Marek 3: 1. A zase vošiel do synagógy. A bol tam človek, ktorý mal uschlú ruku. 2. A striehli ho, či ho uzdraví v sobotu, aby ho obžalovali. 3. A povedal človekovi, ktorý mal uschlú ruku: Vstaň do prostredku! 4. A povedal im: Či sa smie v sobotu dobre robiť a či zle robiť? Život zachrániť a či zabiť? A oni mlčali. 5. A obzrúc sa po nich dookola s hnevom, súčasne zarmútený nad tvrdosťou ich srdca, povedal človekovi: Vystri svoju ruku! A vystrel, a jeho ruka bola zase zdravá ako tá druhá. 6. A farizeji vyšli hneď a radili sa s heródiánmi proti nemu, ako by ho zahubili.

Máme pred sebou príbeh, o ktorom sa až tak často nekáže. Chcel by som dnes spolu s vami premýšľať nad jednou sobotnou bohoslužbou. V príbehu vystupuje niekoľko postáv a preto sa v ňom logicky môžete nájsť ako hocikto zo zúčastnených.

Marek otvára príbeh: Pán Ježiš vchádza do synagógy, ide na pobožnosť. Spolu so svojimi bratmi a sestrami budú chváliť Nebeského Otca, budú sa rozprávať a učiť. Je sobota. Ježiš má rád tento čas.

Vnútorné rozpoloženie postihnutého

V synagóge sa nachádza človek, ktorý má zdravotný problém. Má uschnutú ruku. Jeho postihnutá ruka mu znemožňuje, aby sa postaral sám o seba. V rodine si nezastane chlapskú robotu, lebo nemôže. Dnes je v zhromaždení. Napriek svojmu handikepu a všeobecnému presvedčeniu, že chorí ľudia sú Bohom potrestaní, on na Pána Boha nezanevrie, ale hľadá jeho tvár. Uvedomuje si, že Pána Boha a jeho požehnanie potrebuje.

Prišiel tiež medzi veriacich ľudí. Vie, že sú medzi nimi takí, čo s ním cítia, ktorí ho aj pozdravia, porozprávajú sa s ním, ale že sú tam aj takí, ktorí ním opovrhujú, lebo s hriešnym človekom sa baviť nebudú. Nestojí im ani za pozdrav.

Tento človek to myslí s Pánom Bohom vážne. Príde do zhromaždenia. Snaží sa nevnímať opovržlivé pohľady, reči alebo nezáujem. To, na čom mu záleží je vzťah: on a Pán Boh. Kvôli Pánu Bohu prichádza do zhromaždenia.

Jeho problém je dlhodobý. Ak sa nestane zázrak, nečaká ho perspektíva vyliečenia. K zdravotnému problému sa pridáva problém sociálny: opovržlivé pohľady a reči ho v synagóge čakajú každú sobotu. Ak chodí pravidelne, je to záležitosť 52 sobôt len do roka.

Napriek tomu, že zázemie v synagóge nie je – povedzme to kulantne – stopercentné, do zhromaždenia chodí. O príčine postihnutia nevieme. Možno sa mu to s tou rukou stalo bez vlastného zavinenia, ale je tiež možné, že si to zavinil sám. Možno je to darebák. Aj veľa fašistov v druhej svetovej vojne sa vrátilo domov z frontu zranených a trpeli do konca života. Kto vie, či žil s vedomím konkrétnej viny za čo sa mu to stalo alebo mal otázky ako každý ťažko postihnutý človek. Každopádne to nemal ľahké a trápilo ho to.

Rozvíjam tento príbeh do rôznych možností, aby sme videli nielen človeka s uschnutou rukou, ale tiež človeka s jeho vnútorným svetom, s jeho premýšľaním, cítením, problémami i vierou.

Ak mám byť verný textu, vôbec nevieme, či chodí do zhromaždenia pravidelne, či neprišiel iba dnes. Alebo prišiel iba preto, lebo vie, že dnes príde Ježiš? Alebo prišiel iba náhodou? To sa asi nedozvieme, no dnes – v sobotu – ho vidíme v zhromaždení. Marek v našom príbehu nerozoberá príčinu jeho choroby, ani častosť jeho návštevy v synagóge.

