Povedzte, čo má s nami Boh robiť? Má použiť svoju moc?  Čo má Boh urobiť s človekom, ktorý sa od neho vzďaľuje? Ktorý dáva priestor hriechu a nenávisti, ktorý volí radšej zlo než jeho? Radšej nenávisť, než lásku? Čo má Boh robiť, keď pre človeka dal úplne všetko?

A ľudia tomuto Bohu vyčítajú, že za to všetko môže on. Akoby dieťa, ktoré rozbije okno vyčítalo otcovi to, že majú doma prievan. Presne tak jednáme so svojim Bohom, ktorý nás rešpektuje ako bytosti stvorené na jeho obraz.  Keby totiž Boh chcel utrpenie, keby chcel smrť nevinných, keby chcel svetové katastrofy, takého Boha by sme  museli poslúchať, ale nemohli by sme ho milovať.

Takýto Boh ale nie je.

TRESTAJÚCI BOH

 To najhoršie je, že si ľudia snažia toho Boha znížiť na tie najmenšie svoje potreby, že ho potrebujú na potvrdenie svojich morálnych zásad. Práve tá dobrá, zbožná teta, ktorá sa snaží vychovať dieťa, niekedy skreslí obraz Boha, lebo povie: „Pán Boh ťa vidí a On ťa potrestá.“

A mnohí si do života odnášajú: „Boh ma vidí.“ A majú strach. Ale už nevedia, že Boh ich miluje. Prečo radšej nehovoríme:

Boh ťa miluje a je stále s tebou. Keby si chcel urobiť niečo zlé, obráť sa k nemu. On ti pomôže, aby si to zlo nerobil. On ťa má rád“?

Nie. Radšej povieme:

„Boh ťa vidí. Aj keď ja ťa nevidím, ale keď urobíš hriech, on ťa potrestá.“

Hovoríme to preto, aby deti napĺňali naše morálne predstavy.  A tak sa deti so strachom pozerajú okolo seba, aby unikli pred Bohom, ktorého vnímajú ako policajta, ktorý je strážcom mravného poriadku.

V koľkých rodinách sa deti stretnú skôr s kresťanskou morálkou, oveľa skôr, než s Božou láskou? A ten človek skôr, než sa naučí veriť, tak už vie, že niečo nesmie.

A v jeho podvedomí vyrastá, že žiť s Bohom znamená niečo nesmieť.

Že žiť s Bohom znamená byť tak trochu oklamaným človekom.

AKÝ JE BOH NAOZAJ?

No žiť s Bohom pritom znamená byť človekom obdarovaným. My nie sme chudáci, ktorých musí niekto ľutovať. Chudákom je ten, kto nepozná Boha, lebo nechápe, že je milovaným Božím človekom, zahrňovaný Božou láskou od rána do večera. To je chudák, lebo má oči a nevidí, má uši a nepočuje. On je povolaný k životu, ale stále je v smrti. Ten človek sa stále ešte neprebudil a roky mu bežia, dospieva, blíži sa staroba, smrť a ten človek je úplne vedľa. To je chudák. Nie ten, kto žije s Bohom.

Samozrejme, že ku kresťanstvu patrí aj morálka. Ale tá patrí ku kresťanstvu rovnako ako k celému ľudstvu, každému človeku. Vari môžu neveriaci ľudia kradnúť? Môžu klamať? Páchať násilie? Kresťan samozrejme má o ďalší motív viac, lebo pozná Boha.

Je však absurdné žiť s Bohom, ktorý je láska – a nenávidieť. Je absurdné žiť s Ježišom, ktorý je pravda a pritom  klamať. Podstata kresťanstva nie je to, že Boh nás pozoruje a kontroluje naše správanie. Boh evanjelií je iný.

Tak ako nám Ježiš vykreslil Otca vidíme, že je to Boh, ktorý nemá z človeka strach, nemusí ho kontrolovať. A volá človeka, aby nemal strach z Boha. Boh sa nebojí ľudskej lásky. Vtelenie Ježiša Krista je odpoveďou svetu. V Ježišovi Kristovi spojil Boh navždy sám seba s ľudskou prirodzenosťou.

Čo chceme viac?  Ako môžeme očakávať ešte niečo ďalšie? Dal nám svojho Ducha, aby sme mohli žiť. Ducha, ktorý nás vedie k slobode.

STAROSTLIVÝ BOH

Je potrebné čítať evanjeliá. Je potrebné poznávať Ježiša Krista vo svojom živote. A v Kristovi si zamilovať Boha evanjelií. Nechať sa fascinovať týmto Bohom, ktorý je stále milosrdný a milujúci, ktorý sa dáva každému človeku a aj s tým najväčším hriešnikom zostupuje až na hranicu pekla, aby ho zachránil. Je potrebné otvoriť sa Bohu, ktorý nás denne volá k spolupráci. Boh nie je ten, ktorý má príbytok niekde na oblaku a nezaujíma ho, čo si ľudia robia. Denne prichádza do nášho života. Denne prosí, aby sme brali vážne to, čo pre nás vykonal. Denne nás volá. Boh je ten, ktorý stále koná v živote každého z nás.

Naše vlastné problémy chce vziať za svoje. Naše starosti, naše choroby, všetko, čo prežívame, chce prežívať s nami. Dovolíme Bohu, aby bol Imanuelom? Aby bol Bohom s nami?

  • Dovolíme Bohu, aby bol Jahve – večný a spravodlivý?
  • Dovolíme Bohu, aby bol Kristus – ktorý prináša spásu človekovi?
  • Dovolíme Bohu, aby bol Bohom akým skutočne je?

Náš Boh je blízko nás. Náš Boh je stála prítomnosť, otvorenosť voči človekovi, On je vernosť i dobrota. Apoštol Ján hovorí: „Náš Boh je láska.“

SOM TAKÝ, AKÝ JE MÔJ BOH

A pokiaľ sa to nezhoduje s tým, s akým bohom žijeme, môže sa stať, že Boha vôbec nepoznáme. Že sa dovolávame boha, aký neexistuje. Najhoršie na tom je však to, že človek je v dôsledku taký, akého má svojho boha. Akú má o ňom predstavu. Ak budem žiť s Bohom, ktorý je veľký a plný dobroty a zmilovania, nemôžem byť iný. Stále budem inklinovať k tomu, aby som sa mu podobal, lebo pravá láska dve bytosti vždy zbližuje. Ak však budem mať vo svojich predstavách boha, ktorý nakoniec tento svet potrestá a všetkých odporcov zničí, potom ja sám nebudem mať v srdci odpúšťajúcu lásku.

A budem tvrdý a neznášanlivý. A budem tým, ktorí pravého Boha hľadajú brániť, aby ho našli. Budem ich utĺkať dogmatickými poučkami. Vyčítam si frázy, ktoré im budem hovoriť, ale v mojom srdci nebude Boh, ale len ľudské, studené, pyšné moje ja.

Takýto Boh nie je. Boh je ten, ktorý pre človeka, teda pre mňa daroval úplne všetko, aby som ja s ním mohol žiť. Takého Boha je možné jedine chváliť a velebiť. Jemu sa klaňať a nad ním žasnúť. Prosme Boha, aby  nám dal pokoru, aby sme znovu našli takého Boha. Takého, aký je skutočne je, akého nám predstavil Ježiš Kristus, aby taký Boh bol i v našom vlastnom srdci.