V sobotu 14.11.2015 sme medzi sebou privítali br. kaz. Bohumila Kerna, predsedu Slovenského združenia CASD, spolu s manželkou Katkou. Tešíme sa, že po rokoch prišli znovu medzi nás. A ďakujeme za burcujúce kázne.

◊◊◊

Žijeme v dobe Laodicee, spiacej cirkvi, prevratných zmien a neistoty vo svete. To, čo sa deje, zobúdza aj neveriacich. Plnia sa znamenia 2. príchodu Ježiša Krista. Rozmýšľal som, čo nové vám mám kázať. No treba nám ďalšie kázne, keď vieme, v akej dobe žijeme?

Žijeme v dobe milosti. Ako využiť tento krátky čas, ktorý zostáva? Sú tu pochybnosti o sebe, o tom, či obstojíme. Už toľko rokov sa modlíme a stále viac by sme mali odzrkadľovať charakter Ježiša Krista. No viac ako pohľad na seba by nás malo trápiť to, že Pán prichádza a ľudia okolo nás idú do zahynutia. A majú strach, keď vidia, čo sa deje.

Raný dážď nás má pripraviť na ten neskorý, má nás zmocniť na hlásanie posolstva troch anjelov zo Zjavenia – no ten zmocní len tých, čo dovolia, aby boli takto pripravení. Dosahovanie dokonalosti je proces, nie nejaký stav. Nie vždy rastieme plynule.

Namiesto premýšľania o sebe poďme von zjavovať Ježiša Krista.

Boj vo svete

Ešte donedávna šlo vo svete o boj medzi politikmi, o boj o materiálne veci, napr. o ropu. Dnes je najväčšou hrozbou náboženský fanatizmus. Dostávame sa do doby, keď sa bude bojovať proti veriacim. Na dosiahnutie bezpečia sa dajú použiť rôzne argumenty proti inak veriacim a zmýšľajúcim.

Boj sa presunul zo smeru východ-západ na náboženskú rovinu.

Pán počíta, že budeme hotoví a použiteľní pre tento svet. Potom, v čase neskorého dažďa,  už nebude čas dumať o istote spasenia a našich hriešikoch. Ešte stále padá raný dážď. Zamerajme sa na to, na čo nás tu Pán Boh má.

Jákobova rodina

1. Mojžišovej čítame o Jákobovi. Jákob je predobrazom doby súženia. A tej sa desíme, neveští nič dobré. Ako bol na ňu pripravený on? Narodil sa Izákovi a Rebeke. Aká bola najsilnejšia skúsenosť jeho otca Izáka? Keď sa v otcovej ruke leskol nôž nad jeho hlavou. Jákob o tom počul.

Jeho rodina bola stopercentná, veriaca. Jákobovi také stopercentné poznanie Boha chýbalo, nemal s Bohom také skúsenosti. Túžil po vlastných. Verili obaja: otec i syn. Jákob ešte nevedel, čo je to „sýtiť sa Božou milosťou deň čo deň“, ako to robil jeho otec. Stále sa snažil k požehnaniu prepracovať. No chybu urobili aj rodičia, Izák a Rebeka. Izák neveril manželke, že Boh jej dal sľub, že väčší bude slúžiť menšiemu, ani to nechcel pripustiť. A Rebeka sa uchýlila ku klamstvu. Máme tu chybujúcich rodičov a chybujúce deti. A Boh s nimi pracoval.

Prvorodenstvo

Jákob chcel prvorodenstvo, o majetok, ktorý sa s ním spájal, mu nešlo. Aký bol spoločný menovateľ konania všetkých troch? Túžba pomôcť Bohu. Ako?

Chytili vec do vlastných rúk. Nevedeli čakať na Božie riešenie
a mali svoju vlastnú predstavu.

Nemali zlé motívy, chceli len presadiť to, čo považovali za správne. Rebeka svoju radu danú Jákobovi trpko oľutovala – svojho syna už do smrti neuvidela. A Jákob? mal výčitky voči bratovi, Otcovi, Bohu.

Boli to ľudia ako my. A Boh s nimi pracoval tak ako s nami. Nakoniec sa cesta nápravy zrealizovala a Boh potvrdil to požehnanie prvorodeného.

Samota

Sklamaný a zúfalý Jákob odchádza. Stratil absolútne všetko: matku, otca, brata, prvorodenstvo, majetok. Na ceste k Lábanovi je na absolútnom dne. Myslí si: „No, teraz už asi aj Boh o mňa stratil záujem.“ Vyčerpaný si ustelie na zemi s kameňom pod hlavou. Bol to stav, keď Boh povedal: „Konečne si pripravený, aby som mohol začať na tebe pracovať.

Je to treba, aby sme sa dostali až do tohto stavu?
S kameňom pod hlavou?

99 % ľudí začne hľadať Boha, až keď sú na dne. Vojna, hladomor, nešťastie – tam ľudia najviac kričia na Boha. Jákob v plači na modlitbe vyznal svoj hriech, bolo mu to ľúto. A v plači zaspal.

Jákob je bezmocný a prichádza Boží zásah: sen o rebríku. Podstatou je posolstvo o Božej milosti v Ježišovi Kristovi (Ján 1,52).