Aktualizácia: aj my, keď prichádzame do zboru, idú tam s nami aj naše myšlienky, aj naše nálady, aj naše obavy a prežívania. Chodí s nami aj naša povesť a náš pohľad, akým sa na seba pozeráme, či ako si myslíme, že nás vidia tí druhí. Občas sa aj skrývame za nejakú masku, o niečom nehovoríme, lebo sa hanbíme, bojíme, čo povedia bratia a sestry v zbore. Možno prežívame hnev voči niekomu. Za naším prejavom môže byť problém doma, v zamestnaní, nechceme byť na príťaž a tak nehovoríme o tom, čo nás trápi. Isteže dúfam, že častejšie chodíte do zboru s radosťou, že sa stretnete s Pánom Bohom a s bratmi a sestrami. Ktorákoľvek z týchto skutočností môže byť v nás a my s nimi vstupujeme do tejto miestnosti.

Postihnutie človeka v synagóge je viditeľné, nedá sa zamiesť pod koberec. Keď prežívate vnútorný problém, stačí vám maska a takmer nič nevidno. Tento človek však svoje postihnutie, či skôr znamenie Božej nepriazne nemôže schovať. Nemôže sa na nič hrať. Všetci to vidia a preto je zraniteľný. Všetci k jeho postihnutiu môžu povedať svoj komentár.

V jeho mysli sa mohli reálne odohrávať myšlienky typu:

  • „Pane Bože, nerozumiem, prečo sa mi toto stalo. Prečo si ma navštívil utrpením?“ alebo:
  • „Viem, že som hrešil. Právom na mňa dopadlo toto zlé.“
  • „Bože, je mi ťažko. Dokedy to ešte bude?“

V takomto nejakom vnútornom rozpoložení mohol byť postihnutý človek s uschnutou rukou v sobotnom zhromaždení.

Zameranie pozornosti

Čo veriaci ľudia okolo neho? Farizeji, heródiáni a bežní ľudia.

Niečo o tom, ako sa vtedy nazeralo na postihnutých, či chorých sme si už povedali, ale evanjelista Marek nám podáva jeden postoj z prvej ruky. Marek nerobí štúdiu názorov zhromaždenia, ale venuje svoj pohľad tým, od ktorých by sa očakávalo najsprávnejšie konanie.

Veriaci ľudia nevenovali svoju pozornosť ani chorému človeku, ani nesledujú dianie pobožnosti. Oni si všímajú Ježiša. Ak si židia všímajú Ježiša, je predsa všetko v poriadku, nie? Nie. Účel pre ktorý veriaci ľudia v sobotu sledovali Ježiša bol jediný: aby ho mohli obžalovať. Všímate si tú iróniu? Farizeji a herodiánni v sobotu sledujú, či konečne Ježiš poskytne verejný dôvod na to, aby sa ho mohli zbaviť, aby mohol zomrieť.

Farizeji a herodiáni sú tí, ktorým v náboženskom živote o niečo išlo. To neboli tí ľahostajní, im na cirkvi záležalo. Záležalo im na tom, čo bude s národom, s jeho náboženským životom. Na tom aká bude duchovná úroveň národa. Keby sme chceli povedať, že to boli ľudia vlažní a len prospechári, krivdili by sme im. Farizeji a herodiáni išli síce každý svojím duchovným smerom ako napríklad my adventisti a kalvíni, ale boli to ľudia, ktorí veci riešili a angažovali sa napriek nadvláde pohanského Ríma.

Záujem týchto veriacich ľudí, ktorí dnes prišli do zhromaždenia sa však sústreďoval na jeden cieľ:

„A striehli ho, či ho uzdraví v sobotu, aby ho obžalovali.“

Sú to zvláštni ľudia. Pre Pána Boha a čistotu cirkvi by urobili prvé aj posledné. Boli to ľudia obdivovaní pre svoju vonkajšiu zbožnosť. Modlili sa, poznali Písmo, dávali dary, desiatky ako Pán Boh prikázal. Postili sa 2x týždenne za rôzne veci. No dnes – v sobotu – Pán Boh nebol v centre ich pozornosti. Oni neprišli prežívať Božiu blízkosť. Oni neprišli vnímať utrpenie druhých a učiť sa byť posilou hynúcim, oni prišli, aby striehli, čo bude robiť ten druhý, v tomto prípade Ježiš. Ako sa bude správať? Bude všetko s „kostolným“ poriadkom?

