(kázeň br. kaz. Mikuláša Pavlíka odznela dopoludnia počas slávnostnej sobotydňa 19.9.2015)

Často sa stretáva s námietkou, či je nutné, aby bol krst bránou do cirkvi. Pri krstoch detí sa to berie ako samozrejmosť, keď ich zapíšu do matriky ako členov cirkvi. No Pavol si také otázky nekládol, príslušenstvo k cirkvi považoval za samozrejmé.

Je dnes cirkev pre nás autoritou?

Pavol bol jasný cholerik, vodcovský typ, ktorý si ide za svojím cieľom. Ako Saul sa snažil v zárodku zničiť tých “sektárov” – kresťanov. Bol to jeho prvý veľký prípad, vďaka ktorému mohol kariérne postúpiť.

V Sk 9,1-6, kde sa popisuje Saulovo obrátenie na ceste do Damašku, povedal mu Kristus, že sa stotožňuje s tými “odpadlíkmi”: “Prečo MA prenasleduješ?” Náboženstvo ako barlička? Nie, Boh sa zastáva tých, čo sa ho boja, a ten, kto sa ich dotýka, dotýka sa zrenice jeho oka. Kristus je cirkev. “Oni ti povedia, čo máš robiť.”

Bolo už pre nás dôležité, čo povedal zbor a cirkev? Cholerik má jasný plán a víziu, nepotrebuje rady. A tu znie: “Nie, ONI ti povedia, čo máš robiť.” On vie, čo má robiť. Prvou skúškou bola návšteva u Ananiáša v Damašku. A ten, ako obyčajný, radový, zbožný člen zboru vyučuje Saula, teologickú kapacitu, čosi ako dnešného doktora teológie. Dáva mu prvé lekcie prítomnej pravdy. A vedie ho do cirkvi.

“Ananiáš poslúchol anjelov príkaz a vyhľadal muža, ktorý sa ešte prednedávnom vyhrážal všetkým, čo uverili v Ježišovo meno. Ananiáš položil svoje ruky na hlavu kajúcneho trpiteľa a povedal: “Brat Saul, Pán Ježiš, ktorý sa ti ukázal na ceste, po ktorej si prišiel, poslal ma, aby si zase videl a bol naplnený Duchom Svätým. A vtom spadli mu z očí ako lupiny, zase videl a dal sa pokrstiť (Sk 9,17.18).

Takto Ježiš potvrdil plnú moc svojej organizovanej cirkvi a Saula uviedol medzi svoje ustanovené nástroje na zemi. Kristus mal teraz cirkev, ktorá ho zastupovala na zemi. A jej poslaním bolo kajúceho hriešnika uviesť na cestu života. Mnohí sa nazdávajú, že za svoje svetlo a skúsenosť zodpovedajú len Kristovi a nie jeho uznaným nasledovníkom na zemi. Ježiš je priateľ hriešnikov a jeho srdce cíti ich bolesť. On má všetku moc v nebi i na zemi, ale uzná prostriedky, ktorých účelom je posväcovať ľudí a viesť ich k spáse. On privádza hriešnikov do cirkvi, ktorú povolal za šíriteľku svetla vo svete.

Keď sa Saulovi v jeho zaslepenej horlivosti a predpojatosti zjavil Kristus, ktorého prenasledoval, hneď sa dostal do spojenia s cirkvou, ktorá je svetlom sveta. V tomto prípade Ananiáš predstavuje Krista a zároveň aj Kristových pozemských služobníkov určených na to, aby konali namiesto neho. Ananiáš sa namiesto Krista dotýka Saulových očí, aby mohli vidieť. Namiesto Krista kladie naňho svoje ruky a keď sa v Kristovom mene modlí, Saul dostáva Ducha Svätého. Všetko sa deje v Kristovom mene a v jeho moci. Kristus je zdroj; cirkev sprostredkúva spojenie.” (E. Gould Whiteová: Skutky apoštolov / Poslovia nádeje, kapitola Z prenasledovateľa učeník – AA 120-122).

“Saul, nezabudni, je tu cirkev. Akokoľvek slabá a neorganizovaná, ale je to moja cirkev.” Ako to znie našim ušiam v postmodernej dobe 21. storočia? “ONI ti povedia.” Vnímame to ako obmedzovanie osobnej slobody, autoritárstvo? Prichádza ďalšia skúška. Medzi Kristovými nasledovateľmi sa vytvorili dve skupiny:

(1) kresťania zo židov a
(2) kresťania z pohanov.

Vznikajú spory o tom, či musia pohania najskôr prijať všetky židovské zvyky (napr. obriezku), aby sa až potom mohli stať kresťanmi? Pre Pavla bola odpoveď jasná: Nie.

V 15. kapitole Skutkov  čítame o 1. kresťanskom koncile. Vybrali sa z Antiochie do Jeruzalema, cca 400-500 km. Pavol si išiel vypočuť názor cirkvi, hoci vedel, ako sa veci majú a mal to teologicky podložené. A prijal rozhodnutie koncilu, ktorý stanovil jasné pravidlá – tie sa však v praxi nie vždy dodržiavali.

Pavol nemal kvôli misii medzi pohanmi veľmi dobré meno medzi bratmi. Ako expert na ospravedlnenie z viery zápasil so zákonníkmi. Vedel, že obradný zákon bol Kristovou smrťou zrušený, no boli tu vedúci, ktorých rešpektoval a ctil. Tento spor rozdeľoval cirkev. Keď od neho žiadali, aby formálnym aktom dokázal, že je pravoverný žid, prežíval veľkú dilemu, ale urobil, čo od neho žiadali. Písmo to nekomentuje, mlčí o tom, či to bolo správne. Obetoval apoštol pravdu, urobil kompromis pre zachovanie jednoty cirkvi? Paradoxne to krízu urýchlilo, Pavla zatkli a stal sa väzňom – od cirkvi bol definitívne odlúčený. Zabudol Kristus na Pavla? Nie, viackrát sa mu zjavil a utvrdil ho v tom, čo robí. Napriek všetkému ho mal rád a príjímal jeho službu. Boh je Bohom, ktorý miluje aj človeka, ktorý robí chyby.

Čím je cirkev pre nás dnes? Stále je stredobodom Božieho záujmu, on ju vedie. Povoláva nás do evanjelizačnej práce.

Boh nám rozumie nás, aj keď sa niekedy cítime v cirkvi sami. Napriek ľudským omylom, kompromisom, nezvládnutým rozhodnutiam – Boh miluje Pavla i vedenie.

Boh nás má rád.

(Poobedňajšiu kázeň čítaj TU)