V stave beznádeje spája bezmocného Jákoba so všemocným Bohom.

Rebrík je Jákobova jediná šanca. A on sám sa má stať takým rebríkom pre druhých. Jákob uveril – a ráno sa zobudil ako iný človek (1 Moj 28,16). Zareagoval obrovskou vďačnosťou.

Vykročil s vierou, že už nikdy nebude sám,
ale ruka v ruke so všemohúcim Bohom.

Keď som stál nad hrobom svojej sestry, cítil som sa beznádejne, tupo sám v celom vesmíre. A keď som po rokoch spoznal Boha, odvtedy som už takú samotu nikdy nepocítil. Potrebujeme sa naučiť žiť v množnom čísle. Do ničoho nejsť sami, ale s Bohom.

Škola života

Boh začal Jákoba liečiť s jeho súhlasom. Začína sa škola života. A je v nej každý z nás. Je ťažká.

  • Jákob podviedol otca – zasial skutok – a sám bol podvedený.
  • Okradol Ezava o majetok – a sám bol okradnutý (2x Lábanom o mzdu).

Boh nám odpustí naše chyby, ale dôsledky a poučenia si musíme bolestivo vychlípať sami. To sú lekcie školy života.

Meno Jákob v preklade znamená Pätár, úskočný, druhoradý, klamár. Po stretnutí s Bohom dostáva meno Izrael, čiže hrdinný bojovník/vojak.

Nestačí nechať sa pokrstiť, prežiť úžasný sen, prijať rebrík. Počuť, prijať – je to ako u lotra na kríži, lenže ten šťastne zomrel, keď dostal uistenie, že bude s Kristom v raji. No Jákob sa po rebríku 20 rokov pri ovečkách učí lekcie života – od svokra, manželiek, no najviac sa učí od Pastiera pastierov. V dobe pokoja sa učí, ako rozmnožiť svoje stádo atď. No naučil sa dôverovať Bohu v pohľade do budúcnosti.

A Boh mu povedal: „A teraz sa vráť k Ezavovi.“ Jákob vedel, že ide v ústrety istej smrti. No odvetil: „Idem.“ No potom večer začul, že brat mu ide v ústrety so 400 bojovníkmi. Aby zabránil najhoršiemu, z ľudského hľadiska urobil všetko, čo mal. Nič nepomohlo.

Jákobovo súženie

Dostal sa do obrovskej krízy. Vedel, že má za ušami a vedel, že Ezav mu len tak ľahko neodpustí.

Doba Jákobovho súženia aj u nás preverí, že sme sa naučili tak primknúť k Bohu, aby sme vedeli, že nikdy nie sme sami.

Jákob padol na kolená a prosil. Úpenlivo prosil o nezaslúžené požehnanie. Vtom ho ktosi zozadu objal. Pochopil to ako útok, predvoj nepriateľa. Až ráno zistil, že stačilo objať. A tak krívajúci vstane – už bez strachu, lebo má za sebou noc úzkosti, keď prosil o vyslobodenie z moci Ezava. A to je predobraz toho, čo čaká nás. Jedinou nádejou je Božia milosť a jedinou hrádzou modlitba. To sú aj naše zbrane.

Vynaložme všetko úsilie, aby mali ľudia príležitosť nás naozaj spoznať. Maximálne sa priblížiť, poslúžiť, odovzdať posolstvo.
Potrebujeme:

  • ľutovať svoje hriechy tak ako Jákob – inak by Boh ťažko mohol s ním pracovať.
  • pritisknúť sa k Bohu a ísť s ním ruka v ruke – dnes. V budúcnosti nás Boh vyzbrojí na úlohy. No DNES potrebuje očistiť naše srdce.

Diabol

Dnes je diabol odhodlaný zničiť Boží ľud všemožnými pokušeniami. 24 hodín denne. Hudba, TV… „Všetko ti dám, ak sa mi pokloníš… Na všetko môžeš myslieť, len na Ježiša Krista nie.“

Spíme? Áno, sme Laodicea.
Máme pravdu? Áno, satan nám ju nevzal, no ona nefunguje, je neúčinná. Kvôli čomu? Kvôli:

  1. roztrpčeniu
  2. nesvornosti
  3. nedôvere
  4. odsúdeniu a
  5. zlobe.

Kvôli týmto 5 veciam. Nikdy v minulosti nebol taký odhodlaný rozbiť naše vzťahy v rodinách, zboroch. Nikto nevidí, že je to duchovný boj – nepriateľa vidíme v človeku. Toto treba oľutovať a opustiť. Je čas prežiť neprežité, uviesť do praxe to, o čom vieme, že to máme robiť. Boh nám ukáže ďalší krok.

Využime krátku dobu milosti. Po stretnutí s nami by ľudia mali odchádzať ako po stretnutí s Bohom. Predstavme sa ako ľudia nádeje, ktorí do budúcna hľadia s dôverou. Kiež nám k tomu Pán Boh pomôže.

Amen.

(Poobedňajšiu kázeň čítaj TU.)

Foto: G. Kollárová