Aktualizácia: Tu som položil otázku sám sebe: „Juraj! Čo a kto je centrom tvojej pozornosti v sobotu? Prečo chodíš do zhromaždenia? Kde je ťažisko tvojho záujmu? Nakoľko ťa vyrušujú, či tvoju pozornosť od Pána Boha odpútavajú iní ľudia v zbore? Nie si zamestnaný správnymi aktivitami natoľko, že ti rýchlo vyprchá zo srdca to, čo ti Pán dnes povedal? Je zbor miestom, kde sa s Pánom stretávaš? Zažívaš jeho prítomnosť? Jeho oslovenie?“ To nie je fráza ani klišé! Pri takomto uvažovaní ide mráz po chrbte. Môžete byť v srdci diania, môžete všetko vidieť na vlastné oči a predsa nemusíte byť účastní požehnania, ktoré vám Pán dáva.

Sobota je čas a zbor je miesto, kde Pán Boh chce hovoriť so mnou oveľa intenzívnejšie a osobnejšie. Prichádza ku mne tam, kde som a vedie ma, kde chce On, aby som bol. Prichádza ku mne, aby ma niečo naučil, obrátil moje myslenie (po grécky: metanoia).

A oni striehli na Ježiša, či človeka uzdraví v sobotu, aby Ho mohli obžalovať.

Kam sa to dostávajú pravoverní, keď im nejde o to, aby počúvali, čo im Pán Boh hovorí, ale o to, aby na niekom našli vinu? Keď im ide o to, aby niekoho obvinili, aby zmizol z dosahu, aby už neobťažoval a bol by pokoj? Čo to je v ich srdci? Kde sa stratil Pán Boh z ich sŕdc?

Paradoxom je, že oni vedeli, že Ježiš uzdravuje. Vedeli, že môže urobiť veľa dobra, lebo konaním dobrých skutkov a zázrakov bol známy. No oni videli problém, ktorý sa im zdal byť dôležitejší ako utrpenie človeka. A to bolo ich vnímanie sobotného dňa. Nerozumeli, o čom je sobota. Poznali ju ako pokoj od práce, chodenie do zhromaždenia, pobožnosť, ničnerobenie podľa prikázania. No človek v utrpení pre nich nebol dôležitý. Sobota sa možno týkala perfektnej pobožnosti, ale človek v nej nemal miesto.

Ako veriaci ľudia by sme právom očakávali, že oni, veriaci ľudia, budú mať súcit s chorým človekom. Ako veriaci ľudia by sme čakali modlitby za chorých, čakali by sme na to, že farizeji sami pôjdu k Ježišovi a budú ho žiadať o pomoc, o uzdravenie svojho brata, podobne ako žiadali iní predstavení o pomoc Pána Ježiša, aby uzdravil sluhu rímskeho stotníka.

Marek si všíma na farizeoch a herodiánoch je práve ich náboženstvo, ktoré sa nedotýka ich srdca.

Farizejom sa zúžilo ich vnímanie náboženstva na vonkajšiu zložku. Vonkajší prejav je veľmi dôležitý, no zbytočná je každá sebekrajšia nádoba, keď neposkytuje smädnému osviežujúci nápoj a hladnému dobré jedlo. Tak aj náboženstvo, ktoré ma neformuje, aby som bol ako Kristus je minutím sa cieľa. A vy viete, že biblický výraz minúť sa cieľa je práve naplnením slova hriech.

Do prítomnosti chorého človeka aj chorého zhromaždenie prichádza Ježiš. Ako ich poznačí? S čím odídu dnes domov zo sobotného zhromaždenia Božieho?

