„Mizerne!“ Len takto som vedela popísať, ako sa cítim v ten jasný letný deň. Môj manžel musel odcestovať – už zase! – a bola som sama s našimi štyrmi deťmi. Financií bolo málo a zdravie mi neslúžilo. Moja dcéra tínedžerka prechádza životnou krízou. Musela som riešiť jej problémy, starať sa o ostatné deti a súčasne o celú domácnosť – a už si to na mne začalo vyberať svoju daň.

Hoci som sa veľmi snažila, bolo ťažké vidieť na mojej situácii niečo pozitívne. Modlila som sa – a ako! -, aby mi Pán trochu nadľahčil to bremeno.

Vyzrela som von na blízky lesík s nádhernými stromami, ako sa kolíšu v letnom vánku, a myslela som na iné obdobia malomyseľnosti, ktorými som prešla. Spomenula som si, že Pán vždy urobil niečo, čím ma povzbudil. No niečo je vždy po prvýkrát! pomyslela som si zúfalo.

Vtom som si všimla malú veveričku. S pišťaním lozila hore-dolu po stromoch. Sledovala som ju, ako po jednom vyliezla hore a potom dolu a zase hore. Závidela som tej malej ryšavke, vyzeralo to, že sa dobre baví a nič na svete ju netrápi – kým ja som sa cítila ako vo víre, ktorý má ťahá nadol, bez možnosti návratu.

V tom okamihu sa veverička rozhodla zmeniť taktiku. Namiesto behania hore-dolu po stromoch začala hopsať z jedného na druhý. Skončila na čosi, čo vyzeralo ako posledný strom v rade a potom sa pozrela hore pred seba na strom, ktorý stál na vzdialenom konci lesíka. Zdalo sa, že premýšľa.

V duchu som zmerala vzdialenosť medzi stromami a zdalo sa mi, že ten stojaci na konci je rozhodne dva až trikrát tak ďaleko než úsek, ktorý dovtedy preskakovala. „To nemôžeš myslieť vážne, zlatíčko!“ zašepkala som. Lenže ona nečakala na moju radu. Odvážila sa a prvých pár kôl vyhrala, ale toto bola naozaj veľká výzva. Čo urobí?

Niekoľkokrát prebehla hore-dolu po strome a horúčkovito pišťala. Potom sa zastavila, očami premeriavala tú vzdialenosť, prikrčila sa a skôr, než som sa nazdala, skočila. Ide sa! Plachtila vzduchom – a na minútu som chcela odvrátiť oči pred tým, o čom som si myslela, že sa to skončí tragicky.

Lenže nie. Veverička nielenže preletela tú nesmiernu vzdialenosť, ale na tom druhom strome pristála s gráciou a majestátnosťou, ktorá vyplýva z vedomia, že je stvorená na také veci. Víťazoslávne zarapotala a vyhopsala nahor, akoby za odmenu!

Uvedomila som si, že po celý čas som zadržiavala dych. Celkom zbytočne, pomyslela som si s úsmevom. Tá ryšavka len poslúchala svoje inštinkty s vierou, ktorá pochádza z dôvery k svojmu Stvoriteľovi.

Vtedy som vedela, čo mi chýba. Tak usilovne som sa pozerala na svoje problémy – merala som vzdialenosť medzi stromami – že som sa bála proste to nechať plávať a preplachtiť na druhú stranu. Na chvíľku som stratila vieru v môjho Stvoriteľa, môjho Spasiteľa, môjho najlepšieho priateľa.

Ako som hľadela hore na tú veveričku, teraz radostne hopsajúcu po vetvách, vedela som, že Pán vypočul moju modlitbu. Nebol to žiadny veľký okázalý zázrak, ale len rapotanie malej veveričky, ktorá mi vravela, že ten istý Boh, ktorý sa stará o ňu, sa postará aj o mňa.

Veď toto všetko zháňajú pohania; a váš nebeský Otec predsa vie, že to všetko potrebujete. Hľadajte však najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko sa vám pridá. Nebuďte teda ustarostení o zajtrajšok, lebo zajtrajšok sa o seba postará. Každý deň má dosť vlastného trápenia.
(Matúš 6,32-34)

Zdroj: www.powerpointparadise.com

Foto: www.pixabay.com