Ježišova reakcia

Marek píše, že keď Pán Ježiš vošiel do zhromaždenia, bol už taký známy svojimi postojmi k utrpeniu ľudí, svojimi názormi na veci týkajúce sa náboženského života a života viery, že niektorí očakávali, že uzdraví chorého v sobotu. A kým my si myslíme, že oni budú chcieť dobro chorého človeka, oni Ježiša sledujú preto, lebo sa ho chcú zbaviť. Ježiš však všetko vidí. Vidí mlčiacu väčšinu, vidí človeka s uschnutou rukou. Vidí farizejov a herodiánov s ich pokrútenými názormi. Vie zhodnotiť situáciu, či náladu v zbore. Vie, ktorým smerom sa odklonili pohľady ľudí od Pána Boha. Má ľudí prečítaných.

Pán Ježiš prichádza do zhromaždenia a oči všetkých sú upriamené na Neho. Všetci čakajú, čo urobí. Napätie by sa dalo krájať. Ako sa zachová? Uzdraví, neuzdraví? Čo v ňom preváži? Láska k človeku alebo strach pred dôsledkami, ktoré by mu verejné uzdravenie mohlo priniesť?

My ľudia sme fakt niekedy katastrofálni. Ja by som, čakal, že oči všetkých budú upreté na Ježiša preto, lebo by všetci očakávali, ba prosili, aby bol tento človek uzdravený, aby mohol byť šťastný, aby celé zhromaždenie malo o jeden dôvod viac na oslavu Pána Boha, no nie je to tak. Aká to bola atmosféra v zbore? Napätá. Vzťah k Ježišovi rozdeľuje zhromaždenie, lebo jedni sú jeho sympatizantmi a druhí odporcami. Ak k tomu prirátame vyhrážky cirkevných predstaviteľov, že ten, kto sa bude hlásiť k Ježišovi bude vylúčený z cirkvi, tak je pochopiteľné, že ľudia vtedy radšej mlčia a ani sympatizanti sa neodvažujú verejne prosiť o zdravie tohto chorého človeka. Sú neslobodní. Poviazaní strachom, ktorí šíria predstavitelia vrchnosti. Ježiš vie, že zodpovední nerozumejú Božím zámerom, hoci sa tvária, že rozumejú.

Pán Ježiš ani na okamih nezaváha, či má chorého uzdraviť alebo nie. Má vo veci jasno. Ale viete, o čom premýšľa? Ako zodpovedným podržať autoritu a nezhodiť ich pred očami všetkých. Ako ich poučiť a pomôcť im, aby porástli pred očami všetkých, aby ich autorita bola správna, plná lásky a milosrdenstva.

Urobí geniálnu vec, ktorou môže pomôcť všetkým. Povie človeku s uschnutou rukou: „Vstaň si do prostriedku.“ Neschováva sa, nešpekuluje. Stojí si za svojím postojom, ktorý je postojom lásky a súcitu. Nepoužíva slovné hračky, prirovnania ani podobenstvá. Hovorí zrozumiteľne a jasne pre všetkých a nikto nemôže povedať, že nepočul alebo nerozumel.

Človek stojí v prostriedku a čaká, čo sa bude robiť. Ježiš sa pýta: „Či sa smie v sobotu dobre robiť a či zle robiť – život zachrániť a či zabiť?“ Touto otázkou dáva príležitosť múdrym a Písmákom farizejom, aby sa chopili príležitosti a dali odpoveď, ktorá je správna a získali si tak uznanie zhromaždenia, že sú naozaj múdri. Touto otázkou im Pán Ježiš nahráva na smeč. Chce, aby sa chytili, aby sa nechali presvedčiť o správnosti dobrého skutku v sobotu. Aby na plné ústa dali všetkým na vedomie, že sobota je dňom oslobodenia, služby, lásky a radosti a preto umožniť človeku, aby prežíval deň Božieho odpočinku šťastnejšie je úžasná a správna vec. Ak môže človek prežiť duchovné a telesné uzdravenie, tak sobota je na to ako stvorená. Pán Ježiš položil otázku, ktorá mohla byť zodpovedaná správne a všetci mohli zažiť jedno úžasné požehnanie.

Marek však zaznamenáva ich postoj: „A oni mlčali.“ Tragédia. Po ľudsky povedané: to sa naozaj nenájde nikto, kto by opustil svoju hradbu názorov a povedal jednoduché slová: TREBA HO ZACHRÁNIŤ?! Ich srdcia boli tvrdé. Katastrofa. Pán Ježiš sa na nich všetkých pozerá. Premeriava si celé zhromaždenie. Jedni sa boja druhých. Nikto nepovie, čo vedia všetci.

Pán Ježiš je sklamaný. V tom sklamaní je hnev a zármutok súčasne. Ticho a napätie by sa dalo krájať.

Človek stojí uprostred a čaká. Ježiš sa napokon k nemu obráti a povie:

„Vystri svoju ruku! A vystrel, a jeho ruka bola zase zdravá ako tá druhá.“

Napätie opadlo, človek bol uzdravený, ale príležitosť zažiť uzdravenie sŕdc farizeov a herodiánov sa premárnila. Premárnila sa šanca, že veriaci i vrchnosť budú mať spolu jeden názor a síce ten, ktorý je skutočne správny. Požehnanie, ktoré mohlo naplniť zhromaždenie sa obmedzilo na radosť jednotlivca z uzdravenia. Pán Ježiš zostal smutný.

Reakcia farizejov a herodiánov

A čo urobili farizeji a herodiáni? Napriek rozdielnym teologickým názorom sa zjednotili v názore, že Ježiša treba zabiť. Prežili jednotu, ale nebola pre nich na dobré. Utvrdili sa v zlom.

Ešte jedna myšlienka: Viete kto sa mohol stať prostriedkom požehnania zhromaždenia? Človek s uschnutou rukou. Ten, ktorého jedni ľutovali a druhí ním opovrhovali.

Keď do nášho stredu príde akýkoľvek problém, je to príležitosť uprieť pohľad na Ježiša so slovami: „Pane, pomôž nám. Pane, ako sa vec dívaš ty? Ako sa máme zachovať? V akom duchu máme veci riešiť?“ Ježiš nám aj dnes chce poradiť. Ježiš chce, aby naše sobotné zhromaždenia boli radostné a požehnané. Chytíme sa príležitosti?

O kom je dnešný príbeh naozaj?

O človeku s uschnutou rukou? Nie. Je o Božej neúnavnej snahe pomôcť ku spáse strateným. V našom príbehu sú to ľudia vo vedení národa a cirkvi. Tragédiou je, že dotyční to, čo im mohlo byť pomocnou rukou považovali za neprijateľné a odmietli príležitosť, aby sa postavili na stranu dobrého a správneho. Možno keby im to povedal učiteľ a významný rabín ako Gamaliel, boli by to urobili. Ale tým, že to urobil Ježiš, ktorý bol pre nich neprijateľný, tak odmietli aj dobrú vec, ktorej rozumeli. Služba Pána Ježiša mohla zjednotiť spoločenstvo v pravde a láske a oslave Pána Boha. Žiaľ, nestalo sa tak. Ježiš však dnes chcel a mohol uzdraviť vrchnosť v synagóge, lebo aj oni sú deti Božie povolané k večnému životu. Každého z nás vidí takto.

Keď prichádzaš v sobotu do zboru, čaká tu na teba Ježiš. Chce byť oporou v tvojich vnútorných zápasoch a bojoch. Chce ti dať slobodu a uzdravenie.

Ježiš je tu tiež pre nás ako pre spoločenstvo. Ku komu by sme išli? Ježiš nás tiež učí všímať si druhých v ich utrpení. Nehľadí v prvom rade na príčinu, ale na to, aby človek mohol rásť a mal nádej do ďalších dní.

Modlime sa, aby sme aj v komplikovaných situáciách videli Kristovu pomocnú ruku, ktorú k nám vystiera, aby nás zachránil ako jednotlivcov i ako spoločenstvo. Amen.

→ Dopoludňajšiu kázeň „Míľniky, obmedzenia života“ si môžete prečítať TU.

Foto: G. Kollárová, www.pixabay.com